Správa o filme Kúzlo derby sa začínala slovami: „futbal je kultúra“, no vaša hláška v traileri k filmu znie: „Na futbale nič duchovné nie je.“ Tak ako je to?
Naozaj sa mi nezdá, že futbal je duchovná záležitosť. Súhlasím však, že futbal je kultúra, aj keď u nás na Slovensku je to často nekultúrna udalosť – z pohľadu divákov. Je trend držať palce, keď sa darí. Keď sa nedarí, tak, naopak, osočovať hráčov, nedajbože mlátiť sa medzi sebou. Národ je kultúrny a duchovne vyspelý vtedy, keď zatlieskam výkonu hráčov, aj keď nevyhral môj tím. A zatlieskam aj súperovi, keď ma zabavil a vyhral.
Aký máte vzťah k futbalu? Viacero hercov z filmu sa vyjadrilo, že im vôbec nie je blízky – nesleduje ho napríklad Jitka Čvančarová, ale ani Jiří Vyorálek či Petr Uhlík. Čo vy?
Vážne? Ja mám k futbalu veľmi pozitívny vzťah, som fanúšik FC Barcelona dlhé roky, milujem a hrávam futbal, dokonca ako dieťa som ho hral s Vladkom Weissom. Poznáme sa asi od jeho piatich rokov, vyrastali sme na jednom sídlisku a hrávali sme spolu. Mám šťastie, že som generácia narodená v 80. rokoch. Nepozerali sme telku, nemali sme mobily, vlastne nič, rodičia nemali problém dostať nás von z domu, ale zvonka naspäť domov, do noci sme hrávali futbal, hokej, basketbal, čokoľvek.
V Kúzle derby však nehráte futbalistu, ale architekta. Prezradíte viac?
Hrám slovenského architekta, ktorý príde do Prahy s tým, že by bolo fajn zbúrať štadión Sparty Praha. Nie že by bol antifanúšik, ale dostal bizarnú zákazku postaviť tam niečo iné.
Vyvolal by taký nápad vášne aj v reáli?
U fanúšikov asi áno, pokiaľ by som tam nešiel postaviť nový futbalový štadión. Viem si predstaviť, že by to vzbudilo vlnu nevôle. Predpokladám, že aj u nás by fanúšikovia hrotili situáciu, keby namiesto Národného futbalového štadióna postavili napríklad nové nákupné stredisko. Aj zbúranie Artmedie predsa vyvolalo nevôľu. Pre futbalistov aj fanúšikov je štadión svätostánok.
Foto: BONTONFILM
Snímka Kúzlo derby je nabitá českými hviezdami – účinkuje v nej Jiří Langmajer, Jitka Čvančarová, Michal Isteník, Ondřej Sokol, Petra Nesvačilová, Jiří Lábus. Nie je aj trochu nebezpečné hrať s takým množstvom hviezd, nezatienia vás?
Nech zatienia! Nad takým niečím nepremýšľam, či ma niekto zatieni alebo či ja niekoho zatienim… Zoberiem rolu a pracujem s ňou. Ak sa niekomu páčila viac, ako tá hlavná, aj to sa mi stalo, je to úplne v poriadku. Vo filme a v divadle sa mi veľakrát stalo, že sa mi menšia postava páčila oveľa viac ako hlavná, tu ide o zručnosť herca, aby aj z menšej postavy urobil takú, ktorú si najviac zapamätá.
Čo vás do filmu najviac lákalo? Režisér Petr Kolečko, že to bude komédia, milí kolegovia, alebo rola vo filme z futbalového prostredia?
Futbalistu som už hral, ale architekta ešte nie. Pýtate sa, čo ma lákalo? Ja to poviem priamo: prišla ponuka a zobral som ju. Prečítal som si scenár a keďže to nebolo nič proti mojim morálnym zásadám, je to robota v Prahe, kde rád udržiavam vzťahy, takže idem do toho. Bol to zaujímavý projekt, filmovú komédiu som robil len raz. A navyše tu bola vízia, že sa stretnem s Jiřím Lábusom, ale nerozhodoval som sa tak, ako keby som dostal veľkú postavu. Tu mám totiž naozaj veľmi malú postavu.
