Ťapákovci bez pointy. Tvorcovia nového filmu kritizujú slovenskú mentalitu, no chýba tomu rafinovanosť

Živí a mŕtvi bok po boku

Kdesi v polorozpadnutom hospodárstve mimo času a priestoru, v dimenzii podobnej očistcu, žijú traja bratia.

Aureliáno (Samuel Teicher) vie ako jediný z nich písať, a tak je aj hlavným zaznamenávačom a rozprávačom ich spoločného príbehu. Je zasnený, plný mladistvej nádeje a vždy má poruke písací stroj, na ktorom píše spôsobom, akoby šlo o telefón.

Rád navštevuje svoju temperamentnú priateľku Jessicu (Kristína Spáčová), no len do chvíle, keď ho začne prenasledovať Istana (Anežka Petrová), duch najkrajšej ženy na svete.

Enriko (Milan Ondrík) vedie prostý život, nad ničím veľmi nepremýšľa a len tak existuje.

Naproti tomu Titus (Milan Mikulčík) dumá neustále, pripomína antického filozofa, ktorý je navonok pokojný, no vo vnútri ním lomcujú odvážne ľavicové idey.

Z trojice je najstarší a jeho presvedčenie výrazne ovplyvňuje otec (Peter Oszlík), zarytý komunista, ktorý je síce dávno po smrti, no aj naďalej obýva ich domácnosť. Zdá sa, akoby mal príliš veľa energie a nenaplnených ideálov na to, aby mohol odpočívať v pokoji.

No a výpočet tejto abnormálnej rodinky uzatvára mama (Jana Oľhová), ktorej z tváre neustále tečie voda – symbolika, ktorej význam sa odhalí na konci filmu.

Samotní bratia si nie sú istí tým, či je ešte nažive, alebo ide o ďalšieho zblúdilého ducha. Ale záleží na tom vôbec? V magickom svete, kde sa prelína fantázia so skutočnosťou, ide len o nepatrný detail.

Čítajte viac Občas sú ľudia väčšími beštiami, než skutočné monštrá. Návrat legendárnej série však ukazuje, že ešte stále existujú aj výnimky

Kritika bez štipky rafinovanosti

Začneme pozitívne. Kronika večných snílkov (prečo nie spisovne rojkov, to zostáva záhadou), má nápaditú a farbistú vizualitu, ktorá navodzuje dojem, akoby sa človek naozaj nachádzal vo sne.

Ak sa k nim chce dostať niekto z mesta, musí absolvovať trojdennú cestu púšťou a močiarmi – takúto obetu pravidelne podniká aj Titova priateľka (Éva Bandor), ktorá má dve vysoké školy a predstavuje „normálnosť“, ktorá je vo svete troch bratov anomáliou.

Titus jej sľúbil postaviť dom, no je stratený vo vlastných ilúziách, a jej preto nezostáva nič iné, než si zúfať nad touto celkom nepravdepodobnou, no predsa silnou láskou.

Film je síce inšpirovaný Ťapákovcami, no Timravino posolstvo sa v ňom akosi stráca. Vykresľovať zaostalosť vidieckym prostredím je niečo, čomu by sme sa už v roku 2025 mohli vyhnúť, no predsa sa k tomu stále vraciame.

Foto: Continental Film

Kronika večných snílkov Samuel Teicher ako Aureliáno, Milan Ondrík ako Enriko, Jana Oľhová ako mama a Milan Mikulčík ako Titus.

A ako je to s tou lenivosťou a tvrdohlavým odmietaním zmien? Nuž, ani jeden z bratov nepracuje, ale Aureliáno je úprimne zapálený pre písanie a Titus zasa žije veľkými myšlienkami – hoci takými, ktoré tvorcovia považujú za prežité.

Vysomáriť sa z podstaty jednotlivých postáv, v ktorých sa paradoxne nachádza nemálo vášne a túžob, naozaj nie je jednoduché – azda len Enriko spĺňa predstavu bezstarostného povaľača, ktorého nič netrápi. Ale aj to pominie po tom, čo sa zamiluje do ženy zo svojho sna.

Do deja je zakomponovaných niekoľko odkazov na súčasnosť, ktoré majú predstavovať aktualizačný moment. V posledných rokoch akoby sa s nimi roztrhlo vrece, nájdete ich v množstve moderných diel, a všetky sa nesú v podobnom duchu, ktorému chýba rafinovanosť.

To sa naozaj nedá kritizovať zmysluplnejšie, dať tomu umeleckú hodnotu? Človeku sa už automaticky prevracajú oči, keď v tretej inscenácii a piatom filme počuje prvoplánový vtip o plochej Zemi. Ak je toto vrchol revolty voči systému a mentalite, v ktorých žijeme, tak si zrejme nič lepšie nezaslúžime.

Čítajte viac Do kín prichádzajú najočakávanejšie superhrdinské filmy roka a horory, po ktorých nezaspíte

Spomedzi hercov sa najväčšmi vyznamenal Milan Mikulčík a Éva Bandor, ktorých príbeh zároveň tvorí najzaujímavejšiu dejovú linku filmu. Hoci sa v snímke mihne niekoľko úsmevných momentov, niektoré sú zasa zbytočne vulgárne.

V jednej zo scén, ktorá má pôsobiť humorne, zametá Enriko sliepkou – pevne verím, že nie skutočnou.

Pokus o surrealitu veľmi nevyšiel, hoci sa o to tvorcovia očividne snažili. Problémom sú aj slabé dialógy, a najmä príbeh, ktorého pointa zostáva kdesi vo hviezdach.

Je to taká motanica nedokončených myšlienok a symbolov, ktorá sa pokúša o hĺbku, no stratila sa vo vlastných ambíciách.