Ihla a niť ako zbrane
Film sa začína v súčasnosti, filmový režisér Ferzan Ozpetek pozve k sebe svoje obľúbené herečky, s ktorými pracoval a ktoré miloval. Chce natočiť film o ženách, no najprv veľa neprezrádza, skôr pozoruje, inšpiruje sa. Herečky medzi sebou živo debatujú, sadajú si ku stolu a napokon sa pozorne začítajú do scenára. A zrazu sa dívame na film z inej éry, ich spoločná predstavivosť nás prenesie do minulosti, kde sa pomedzi šušťanie krásnych látok rozprávajú silné príbehy.
Sme v Ríme 70. rokov, v renomovanej divadelnej a filmovej krajčírskej dielni. Všade vládne pracovný zhon, do hluku šijacích strojov sa miešajú ženské hlasy aj povely, každá sa venuje svojej práci. Nad všetkým drží dozor a zároveň aj svoju ochrannú ruku majiteľka Alberta a ako sa ukazuje, pri tejto práci musí uplatniť všetku diplomaciu a organizačné schopnosti, aby sa v rovnakom čase u nich nestretli dve herečky, ktoré sa navzájom neznesú. Musí si tiež udržať priazeň režiséra a tým veľkú objednávku, a teda prácu a živobytie pre všetky ženy v dielni. Každá z nich má svoj život a svoje tajomstvá, ich jedinou zbraňou proti nespravodlivosti sveta je len ihla a niť. S nimi však dokážu hotové zázraky.
„Krajčírska dielňa je uzavretý svet plný odvážnych a odhodlaných žien s ich vášňami, strachom a úzkosťou, ale aj nerozlučnými putami. Svet, v ktorom sa realita prelína s fikciou,“ predstavuje film Ferzana Ozpeteka distribútor.
S objednávkou pre nový film prichádza ešte viac práce a zároveň postupne vychádza na povrch život žien, na ktoré nemieria svetlá reflektorov. Jedna sa sama stará o dieťa a nemá z čoho platiť školné. Druhá má násilníckeho muža, ktorý ju týra. Silvana má už mladosť dávno za sebou a v ženskom kruhu funguje ako starostlivá babička, vždy pripravená ponúknuť dobré jedlo a chutnú kávu. Úspešná kostýmová výtvarníčka Bianca si neverí, hoci už vďaka svojmu talentu získala filmového Oscara.
Žena v dielni smúti za dcérou, o ktorú prišla. Dve sestry sa navzájom potrebujú a jedna druhú ťahá zo zármutku. Ťažké osudy však prekrýva veselý spoločný smiech, ženy sa navzájom doberajú, ale aj podporujú, a to im dáva silu prežiť. Ako sa čoskoro ukáže, trpkú skúsenosť z minulosti má aj samotná Alberta, hoci práve ona sa zdá byť pevná ako skala a odolná voči všetkým nástrahám života. Tak sa príbehy z veľkého sveta filmu prepletajú s príbehmi nenápadných tichých žien, aby odhalili ženskú silu. Tá sa ukáže aj v súčasnosti, keď sa dej prekvapivo znova vracia medzi herečky.
Kostým v hlavnej úlohe
„Sme ako mravčeky. Mohlo by sa zdať, že nevážime ani máčny mak. Ale keď sa spojíme, dokážeme to!“ hovoria si ženy vo vypätej situácii. Ferzan Ozpetek (1959) vie, o čom hovorí, detstvo prežil výhradne medzi ženami a aj neskôr ho ženský svet inšpiroval. Režisér, scenárista a spisovateľ sa narodil v Istanbule a ako sedemnásťročný sa presťahoval do Ríma, aby študoval dejiny kinematografie, umenia a módy, ale aj réžiu. Vo svojich kariérnych začiatkoch často navštevoval známe filmové a divadelné krajčírstva plné tvorivých žien a nasával ich príbehy a jedinečné prostredie. Svet kostýmov je v jeho podaní nielen plný elegancie a módy, ale je aj svetom zručnej umeleckej práce a tvorivých nápadov – a tiež svetom ľudskej spolupatričnosti.
Ženy v jeho najnovšej snímke sú naozaj ako Diamanty, krásne a zároveň pevné. Žiari v ňom až osemnásť talianskych hereckých hviezd, ktoré svojimi výkonmi príbeh naplnia životom a kostýmy farbami. V tomto filme sa všetko točí okolo kostýmu, kostým je v hlavnej úlohe a v deji si žije svoj vlastný príbeh. Režisér tak skladá poctu tradičnému krajčírskemu majstrovstvu a móde, no zároveň oslavuje pestrý a úchvatný ženský svet. "A predovšetkým poctu kinematografii, o ktorej rozpráva z nečakanej perspektívy,“ uvádza distribútor. Na realizácii filmu Diamanty sa podieľalo prestížne krajčírstvo Sartoria Tirelli, ktoré sprístupnilo pre film svoje historické archívy a úzko spolupracovalo s celým ženským hereckým obsadením.
Ferzan Ozpetek začínal ako asistent režiséra u renomovaných talianskych tvorcov, ako sú Massimo Troisi, Maurizio Ponzi, Francesco Nuti. V roku 1997 debutoval ako režisér filmom Hamam (Il bagno turco), ktorý bol uvedený na Quinzaine des Réalisateurs na MFF Cannes. Jeho filmy, v ktorých otvára témy identity, lásky a spoločenských konvencií so silnými ženskými hrdinkami, s úspechom premietali aj v slovenských kinách. Film Ignoranti (Le fate ignoranti, 2001) ocenili na festivale vo San Sebastiane, Okno naproti (La finestra di fronte 2003) mu v Karlových Varoch prinieslo Krištáľový glóbus, cenu za najlepšiu réžiu a herečke (Giovanna Mezzogiorno) cenu za ženský herecký výkon.
Ocenené boli aj ďalšie snímky, napríklad Neriadené strely (Mine vaganti, 2010, cena David di Donatello za najlepší herecký výkon vo vedľajšej úlohe). Vo filme Sväté srdce (Cuore sacro, 2005) zveril hlavnú ženskú úlohu herečke slovenského pôvodu Barbore Bobuľovej, ktorá za ňu získala Donatellovho Davida. V roku 2008 Múzeum moderného umenia v New Yorku (MoMA) pripravilo retrospektívu jeho tvorby. Filmovú retrospektívu Ferzana Ozpeteka spolu s filmom Diamanty v predpremiére uviedol taliansky festival Dolce Vitaj v rámci filmovej prehliadky Cinevitaj.
