Hrať Karola Duchoňa? Je mi cťou, hovorí herec Vladislav Plevčík

V novom filme Duchoň stvárňujete hlavnú postavu – aký je to pre herca pocit hrať skutočnú postavu a ešte k tomu slovenskú legendu?

Neviem, ako mám ten pocit pomenovať. Je to zmes zodpovednosti, pochybností o sebe, ale najmä obrovská česť. Prvýkrát som naplno pochopil, čo znamená fráza „je mi cťou“. Vrátilo ma to na zem. Uvedomil som si, aké vzácne je žiť a aká je to vzácna príležitosť alebo dar vytvoriť spomienku, ktorá zostane, pretože film je tu navždy.

Film veľmi priaznivo prijali diváci už na festivale v Karlových Varoch. Užili ste si slávu na červenom koberci?

Nič si z toho nepamätám, lebo som mal veľký stres. Keď som si uvedomil, že na moju prácu sa deväťdesiat minút pozerajú ľudia na svetovom filmovom festivale, že je to skutočnosť, mal som z toho zatmenie. Z toho červeného koberca som chcel ísť rýchlo preč, mal som pocit, že to trvá sekundu alebo dve, aj keď skúsenejší kolegovia si to užívali s prehľadom. Ja som mal obrovské zatmenie, ale nikdy nezabudnem na to, čo sa dialo po premietaní. Keď sa skončil film a bežali titulky, v sále sa začal aplauz. Potlesk, ale aj krik a ja som si chvíľu myslel, že sa niečo stalo. Hluk pokračoval, ľudia tak oceňovali, čo videli a ja som pochopili, že sme v nich zanechali pocit, aký zanechával Karol Duchoň. Spomienka, iskra, chuť žiť. V tej chvíli som ani nepomyslel na nejakú slávu či úspech, to bolo vedľajšie, dôležité bolo, že sme privodili pocity, aké rozdával Karol Duchoň.

Čítajte viac Film Duchoň je ako pohľadnica

Tak sa to podarilo!

Áno. Dúfam. Neviem…

Diváci to napokon uvidia. Vo filme nielen hráte, ale aj spievate. Na to ste ako muzikálový herec zvyknutý, ale niečo iné je spievať Karola Duchoňa. Dá sa ho vôbec napodobniť?

Nie, nedá a nič ťažšie som v živote nespieval. Jeho spev je nesmierne originálny, nedá sa napodobniť, dá sa len interpretovať, čo najčistejšie a úprimne, zo srdca. Inak by z toho vznikla karikatúra. Režisér Peter Bebjak umne zvolil cestu interpretácie a nie napodobňovania.

Venujete sa aj hudbe – ako vnímate Karola Duchoňa ako umelca, speváka?

Ako výborného speváka, ktorý dostal obrovský dar od boha. To, ako jemu prirodzene spolupracujú hlasivky s citom, je závideniahodné – až nebezpečné. Mnoho spevákov má „zlatý hlas“, ale do zvuku, ktorý z nich vychádza, sa im ťažko pretaví ich vnútorný pocit. Ich spev potom môže vyznieť neúprimne, gýčovo, alebo naopak poddimenzovane, nenaplnene. Karol Duchoň mal dušu šialene plnú lásky a tá spolupracovala s hlasivkami. Žiadnu notu nepremárnil, venoval pozornosť každému jednému tónu, jeho nahrávky sú unikátne. Mal som aplikáciu, kde som odstránil hudbu a počul som len jeho čistý hlas. Aj pri vtedajšej analógovej technike počuť, že musel neuveriteľne dobre pracovať v štúdiu, aj keď o tom možno nehovoril.

Povedali ste o Karolovi Duchoňovi, že bol „chodiaca láska“, ale mal aj svojich vnútorných démonov. Čo sa skrýva za jeho úsmevom? Ako vnímate Karola Duchoňa?

Neviem, či chcem hovoriť, ako ho vnímam. Nechám, nech si každý vytvorí o ňom názor – podľa jeho piesní, literatúry, aj podľa tohto filmu. Ale keď sa pýtate na odvrátenú stránku jeho úsmevu, ľudia, ktorí ho poznali, mi nikdy nepovedali, že by hovoril o tom, že ho niečo trápi.

Čítajte viac Ako pubertiačka som tomu nerozumela, priznala dcéra Karola Duchoňa. Jeho druhá rýchla svadba ju ranila, na otca je však hrdá

Vďaka maskérom sa na Karola Duchoňa aj fyzicky veľmi podobáte, trvalo to vraj viac ako tri hodiny. Museli ste spoznať a osvojiť si jeho prejav, gestá – ako ste sa na túto úlohu pripravovali?