Foto: Cinemart SK
V Čechách ste čoraz populárnejší, vtipnú rolu ste mali aj v televíznom seriáli Vytoč môjho agenta, hrali ste v českej kriminálke Prvé oddelenie. Je to vďaka tomu, že ste pred niekoľkými rokmi hrali vo filme Šarlatán slávnej režisérky Agnieszky Hollandovej? Odštartovala práve ona vašu popularitu v Česku?
Stopercentne to spôsobil Šarlatán a Agnieszka Holland, to bol zlom v mojej kariére v Čechách aj na Slovensku. Odvtedy dostávam ponuky z Čiech, predtým ma režiséri, producenti a kastingové agentúry nepoznali. Keď som sa prvýkrát objavil v Šarlatánovi, kde bol mojím partnerom Ivan Trojan, vyvolalo to wow efekt, ktorý zarezonoval. Bol to výnimočný film po všetkých stránkach, režiséri aj produkčné firmy si povedali, v tom človeku asi niečo je, keď si ho vybrala Agnieszka Holland.
Veď kasting na moju postavu sa robil rok a trištvrte. Sama Agnieszka mi hovorila, že videla asi všetkých chalanov na Slovensku a v Čechách. To dáva istý signál filmárom. Peťko Bebjak s Mišom Blaškom ma roky poznajú, oni ma obsadili do Prvého oddelenia, producentka Šárka Cimbalová ma hneď po Šarlatánovi obsadila do Prezidentky, na základe týchto skúseností ma potom obsadil Ondřej Provazník do svojho filmu Zbormajster a teraz Michal Samir do ďalšieho projektu pre Českú televíziu.
Takže Agnieszka Holland vám otvorila dvere a potom už šli ponuky jedna za druhou?
Áno, ona tie dvere naozaj otvorila dokorán.
Očividne si vás obľúbila, pretože budete hrať aj v jej novom filme o Franzovi Kafkovi. Čo môžete prezradiť o svojej postave?
Agnieszka Holland a Šárka Cimbalová sú úžasné v tom, že chcú, aby sa ľudia, na ktorých im záleží, mihli aspoň na chvíľu v ich snímke. Písali mi, či by som si zahral vo filme o Franzovi. Odpovedal som, že budem hrať aj list zo stromu. Mám totiž veľmi osobný vzťah ku Kafkovi, budem hrať hoci aj zadarmo. Ivan a Pepa Trojanovci tam majú väčší zástoj, ale nesmierne si to vážim. Väčšinou tam hrajú nemeckí herci, som tam plavčík, ktorý učí Franza plávať. Bolo veľmi zlaté, že mi dali príležitosť sa s nimi znova stretnúť. Bolo to úžasné a som za to veľmi vďačný. Vedel som, že viac mi nevedia ponúknuť, zasiahla do toho nemecká produkcia. Agnieszka sa smiala, že Kafku nejako priťahujem.
Prečo?
Po prvom natáčacom dni mi volali, že sa musím vrátiť do Prahy. Vraj ma zháňala cudzinecká polícia v hoteli, absolútne som netušil, o čo ide a keď som volal na cudzineckú políciu, povedali mi, že nič také nemajú nahlásené, ani žiadny výjazd. Mne však vraveli, že sa v hoteli legitimovali dvaja ľudia z cudzineckej polície a hľadali ma. Kafkovská záhada.
Kafku ste si však pred rokmi zahrali aj v divadle Astorka – presnejšie Zememerača K. v Kafkovom Zámku.
S Kafkom som veľmi spojený, ešte predtým ma k nemu niečo ťahalo. Niečo máme spolu asi ešte z minulého života. Hral som Josefa K. v Astorke, v predstavení režiséra Romana Poláka. Áno, miloval som to skvelé predstavenie.
