V minulosti bol Jan Werich známy najmä cez pôsobenie v Osvobozenom divadle (Vest pocket revue), cez populárne filmy (napr. Hej rup!, Svět patří nám, Až přijde kocour, Císařův pekař – Pekařův císař, Byl jednou jeden král), i publicistickými vystúpeniami počas Pražskej jari aj po nej. Jeho súkromie však zostalo obostrené tajomstvom a nepoznali ho dobre ani v samotnej Prahe, len sa všeličo šepkalo.
Vedelo sa, že žil na Kampe, že mal dcéru Janu, herečku, ktorá zomrela mladá onedlho po jeho smrti (on v roku 1980, ona na rakovinu v roku 1981, mala len 45 rokov), že mal oddanú manželku Zdenku a mnoho kamarátov a kamarátok, že sa neznášal so susedom básnikom Vladimírom Holanom a podobne.
Foto: Continental Film
V dome na pražskej Kampe je dnes Werichovo múzeum, v ktorom predávajú zaujímavú knihu, odhaľujúcu Werichovo súkromie do detailov. Knihu napísala scenáristka Tereza Brdečková a nazvala ju O Jane a Zdenkách kolem Jana Wericha. Myslí tým dcéru Janu, vydatú Kvapilovú, ďalej manželku Zdenu a vnučku Zdenku, ktorú volali Fanča. Táto vnučka vlastne porozprávala Tereze Brdečkovej o rodine a poskytla jej aj mnoho dokumentárnych materiálov – listy, fotky, rôzne intímne záznamy a svedectvá o tom, ako to chodilo u Werichovcov.
Čítajte viac Werich má dnes v pivnici svojej pražskej vily Golema. Ako vyzerala jeho pracovňa?
Tereza Brdečková sa poznala s Werichovou vnučkou Fančou ešte z detstva. Jej otec, scenárista a režisér Jiři Brdečka (napísal spolu s Oldřichom Lipským scenár k známemu filmu Adéla ještě nevečeřela), bol Werichov spolupracovník a priateľ. Často k nim aj chodieval – či už pracovať na projektoch, ale aj na rôzne večierky a stretnutia, ktoré sa na Kampe konali.
Tereza teda tému ovláda dokonale aj so všetkými „kostlivcami v skrini“. A tých mali aj Werichovci, ako napokon vraj každá rodina. U nich to bol najmä alkohol. Werich bol spoločenský človek, rád s priateľmi popíjal, ale nikdy ho nikto nevidel opitého. Alkohol však bol v ich domácnosti bežná súčasť aj všedného dňa a ženy ho postupne prestávali zvládať. Stal sa prekliatím. Manželka Zdena, inak dôstojná, inteligentná a noblesná dáma, dobrá organizátorka, ktorá manažovala kedysi Osvobozené divadlo a potom aj celú rodinu i domácnosť, alkohol v staršom veku nezvládala.
Mala z neho depresie a psychózy. Dcéra Jana pitiu tiež podľahla, lebo sa jej rozpadlo manželstvo. Trápilo ju aj to, že v tieni otcovej slávy sa jej talent nemohol rozvinúť naplno. Otcovi tiež vyčítala, že odišli z Ameriky, kde bol Werich počas druhej svetovej vojny v emigrácii. Mohli vraj žiť v slobode a netrápiť sa v Československu. Werich však patril naturelom do Európy a v zahraničí by jeho talent tak nerezonoval.
Foto: Pravda, Katarína Sedláková
Ani sám otec nedával Jane priestor na rozlet, hoci ju miloval a obdivoval. V spoločnej relácii Táto, povídej ju nepúšťal k slovu a ironizoval ju. Bola to skrátka silná osobnosť. Aj tieto pasáže v knihe sú veľmi zaujímavé – rozoberajú vzťah ambicióznej dcéry a príliš dominantného otca. Janu to doviedlo až k alkoholu, ktorý k celebritnej domácnosti patril, ale ona ním začala prehlušovať boliestky.