Režisér konzultoval masku – protetiku s najlepšími odborníkmi, umeleckými maskérmi Martinom Jankovičom a Zuzkou Zvara. Nepodobám sa naňho dokonale, je to film, interpretácia. Trvalo to hodiny a nikdy na ne nezabudnem. S maskérmi som sa počas nakrúcania veľmi zblížil, boli mi doslova najbližšie… Je nádherné dostať úlohu, na ktorej musíte veľa pracovať, veľa rozmýšľať a pritom cítite, ako sa vám kráti čas, keď sa blíži nakrúcanie a nechcete sklamať očakávania tímu a už vôbec nie divákov. Je to sen, robiť niečo, kde musíte obetovať všetko.

Čítajte viac Jiří Havelka: Bol som posadnutý Duchoňovým hlasom. Ako vznikal scenár k Duchoňovi a prečo chce robiť film o Baťovi?

V Divadle Nová scéna účinkujete nielen v muzikáloch, ale aj v drsných hrách pre mladých, ktoré hovoria, ako mladí reagujú na dnešný svet plný násilia a agresivity. V hre Punk Rock hráte chlapca, ktorý pod tlakom zastrelí svojich spolužiakov, v hre Elektrický anjel ste jeden z trojice hrdinov, ktorí sa rozhodli spáchať skupinovú samovraždu. Je dnešný svet k mladým taký krutý?

Myslím si, že nielen k mladým ľuďom, ale celkovo, ku všetkým. Ale svet, to sme my, ľudia a občas mám pocit, že sme sa zbláznili, len po sebe zazeráme a mračíme sa, nedoprajeme si, že sme tým nakazení. Som vďačný, keď je niekto ku mne milý – a je to aj v Karolových piesňach: Je to krásne, keď si ľudia vedia podať dlaň. Keď vidím malé deti, ktoré nič netrápi, bojím sa, čo ich čaká.

Čítajte viac Punk rock v divadle je tvrdý. Mladí sú nadšení

Vy ste ako dieťa vyrástli v pocite bezpečia a lásky? Dostali ste aj tvrdú lekciu?

Moji rodičia mi dali veľa lásky a starostlivosti, veľmi ma chránili. Ja aj moji priatelia sme mali šťastie, že sme mali takých starostlivých a empatických rodičov, som im za to vďačný. Človek v živote zažije rôzne lekcie, život nás učí a posúva nás to ďalej.

Ako ste sa dostali k herectvu?

Ani neviem, nejako to prišlo. Odmala boli umeniea hudba môj život. Ale mal som blízko aj k pohybu, k športu. Muzikál alebo divadlo vôbec je nádherné v tom, že spája myslenie, cítenie, prežívanie, pohyb ako myšlienku, jav. Umenie je pre mňa život, cítim sa s umením veľmi spätý.

Vaše domovské divadlo cituje vaše motto: dôvodom ľudského šťastia a úsmevu býva úcta, ohľaduplnosť, empatia, spoločné prežívanie a láska… To vyvolá úsmev u divákov v divadle aj šťastie v súkromí?

Neviem, kto si to zapísal, keď sme sa rozprávali, myslím ešte v roku 2012 … Je to ako pokračovanie vašej otázky a predchádzajúcej témy: divadlo je pomocná ruka, môže upokojiť oheň a nenávisť – v divákoch, aj v nás, účinkujúcich. Divadlo je pre spoločnosť objímajúci nástroj, keby ľudia chodili viac do divadla, bolo by nám lepšie. Vždy sa tam stane niečo, čo sa nedá celkom pomenovať, ale vždy je to mierumilovné.

Aj keď sa na javisku povedzme strieľa.

Áno, napriek tomu, hoci je to paradox.

Čítajte viac Punk rock, Domov a Elektrický anjel. Tri aktuálne hry pre mladých proti násiliu

Ako dlho ste už v Novej scéne?

Hosťoval som na Novej scéne od sedemnástich rokov a keď som maturoval na konzervatóriu, dostal som ponuku na angažmán – a to bolo v septembri 2012, takže už to bude dosť dlho.

Z vašich predstavení mám pocit, že v divadle žijete spolu ako dobrí kamaráti alebo rodina. Ste naozaj taký dobrý tím?