Foto: CinemArt SK
Už sme spomenuli film Zbormajster, kde máte hlavnú rolu. Neobávali ste sa trošku vziať túto rolu, keďže ide o postavu inšpirovanú známym šéfom pražského speváckeho zboru Bambini di Praga Bohumila Kulínského? Odsúdili ho za zneužívanie členiek zboru.
Nie, uvažoval som chvíľu, či do toho ísť, ale vedel som, že vnútorne to neodmietnem. Bavili sme sa o tom s Miškom Blaškom a on mi povedal: „Kámo, stopercentne do toho choď, lebo takú postavu ešte nemáš a môže ťa to nasmerovať ďalej.“ Tým mi len potvrdil to, čo som sám cítil, že idem do toho, nech to stojí, čo to stojí. Nebál som sa toho, tieto témy treba otvárať. Aj nedávno som čítal, že ktosi zneužíval dieťa a dostal len podmienku. Mnohých farárov za zneužívanie detí nepotrestali. Takéto témy treba otvárať.
Foto: Cinemart SK
Prečo?
Aby ľudia boli informovaní, že takéto veci sa dejú, diali a treba im zamedziť. Pre mňa najviac šokujúce bolo, keď mi režisér Ondřej Provazník a dirigent Petr Louženský, ktorý ma na túto postavu pripravoval, povedali, že rodičia detí zo zboru Bambini di Praga o zneužívaní vedeli. A napriek tomu deti tlačili do zboru, lebo boli 90. roky a páčila sa im vízia toho, že ich dieťa pôjde spievať do Japonska. Zdalo sa im to asi dôležitejšie než všetky hrôzy v zbore. Ďalej ma šokovalo aj to, že dievčatá zneužíval aj otec Kulínského a jeho žena o tom vedela. To je patologická situácia, musel som si to rozkľúčovať.
Aj to, prečo k tomu dochádzalo. S Ondřejom sme si povedali, že nejdem hrať Kulínského, náš film nie je o Kulínskom. Aj on povedal, že náš film je ním len inšpirovaný – človek by musel byť slepý, aby nevidel tú spojitosť – ale postavu som si musel nájsť sám. Po Šarlatánovi je to asi moja najlepšia skúsenosť vôbec. Točilo sa to rok, mal som osem mesiacov na to, aby som sa pripravil. Neviem, či niekto mal takúto možnosť – hádam okrem príprav na film Zátopek.
Vo filme účinkoval aj skutočný spevácky zbor. Naozaj spievali podľa toho, ako ste ich dirigovali?
Na to som mal tú osemmesačnú prípravu. Najprv som sa učil dirigovať orchester, potreboval som nabrať tieto základy a skúsenosti, aby som pochopil, aký rozdiel je dirigovať zbor. Petr Louženský, ktorý diriguje pražský Kühnov detský zbor, ma celý rok sprevádzal mojou postavou zbormajstra. Chodil som na jeho hodiny, všetko mi vysvetlil, až som sa nakoniec sám postavil pred zbor a dirigoval ho. Všetky zábery vo filme, kde sa diriguje a spieva, sú reálne – dievčatá spievajú podľa toho, ako ja dirigujem. Nie je to štúdiová nahrávka, Ondřej si dal ako výzvu, že zvuk bude kontaktný a nahraný live.
Predstaviteľka trinásťročnej zboristky Karolíny, debutujúca Kateřina Falbrová, výborne hrá, pritom nie je herečka.
Tak ako ostatné dievčatá vo filme, aj ona je zboristka z Kühnovho detského zboru – všetky sú výborné a výnimočné. Všetko je to zásluha Ondra a Petra, vďaka nim boli dievčatá nesmierne autentické. Ako prvé mi napadlo a na tom sme sa zhodli, že ja nemôžem hrať – musím sa dorovnať k dievčatám, ktoré sú neherečky. Na všetko reagujú veľmi intuitívne a keby som pri nich hral, mohol vzniknúť dojem prehrávania alebo lepšie povedané prílišného hrania. Preto som si vymyslel svoj vlastný systém, aby som bol neustále vo vnútornej tenzii, ktorá sa striedala s uvoľnenosťou, spontánnosťou a niekedy improvizáciou. A Ondřej tiež prehovoril všetkých, že budeme točiť na film, takže bola obrovská príprava. Na každú scénu sme mali šesť-sedem hodín.
