Už čoskoro – 21. augusta príde do slovenských kín film Pod parou. Čo vás presvedčilo prijať ponuku hrať v ňom?
Mám rád dánsky oscarový film Chľast a nápad urobiť túto transverziu sa mi zdal skvelý.
Páčilo sa vám, že štyria muži z pôvodnej verzie režiséra Thomasa Vinterberga s Madsom Mikkelsenom budú v novej česko-slovenskej adaptácii zmenení na štyri ženy – učiteľky, ktoré sa rozhodnú otestovať teóriu, že ľudské telo je v najlepšej kondícii, keď si udržiava hladinu alkoholu v krvi na úrovni 0,5 promile?
Keď je nejaký film úspešný, často niekto kúpi licenciu a urobí národnú verziu. Bolo to tak aj v prípade talianskeho filmu Paola Genoveseho Úplní cudzinci. Tam dokonca národných verzií tohto filmu vzniklo niekoľko, asi vyše 17. Aj naši Vlastníci zrejme dostanú francúzsku verziu. Páčilo sa mi, že Pod parou nebude len akýmsi preklopením, ale nastane tu posun – práve kvôli zmene mužov na ženy. Aj v rámci tolerancie alkoholu a predsudkov k alkoholizmu v rámci jedného či druhého pohlavia to rozvíja zaujímavé témy. Nie je to len čistý prepis filmu do iného národa.
Aká je vaša rola vo filme? Viem, že máte hrať lekára, manžela postavy Hany Vágnerovej.
Áno, točili sme to už pred rokom. Už ani neviem, aký som lekár – chirurg? Ale myslím, že z mojej profesie tam nie je nič, podstatné sú len rodinné scény. Ale spomínam si – som doktor, ktorého vnímame predovšetkým ako partnera jednej z postáv. Ženy podstupujú experiment s alkoholom, čo sa istým spôsobom odráža na ich vzťahoch. Vďaka tomu vyplávajú na povrch veci, ktoré sú vo vzťahu dlhodobo neuspokojivé. Ventiluje to vzťahové napätie.
Čo hovoríte na nápad či údajnú vedeckú tézu, že s pol promile alkoholu v krvi by ľudia všetko zvládali lepšie? Viete si to v reáli predstaviť?
Množstvo ľudí to praktizuje s oveľa vyšším percentom alkoholu. Myslím, že sa ukazuje, že tá nízka miera nie je dlhodobo udržateľná… (smiech)
Foto: INFILM/CINETIM Igor Stančík
Čiže vy vidíte to pol promile alkoholu v krvi ako pokles?
Áno, väčšinou to nedokážete stabilne udržať na nízkej hladine. Samozrejme, mal by som povedať, že alkohol je ópium ľudstva a najdostupnejšia droga, na ktorej je zlé úplne všetko. Človek skôr či neskôr prepadne závislosti, aj keď si myslí, že do poslednej chvíle to má pod kontrolou. A to bohužiaľ aj v tom malom množstve. Ale nemôžem zároveň nepovedať, že dve deci bieleho vína po siedmej večer mi nepomôžu trochu odstresovať ten uplynulý deň.
Viete si predstaviť naopak život bez jedinej kvapky alkoholu?
Ale hej, myslím, že k tomu by ľudstvo malo dospieť, to je správne. Mám veľa kamarátov, ktorí tento prechod už podstúpili a vidím na nich iba pozitívne zmeny. Obdivujem ich pevnú vôľu, ktorá mne chýba.
A vy ste na tom ako?
Ja chľastám ako dúha. (smeje sa). Ale nie, alkohol pôsobí u mňa proti stresu, otupuje mi to v hlave akéhosi korektora, ktorý ma núti prepisovať každú vetu osemstokrát a hodiť prvú verziu scenára do koša. Aj keď viem, že mi to nepomáha. Doktori tiež povedia, že to je ilúzia a alkohol vôbec nepomáha. Ale vidím to tak, že alkohol mi odstraňuje mnohé kritické hlasy v hlave. To však neznamená, že som každý večer naliaty ako váza. Teraz mám napríklad metódu – keď jeden deň pijem, dva dni potom nepijem. Tým mám vo výsledku viac abstinenčných dní ako keby som dodržiaval suchý február (akcia, keď sa celý mesiac nepije – pozn. red.).