Áno, sme si ako druhá rodina a bol by som rád, keby to tak pokračovalo. Dokážeme sa ľúbiť, aj sa pohádať a nenávidieť, sme taká dobrá talianska divadelná rodina. Sme spolu radi, veľmi radi spolu hráme, aj si pritom radi robíme zle. Preto, aby divák nevidel ošúchanú reprízu, snažíme sa, aby dialógy, ale aj monológy ukryté v piesňach, boli vždy novým zážitkom nielen pre divákov, ale aj pre nás. Náš cieľ je hrať každé predstavenie ako prvýkrát. Aj hercom, ktorí u nás hosťujú, vytvárame prostredie, aby sa im dobre hralo, aby to nebola rutina.

Stretávate sa spolu aj mimo divadla?

Poslednú sezónu sme boli rozlietaní, ale inak sme ako partia veľmi často trávili čas spolu, aj cez víkendy. Chodíme spolu do sveta, pozerať sa na muzikály, na koncerty, na predstavenia a stretávame sa aj súkromne. Myslím si, že keby sa čokoľvek dialo, vieme si aj pomôcť, kontaktovať rodinu… sme veľmi prepojení.

Nebodaj chodíte spolu aj na dovolenky…

To nie, pochopili sme, že si musíme od seba aj trocha oddýchnuť, aby sme sa na seba mohli znova tešiť.

Čo veľké ste spolu zažili?

Asi najväčšiu spomienku mám na koncert Eltona Johna v Miláne. Pri ňom so prvýkrát pochopil, čo je to „legendárny umelec“. Vystúpil na javisko a keď spustil, neviditeľnými chápadlami nás zelektrizoval, všetkých deväťdesiattisíc ľudí. Odpálil dva a pol hodinovú šou, na ktorú nikdy nezabudnem! Videli sme to s Patrikom Vyskočilom a Michalom Candrákom, a bola to pre nás úžasná skúsenosť, konfrontovať sa s takou obrovskou energiou! Boli sme aj na muzikáloch v Londýne, videli sme mnohé, napríklad The Book of Mormon, The Phantom Of The Opera, atď… Doma chodíme do divadla so svojou rodinou, lebo to je čas pre tých najbližších.

Keď sedíte v divadle ako divák, netrpíte profesionálnou deformáciou? Sledujete predstavenie remeselne, ako herec?

Nie, veľmi rád chodím do divadla, ale aj do kina ako divák a som veľmi prajný divák. Veľmi rád navštevujem aj galérie, umenie ma baví, inšpiruje. Niekedy sa pristihnem, že ani nepremýšľam ako herec, len si užívam zážitok, bez remesla.

Takže sa nebojíte, ako to ten kolega zvládne, netŕpnete zaňho?

Niekedy áno. Nepáči sa mi všetko, čo by to bol za vkus.

V divadle máte veľa rôznorodých príležitostí, pestrú škálu postáv. Je vám bližšie muzikálové herectvo alebo to dramatické?

Nerád by som hovoril definitívne, pretože všetko sa posúva a mení. Možno o niečo viac inklinujem k činohre, ale v našom divadle sa snažíme muzikál robiť trocha inak. Vo svete pôsobí robotickejšie, veď keď hráte osemkrát za týždeň ten istý titul, anglosaský prístup je nepripúšťať si natoľko obsah, skôr im ide, už podľa tradície, o deklamáciu textu. My sa snažíme napĺňať muzikál obsahom, čo je prirodzenejšie slovenským hercom, máme na to vlastnosti aj prostriedky. V zahraničí na nás majú radi, že napĺňame chladnokrvný zámer horúcou krvou, temperamentom. Aj ja inklinujem k obsahu a prežívaniu a v mojom ponímaní muzikál nie je dobrý, ak nie je prežitý. Takže by som to nedelil celkom na žánre, ale skôr na spôsob ich spracovania.

Áno, muzikál sa vníma ako ľahký žáner, ale nemusí to tak byť.

Niektoré muzikály sú iba šou, ale aj tak môžu byť urobené dobre, ak aj divák prijme, že vieme, že mu ponúkame iba šou. Žáner je dôležitý, ale netreba hádzať všetko do jedného vreca.

Čo hovoria divadelní kolegovia na váš filmový úspech?

Mám pocit, že sú prajní, že mi držia palce.

Aj si vás pre to doberajú?

Samozrejme. Mám super kolegov!

Pri natáčaní ste vraj zaspávali ako Karol aj vstávali ako Karol. Už sa vám podarilo „striasť sa ho“ ako postavy?

