V Bratislave ste predstavili nový seriál Bora, ktorý má byť vraj napínavý aj divoký. Ako to bude vyzerať?
Neviem, ale asi to bude tak, ako o ňom hovoria. Nevidela som ho a hrám postavu, ktorá je od hlavnej bandy úplne separovaná. To, čo sa odohráva na majáku, je napínavé a dobrodružné, lenže moja postava je na pevnine. Takže ja tú zábavu asi nezaručím.
Vaša postava je vraj dosť nepríjemná osoba. Ako sa vám hrajú takéto úlohy?
V pohode, to čerpám zo seba (úsmev). Ale ona je nešťastná a na dne, a to doslova, lebo je na dne pohárika, a to prináša veľa nešťastia. Ale práve preto sa mi to chcelo hrať, lebo sa to hrá dobre.

Seriál má v sebe aj kus detektívky, inšpirovaný je dokonca Agathou Christie. Máte rada detektívky?
Som milovník detektívok! A tie sú buď temné, brutálne, alebo aj psychologické – ale tie majstrovské detektívky majú geniálnu zápletku aj humor. Myslím, že v tomto seriáli sa nám darí byť na pomedzí žánrov: je to zároveň napínavé, lebo naozaj nikto netuší, kto spáchal to, čo sa tam v majáku stane. A zároveň je to aj zábavné.

Čo vás na scenári zaujalo, okrem scenérie?
Moja postava. Keď si čítam scenár, pozriem si najprv svoju postavu – aj keď sa to tak nemá robiť, robí to aj veľa mojich kolegov, že preskakujeme scény, v ktorých nie sme… A tu bolo toľko scén, ktoré ma bavili, kde som vymýšľala, ako by ma to bavilo hrať! To je pre mňa určujúce: chcelo sa mi to natáčať. A keď sme sa stretli s celou partiou, nepamätám sa, že by som sa pri čítaní scenára niekedy tak zabavila! Som zvedavá, ako to dopadlo, zatiaľ som videla len dva diely.

Vždy si pri čítaní scenára jednotlivé scény vizualizujete?
Ak scenár prebúdza moju obrazotvornosť a fantáziu aj chuť premýšľať, ako by som to urobila, to je pre mňa ukazovateľ. Ak to nepríde, tak to väčšinou nenatáčam.
Ak je silná žena taká, ktorá vie, čo chce, tak som silná žena aj ja
Nedávno sme vás videli na filmovom festivale v Cannes na červenom koberci a veľmi vám to tam pristalo. Mohli by ste tam zájsť aj častejšie?
Neviem, čo na to oni, ale ja by som pokojne prišla znova…

V Cannes ste premiérovali film Karavan, kde hráte mamu chlapca s Downovým syndrómom, čo je téma úplne z iného súdka. Ako sa vám natáčal takýto film?
Herec, ktorý hrá môjho syna, David Vodstrčil, skutočne má Downov syndróm, ale postava, ktorú hrá, je okrem toho aj ťažký autista. A problém je skôr ten autizmus. Keby som mala hovoriť za seba, byť matkou dieťaťa ako David Vodstrčil je radosť, je to fantastický človek, jeho povaha, charakter, všetko… Príbeh je však o dieťati s oveľa ťažším postihnutím a je to už naozaj náročné – má rôzne záchvaty, nekomunikuje či komunikuje len v určitých záchvevoch, a to vo svojej reči, svojím spôsobom a David ho zahral výborne. Bola to herecká výzva, ale tým, je to skutočný príbeh režisérky, ktorá ho aj napísala, dotýkate sa určitej pravdy. Je to reálny príbeh, a navyše to so mnou hral chlapec, ktorého sa časť tých vecí osobne týka, nezostáva iné, len do tej pravdy „zapadnúť“. Bol to pre mňa silný a krásny zážitok.

V čom vás ešte najbližšie môžeme uvidieť?
Stále máme „v meníčku“ Prameň, film Ivana Ostrochovského, ktorý je už síce hotový, ale asi ešte nepôjde von. Stále sa mení, ale je skvelý a veľmi sa naň teším! S Terezou Nvotovou mám malú rolu vo filme Otec, v Českej televízii bude premiéra filmu Ratolesť a ešte som natočila jeden anglický film. To je teraz asi všetko…
Veď je toho dosť…
Áno, teraz mám voľno.
Často vás obsadzujú do úloh silných žien, či to bola Olga Havlová, Božena Němcová, aj kuchárka Kristína v slovenskom filme Slúžka mala silný charakter.
Áno, tá bola dobrá…
Cítite sa aj vy ako silná žena alebo si vás režiséri do takých postáv vyberajú?
Neviem. Rozmýšľam, čo je pre mňa výhodnejšie povedať. (úsmev) Každý si pod silou predstavuje niečo iné. Ak je silná žena taká, ktorá vie, čo chce, tak som silná žena aj ja. Na druhej strane človek nevie, ako by sa zachoval v reálnych zložitých životných situáciách. My herci len interpretujeme, stvárňujeme riešenie. Neviem, či by som dokázala to, čo ženy, ktoré hrám. Pre mňa je moja autentická sila v tom, že som človek, ktorý vie, čo chce a čo nie. A to si nedám od nikoho zakázať či povoliť. Takú silu by si každý mal počas svojho života osvojiť, či je žena, alebo muž.

Vo svojich príspevkoch často hovoríte o zdravom sebavedomí, kde ho čerpáte vy?
Sú to trocha mätúce slová, zdá sa mi, že presne nevystihujú, o čo ide. Keď sa niekomu povie: musíš byť silný, čo to je? Znamená to, že sa má človek snažiť byť drsný, vedieť všetko, rozhodovať? Keď niekomu poviete, že má byť sebavedomý, môže si predstaviť nejakého arogantného idiota. Pravda je taká, že veľmi tichý a nenápadný človek, ktorý iba premýšľa o tom, čo chce a čo nechce, aby sa mu v živote dialo, má svoj životný postoj. A v tom je tá sila, že viete, kto ste a na tom trváte. Pretože svet je tu pre vás. Budem žiť iba raz a potom hotovo – chcem sa rozhodnúť, aký to bude život. Budú to moje chyby aj moje úspechy. Byť silný pre mňa znamená byť autentický, autonómny, svoj, aj keď to niekedy prináša neporozumenie či konflikty, aj konflikt je prirodzenou súčasťou života. A možno to nie je v slovách, ale v tom, čo človek robí a ako svoj život žije.
Všetky zákruty, odbočky a slepé uličky človek formujú oveľa viac ako úspechy
Možno ako sa človek cíti sám so sebou?
Možno, ale sám so sebou sa človek väčšinu cíti dobre. Dôležité sú interakcie so životom, výzvy a ako ne človek vie reagovať. Pre rozvoj sú veľmi dôležité chyby: všetky zákruty, odbočky a slepé uličky človek formujú oveľa viac ako úspechy.
Kedy ste spravili takú chybu, že ste si povedali: tak toto mi nevyšlo, nabudúce to skúsim inak?
Neviem. Neviem si spomenúť alebo to spadá skôr do osobnej sféry…