Čítajte viac Česko-slovenská verzia dánskeho Chľastu: Pod parou sú herečky Hana Vagnerová, Judit Pecháček, Zuzana Bydžovská a Alžbeta Zea Ferencová
Sám tiež píšete scenáre. Keď ste v role herca, nemáte tendenciu hovoriť do práce režisérovi Rudolfovi Biermannovi, scenáristovi Romanovi Olekšákovi alebo dramaturgovi Petrovi Kolečkovi?
Do práce vôbec nehovorím, ale film a divadlo vnímam z akejkoľvek pozície – či už scenárista, dramaturg, režisér, alebo herec – ako kolektívne dielo vždy. Každá z profesií je jeden tunel, ktorým sa dostaneme na spoločné kolbište, kde nám ide o spoločnú vec. „Nekecám“ do toho v zmysle, že by som chcel uplatňovať svoje nápady alebo si pumpovať svoje ego. Keď mi však niečo prínosné napadne, mám rád pracovné prostredie, kde je to vítané a človek sa cíti prispievateľom do spoločného diela, nielen vykonávateľom.
Akými nápadmi ste prispeli do snímky Pod parou?
Moja plocha tam je dosť malá, takže nie mnohými. Hlavne som sa snažil nezdržovať. Prispel som tým, že som sa na kanoe snažil vrátiť na východiskové miesto, keď sa opakoval záber. Čiže schopnosťou ovládať kanoe na vode.
Foto: INFILM/CINETIM Igor Stančík
Je Pod parou viac dráma alebo komédia?
Ideálne by bolo, ak by to bola kombinácia. Vlastne žáner tragikomédie ma ako diváka aj ako tvorcu zaujíma najviac, lebo prepája tragiku aj komédiu, tak ako v živote.
Ešte skôr než Pod parou však v kinách uvidíme váš scenáristický počin – film Duchoň. Vy ste už pred rokmi s hercami zo Slovenského komorného divadla Martin ako režisér pripravili inscenáciu o Duchoňovi s názvom Zem pamätá. Čím vás Duchoň fascinuje? V čom bude film iný než divadelná hra?
K pesničke Mám ťa rád som sa dostal až v dospelosti. Priznám sa, že z detstva si Duchoňa veľmi nepamätám, aj keď pri hlbšom zamyslení mám pocit, že si ju z televíznych estrád vybavujem. Jednoducho ma uhranul hlas z pesničky Mám ťa rád, ktorú mi na niektorom nakrúcaní pustil Standa Majer. Doloval som ďalej, mal som obdobie posadnutosti, čiste kvôli charizme Duchoňovho hlasu, ktorá na mňa doliehala zo slúchadiel. Stále som si púšťal Duchoňa pri akejkoľvek jazde autom. Keď ma niečo tak chytí, začal som sa o osobu Duchoňa zaujímať – kto to je a prečo žil tak krátko.
Bavil vás jeho príbeh?
Veľmi. Zistil som, že literatúry o ňom nebolo veľa – knižka Posledný bohém alebo sa spomínal v encyklopédiách v prehľadoch slovenskej popmusic. Potom som skúšal v Slovenskom národnom divadle a zaregistroval som veľa coververzií Duchoňových pesničiek – všetky boli v akomsi diskoháve. Pochopil som, že je tam niečo živé. Keď ma oslovili Robo Mankovecký a Lukáš Brutovský na projekt do martinského divadla, pamätám si, ako Robo Mankovecký rozprával rôzne historky o hudobníkoch, čo s Duchoňom hrávali. Povedali sme si, že to skúsime. Robo dosť navštevoval pamätníkov, stretli sme sa s manželkou Duchoňa Elenou.