Ešte celkom nie, niekedy sa pristihnem, že prenášam na javisko jeho gestá. Nedá sa to strihnúť zo dňa na deň, ide to postupne, pomaličky a tak je to prirodzené. Ale je to už uzavretý celok, nie som to ja, ale moja práca.

V divadle môžete na každom predstavení niečo zmeniť, vo filme už nezmeníte nič, je to uzavreté. Keď ste videli Duchoňa, mrzela vás niektorá scéna, lebo naopak, príjemne prekvapila?

Prvýkrát som ho videl vo finálnej verzii v Karlových Varoch, ale ešte vám neviem odpovedať. Mrzí ma to, lebo sebareflexia je super, ale na to by som ho musel vidieť ešte raz a pozerať sa remeselne. Viedol ma však veľmi talentovaný režisér Peter Bebjak aj kameraman Martin Žiaran a ja som im plne dôveroval, tak mám dôvod veriť aj v kvalitu filmu.

V čase nášho rozhovoru máte ešte pred turné s filmom a pesničkami po slovenských amfiteátroch, možno si film pozriete tam?

Určite tam bude výborná atmosféra, ale ja mám rád filmy v kine. Mrzí ma, že som v kine nevidel Forresta Gumpa. Teraz bolo výročie filmu Prelet nad kukučím hniezdom, mám rád film ako Prebúdzanie (Awakenings)… filmy, v ktorých ide o tú „neznesiteľnú ľahkosť bytia“. Ale potrebujem si ich užiť v kine. Neprišiel som však na chuť digitálnym robotom na plátne.

Ako trávite svoj voľný čas?

Naučil som sa byť sám so sebou, vedome, vytriediť si myšlienky, nielen nechať sa ošľahať okolím. Ja mám svet rád, rád sa kochám tým, čo ponúka. Rád trávim čas s rodinou, aj keď ho mám momentálne málo a vidíme sa menej – lebo mi pripadá neslušné vraziť domov k rodičom v noci. Toľko sa nevyspali pri nás, pri deťoch, tak aspoň teraz nech si doprajú spánok. Rád trávim čas s najbližšími, pri dobrom jedle, ale rád chodím aj cvičiť, rád sa hýbem. Aby som mohol dobre fungovať na javisku, musím byť v dobrej kondícii, fyzickej aj psychickej. A rád upratujem, baví ma to.

Okrem upratovania a fitka máte rád aj prírodu?

Veľmi, detstvo som strávil v Liptovskom Jáne. V Bratislave je veľa možností na prechádzky. Príroda na Slovensku je krásna, ale páči sa mi aj oceán. Nie som taký mestský typ, ktorý sa túla po uliciach, lebo sa nerád nudím. V predstavení divadla GUmaGU, ktoré napísal Vimiam Klimáček, sa hovorí: milujem betón, káva, posilka, káva, divadlo…, tak to všetko treba brať s humorom.

Dúfam, že s humorom zvládnete aj „ošiaľ Duchoň“, čo vás čaká?

Po predpremiérach v amfiteátroch s programom a po oficiálnej premiére na Slovensku bude ešte jedna v Prahe, pretože Vojta Kotek tam hrá Karla Gotta a je úžasný! Potom sa vrátim do divadla, kde ma čakajú štyri premiéry. Teším sa, že sa vrátim nohami na zem, tam, kde som začínal, veľmi si to vážim.

Diváci budú na film Duchoň zrejme dlho spomínať a budú si vás pamätať ako Karola. Zmení vás to v niečom?

Skôr ma to naučilo väčšej sebadisciplíne a zodpovednosti, verím, že som sa pri tom niečo naučil, napríklad ako ešte lepšie stvárniť emóciu, ale dúfam, že inak ma to nezmení.

Ja o vás nepochybujem, lebo v divadle ste úžasný, a mimoriadne v hlavnej postave v hre Punk Rock.

Je to už staršia hra, ale moja divadelná životná, hrali sme ju osem sezón. Pri filme nastavuje celkové vyznenie režisér, v divadle režisér s hercami inscenáciu naskúša, ale už „nestojí každý večer“ medzi nami a divákom, takže herci majú inú zodpovednosť. A pri tejto hre sme spoluracovali aj so psychológmi, aby sme divákom nesprostredkovali nesprávne pocity. Keď hráme muzikál Mamma mia!, je to veselohra a zábava, ale keď sme hrali Punk Rock, pri skúškach bolo absolútne ticho, všetci cítili zodpovednosť voči diváklom. S mladými treba komunikovať férovo a dospelo, to je zodpovedné.