Pri tomto filme bolo množstvo výnimočných nuáns. Musel som byť stále aktívny a vnútorne rozvibrovaný, aby som s nimi dokázal improvizovať a viesť s nimi autentické dialógy. Proste nebyť Juraj, ale zbormajster. Ondřej mi veľakrát povedal: „Juraj, choď s nimi prehovoriť, lebo ony sa ťa naozaj boja, majú k tebe obrovský rešpekt.“ Čas, keď mali mať rešpekt, sme natočili, ale potom prišla fáza, keď to malo prejsť do iného vzťahu. Musel som sa im pootvoriť, aby si súkromne ku mne našli cestu, ale zároveň mali rešpekt. Boli to 13– až 17-ročné baby, ktoré prekročia hranicu veľmi rýchlo. Ja som veľmi benevolentný, ale musel som ustriehnuť hranicu, kedy ich vrátiť, aby si uvedomili, že je to stále pán dirigent. Bola to krásna psychologická robota.
Pamätali ste si kauzu zbormajstra Bohumila Kulínského alebo ste si to museli naštudovať spätne?
Neštudoval som to dopodrobna, práve preto, že sme nerobili autobiografiu, len sme sa inšpirovali. Ale kauzu Kulínského som nepoznal, v 90. rokoch som sa zaujímal o iné veci ako o zbor Bambini di Praga. A po roku 2000, keď ho súdili, som bol na Vysokej škole múzických umení a riešil som, čo je podtext, magické slovíčko keby, psychologické gesto a kto bol Stanislavskij. Až neskôr som si čítal o procese s Kulínským a pozrel som si, ako bol raz hosťom v Šou Jana Krausa. Hľadal som, či nepovie niečo, čo by mi dalo kľúč k uchopeniu postavy. Ale veľmi ma neinšpiroval, všetko som si vymyslel sám s režisérom.
Foto: Cinemart SK
Môže byť film varovaním pre rodičov, ktorí majú deti v zboroch? Nevyľaká ich?
Neviem, dúfam, že na film budú pozerať ako na niečo výnimočné, zaujímavé. Verím, že to je umelecké dielo, lebo Ondro z nás všetkých dostal neuveriteľné veci. Rok sme natáčali – boli sme v Orlických horách aj v New Yorku. Naučil som sa dirigovať. Dúfam, že ľudia to ocenia. Ondro mi vravel, že veľa ľudí váhalo, či zobrať svoje deti na tento film do kina, ale po zhliadnutí po zostrihaní filmu ľutovali, že tam nevzali deti. Zdal sa im hlboký.
Foto: CinemArt SK
Máte za sebou aj niekoľko zaujímavých divadelných premiér – naposledy ste v divadle Aréna hrali starostu v hre Jonáša Záborského Najdúch, predtým sme vás mohli vidieť v SND v hre rumunskej dramatičky Gianiny Carbunariu Môj milovaný nepriateľ. Ako stíhate všetko filmovanie spolu s divadlom?
Lebo o tom viem dopredu, psychicky sa na to pripravím. Keď skúšam divadlo, nerobím popritom nič iné, produkcie to rešpektujú. Keď som robil Najdúcha, len na dva dni som odbehol na kostýmovú skúšku do Prahy. Inak by som sa nevedel sústrediť.
Stihnete si v lete aj trochu oddýchnuť alebo už máte ďalšie pracovné akcie?
Prvé voľné dni budem mať až v posledný augustový týždeň, lebo robím na troch projektoch. To je zhoda okolností, možno na budúci rok nebudem robiť nič. Ale tie tri produkcie mi tak vyšli v ústrety, že sa to dalo zrealizovať.