Postupne sa nám pred očami skladal fascinujúci príbeh, ktorý sme nechceli brať politicky. Lenže sa tomu nedalo vyhnúť, pretože Karol Duchoň, samozrejme, je zosobnenie normalizácie a normalizačnej zábavy, spomeňte si na jeho účasť na Anticharte. To dalo komplexný obraz života na plnú paru. Dostalo ma tých jeho 35 rokov života s pedálom na podlahe, kde je všetko – od peňazí, žien, dlhov, zamilovaní, politiky, ako sa chcel dostať do Cannes a potom už len spieval na východe… Keď neskôr prišla ponuka od Petra Bebjaka, bavili sme sa s Robom a zistili sme, že nám napadol aj iný prístup, než sme použili v divadle. Využili sme všetko, čo už sme o Duchoňovi vedeli a Robo obišiel aj ďalších ľudí. Bavilo nás písať to inak ako pre divadlo.
Čiže ľudia, čo zhliadli divadelnú verziu Duchoňovho príbehu, teraz uvidia niečo celkom iné?
Možno nie celkom iné, lebo niektoré konkrétne situácie boli v divadle a sú aj vo filme, ale rámec je iný. V divadle sme využili energie bežiaceho pásu, na ktorom celý čas beží Tomáš Grega v role Duchoňa, zatiaľ čo film potrebuje inú dejovú kostru a naratív.
Keď ste sa toľko zaoberali Duchoňom, zistili ste, čím si získal toľko fanúšikov? Nie všetky jeho texty boli sofistikované – neťahá Duchoň v porovnaní so Semaforom či hoci aj s pesničkami Karla Gotta za kratší koniec?
Neviem ako v porovnaní s Karlom Gottom, ale oproti Jiřímu Suchému stopercentne. Hoci Duchoň bol súčasníkom ľudí ako Meky Žbirka, bol spätý s bigbandovou érou. Karel Gott sa tiež časom snažil prejsť kamsi inam, ale na rozdiel od Duchoňa mal roky navyše. Duchoň zomrel v 35 rokoch, takže to nestihol. A myslím, že na to nemal ani povahu či disciplínu. Nebol žiadny hudobný inovátor, čo ostatne nebolo ani jeho cieľom – on chcel spievať, zarábať a baviť sa. To bol vlastne v niečom celkom bežný život, a v niečom výnimočný, život povrchný, estrádny, ale aj nabitý tepajúcou energiou. Práve tá „neherojská“ optika v rámci normalizácie sa mi na tom zdá zaujímavá.
Myslíte si, že film o Duchoňovi zaujme aj v Česku? Je Karol Duchoň meno známe aj v Česku?
Nie je, z mojich prvých prieskumov vyplýva, že už nie. Poznala ho generácia mojich rodičov, ale ľudia mladší odo mňa sa na toto meno nechytajú. Myslím si však podľa traileru filmu, kde vidno akúsi ateliérovosť jeho života, v úvodzovkách život na playback – že by to mohlo zaujať ako dobrý hudobný film.
Nebude ľudí lákať už vaše meno? Ste zapísaný ako tvorca dobrých filmov typu Vlastníci či Záhradníkov rok…
To nedokážem odhadnúť, ale trailer Duchoňa na mňa pôsobí veľmi energicky.
Oproti mimoriadne úspešným Vlastníkom, kde ste získali aj Českého leva za scenár a Tereza Ramba leva za najlepšiu herečku a Klára Melíšková za najlepšiu vedľajšiu herečku, či Záhradníkovmu roku, kde získal Českého leva Oldřich Kaiser, nebola predošlá snímka Mimoriadna udalosť (o lokálnom motorovom vlaku, z ktorého vystúpi strojvodca a cestujúci sa zrazu vezú sami) až taká divácky úspešná. Mne sa veľmi páčila, ale viete odhadnúť, čo bude divácky fungovať a čo nie? Mrzí vás, keď to nevyjde podľa vašich predstáv?
Vôbec nie, to sa nedá vopred odhadnúť pri ničom. Ani sa tým nezaoberám, robím veci najlepšie, ako sa dá, snažím sa nájsť tú najlepšiu cestu k sebe i divákovi. Ale Záhradníkov rok videlo výrazne menej ľudí ako Mimoriadnu udalosť, tú videlo asi 150 000 ľudí, Záhradníkov rok len vyše 50 000. Ale možno kvôli kritickým odsudkom uľpel na Mimoriadnej udalosti akýsi háv neúspešného filmu. Hádam ešte čas tohto filmu príde.
Máte iný kľúč na filmy, ktoré budete režírovať a v ktorých budete hrať? Ako herca sme vás videli napríklad v Hřebejkovom filme Výnimočný stav. Podľa čoho si vyberáte?
Hlavne podľa toho, či mám čas a s kým budem spolupracovať, či sa môžem trochu aj autorsky zapojiť. To sa u Honzu Hřebejka dá vždy. Po prečítaní scenára musím mať chuť sa na tom podieľať.
Vraj chystáte film o Tomášovi Baťovi, u ktorého pracoval váš dedo ako pedikér.
To som tiež čítal, musím si vymyslieť, ako som sa k tej téme dostal (smeje sa). Ale je to pravda, hoci to nebola hlavná dedova činnosť, no vždy na Baťu spomínal – ako sa vďaka nemu v rýchlokurze vyučil za pedikéra a potom mohol na Václaváku „robiť ľuďom nohy“. Viac o tom z rodinných análov neviem.
Čím vás zaujal Baťa? Videli ste ho ako vizionára či pozitívny vzor, ktorých vo filme veľa nemáme?
Keby za mnou neprišli chlapci s ponukou, ktorá sa mi najskôr zdala príliš velikášska a mimo môjho záberu, asi by som sa Tomášom Baťom toľko nezaoberal. Baťa ma zaujal cez reportážnu knižku Mariusza Szczygiela Gottland, mal som v hlave jeho príbeh, ale to bol skôr príbeh Jana Antonína Baťu. Vlastne som zistil, že mi tie dve postavy dosť splývajú. Keď som to zvažoval, producenti mi dali do ruky kopu kníh – a ako som ich čítal, dostal som sa viac do hĺbky a začalo ma to fascinovať. Meno Tomáš Baťa je známe, ale nie som zo Zlína, tak som nemal dôvod zaoberať sa tým nejako podrobnejšie. Baťov život je nabitý podobne ako Duchoňov, ale v inej oblasti a bez trošky alkoholu, pretože bol zásadový abstinent a vyžadoval to aj na svojom pracovisku.
U Baťu je však veľmi veľa polôh a tá postava je veľmi zaujímavá – ako vizionár aj realizátor, ktorý svoje nápady doťahuje do konca. V priebehu niekoľkých rokov dosiahol veľké veci, samozrejme, s nálepkou prvého kapitalistu, veľkého globalistu a vykorisťovateľa, pritom sám inicioval prvé odbory vo svojich továrňach, ktoré potom zrušil, lebo zistil, k čomu vedú. Pozoruhodné je to z hľadiska pravicovo-ľavicových myšlienok o spravodlivom usporiadaní spoločnosti. Je to príbeh človeka roztáčajúceho kolesá výroby, ktorý má ale stále na pamäti dopad na ľudí okolo seba, je to príbeh človeka so základným vzdelaním, ktorý však zásadne ovplyvnil všetko okolo seba. Je to príbeh človeka, ktorý sa dostáva do extrémne krízových situácií ako potenciálny bankrot, žije na hrane zničenia a vždy nájde cestu von.
Vraj keď producent Adam Dvořák rokoval s Indmi, zistil, že Indovia považujú Baťu za indickú firmu…
Áno, Indovia boli prekvapení, lebo Baťov export do Indie neuveriteľne vyšiel. Keby som chcel použiť ľavicový jazyk, povedal by som, že Baťovi sa podarilo skolonizovať Indiu.
Aké obdobie by zahŕňal váš film – celý Baťov život či ktorý úsek?
To teraz riešime, scenár pokrýva asi 25 rokov jeho života, s odskokmi do ranej mladosti, ale ešte hľadáme správnu optiku. Asi to chce celkom úzku perspektívu, aj keď s odskokmi dopredu, dozadu, ale aj tak si myslím, že sa nedá natočiť film, ktorý by vypovedal o celom baťovskom diele.
Nebude to problém, keďže by to asi musel byť historický film? Dá sa to riešiť tak, aby to nebolo šialene drahé?
To je prvé, čo som chlapcom hovoril – dostať sa do doby budovania v 20. rokoch minulého storočia, keď vzniklo zo Zlína za päť rokov akési americké mestečko. Chlapci sa tvária, že práve to ich zaujíma a darí sa im nachádzať partnerov, ktorých Baťa zaujíma.
Čítali ste knihu Jozefa Banáša Som Baťa, dokážem to!? Adam Páleníček tvrdil, že práve táto kniha odštartovala myšlienku o zrode filmu.
Samozrejme, čítal som aj knihu pana Banáša, je veľmi čítavá, ale už príliš beletrizovaná, neberiem ju ako hlavný prameň. Tým je pre mňa skôr kniha Antonína Cekotu, blízkeho spolupracovníka Tomáša Baťu. Zaoberal sa jeho odkazom a životnou filozofiou.
Okrem všetkých vašich filmových aktivít ste od januára 2025 aj umeleckým šéfom Dejvického divadla. Ako sa to dá celé stíhať dokopy?
Musíte to nejako poskladať. Film o Baťovi sa ešte nerealizuje, scenár Duchoňa sme s Robom Mankoveckým písali tak, že prišiel do Prahy na piatok, sobotu, nedeľu a bolo to rýchle koncentrované písanie. Zrušil som niečo, čo som mal skúšať, lebo som vedel, že s Dejvickým divadlom bude teraz náročné obdobie – divadlo sa presúva pre rekonštrukciu budovy, zakladáme nové divadlo na periférii Prahy v bývalom multikine Galaxie, kde vznikne kultúrne centrum. Naposledy sme mali premiéru na konci marca a odvtedy sa venujem Dejviciam. Inak nemám rád, keď robím veľa vecí zároveň, tomu sa vyhýbam.
Spomenuli ste, že ste hosťovali v SND – v roku 2017 ste tu režírovali hru Elity (o podstate moci, vládnutia a prechode jedného režimu do druhého). Je ešte na obzore nejaká ďalšia spolupráca so SND?
Veľmi rád by som spolupracoval, všetky skúšania na Slovensku sa mi hlboko vryli do pamäti aj do srdca, hlavne v dnešných časoch, ktoré prežívate – keď bojujete za kultúru a demokraciu ako takú. Ale povedal som si, že teraz musím dať prednosť Dejvickému divadlu, je to záväzok na štyri roky. Iné divadelné práce teraz odmietam.
Takže si vaše divadlo musíme prísť pozrieť do Dejvíc. Čo tam máte nové?
Ale cestujeme aj na Slovensko. Boli sme napríklad nedávno v Nitre s hrou Vykouření – to je ale inscenácia, ktorú som robil v brnianskom Divadle Husa na provázku. Prvé, čo vzniklo v Dejviciach pod novým vedením, je hra Krkavci od Henryho Becqua, režíruje Honza Frič. Podarilo sa mu sofistikovane oživiť starý francúzsky text, sprítomniť ho. Na jeseň budeme skúšať novú autorskú inscenáciu Facka aj v spomínanej Galaxii, čo je na poslednej stanici metra C Háje – keď tam vystúpite, nájdete jedno z prvých multikín v strednej Európe. Má deväť sál a v jednej z nich je dočasne naše Dejvické divadlo.
Ešte stále je taký problém získať lístky do Dejvického divadla?
Dejvické divadlo vzniklo ako malé, komorné divadlo s kapacitou 150 miest, tá sa postupne rozšírila, ako sa len dalo, a teraz rekonštruujeme, aby sme vytvorili 200 miest. Samozrejme, od začiatku bojujeme s nálepkou divadla, do ktorého sa nedá dostať, chceme to zmeniť, chceme, aby prišli miestni, seniori, študenti, aby publikum nebolo jednoliate. Ale v Galaxii je skoro 270 miest. Takže príďte do Prahy na stanicu metra Háje!