Ako sa pilo za socializmu
Foto: Continental Film
Alkoholizmu za socializmu je venovaná celá jedna kapitola knihy. Je to naozaj zaujímavý námet na úvahu. Normalizovaná spoločnosť bola totiž zároveň dosť nachmelená. Autorka to považuje aj za dôsledok trápenia sa podmienkami, v akých ľudia žili, čiže za únik pred realitou. Zvláštne však je, ako bolo pitie tolerované. Pilo sa aj na pracoviskách, aj v prvomájovom sprievode, dokonca aj počas schôdzí.
Tereza Brdečková uvádza, že zamestnávatelia tolerovali, ak niekto neprišiel do práce kvôli opici, ale vážnejšie dôvody nie. Bolo to také tiché bratstvo plné pochopenia. Ľudí spájala spoločná eufória, ktorá nastala už keď sa položila fľaša na stôl. Bola to mantra, ktorá združovala kolektív a vyvolávala akýsi zvláštny pocit slobody, lebo v alkoholickom opojení sa mohlo pohovoriť hocičo, aj protištátne, a nebralo sa to tak vážne.
(Možno to bolo dobré pre ŠtB, ale to by všetko ani nezvládla počúvať, lebo sa táralo vo veľkom, aj na pracoviskách, aj vo viechach, v krčmách a umeleckých kluboch.) Neviem, či to bolo zámer – nasadzovať alkoholom celej spoločnosti ružové okuliare (tak to bolo aj v ZSSR, kde sa pilo ešte viac), ale skôr to bol prirodzený jav, ktorý pramenil v tom, že sa u nás pilo aj predtým.
No nemožno zabúdať ani na širšie súvislosti – ako sa vyvíjala doba, menila sa mentalita. Celkovo sa ľudia v šesťdesiatych rokoch veľmi zmenili a na to nemali vplyv len miestne pomery. Ľudstvo sa v tom čase oslobodilo od prudérnosti, prišla sexuálna revolúcia, boli hipisáci, bítnici, nastalo veľké morálne a tvorivé uvoľnenie. Do života vstúpilo určité všeobecné bohémstvo.
A aj naši ľudia sa toho mali kedy nasýtiť (cez tzv. sladké šesťdesiate), ešte pred okupáciou, a už boli iní, vnútorne slobodnejší, hoci v podmienkach normalizácie. Stúpala rozvodovosť, ženy boli suverénnejšie, nosili sa minisukne, podprsenky bardotky, ľudia boli otvorení umeniu a umelci chceli tvoriť originálne. Však aj vtedy vzniklo veľa veľkých diel. Brdečková popisuje aj rôzne umelecké večierky, stretnutia u Werichovcov, kde sa pri poháriku debatovalo tvorivo, vtipne vznikali dobré nápady a projekty.
Starobu neoklameš
Skrátka, nič nie je len čierno-biele, všetko je zložitejšie, než sa zdá. Ale zákonité je, že veci sa komplikujú s príchodom staroby. Tak to bolo aj vo Werichovom prípade. Dostal rakovinu, trápil sa kvôli žene aj dcére. Najväčšiu radosť mu robila vnučka Fanča, ktorá dokonca hrala v divadle Semafor. Rodina si aj napriek problémom držala svoju úroveň a vďaka mnohým priateľom (aj Voskovcovi, ktorý bol síce v Amerike, ale boli v styku) všetko nejako išlo, hoci Werich sa kvôli pitiu ženy a dcéry trápil. Krachlo to ale až po Werichovej smrti, keď všetci pomreli a zostala osamelá vnučka. Našťastie mala blízkych ľudí, rodinu maminej kamarátky Dany Pakovej, ktorú Jana poznala ešte z pôrodnice a ktorá si Fanču, už gymnazistku, vzala po maminej smrti, k sebe.
Foto: Archív TASR
Pakovci mali dvoch synov, boli to ľudia mimo umeleckého sveta a Fanča tam našla pokoj. Tieto príbehy sú v knihe dopovedané a prešpikované ešte zaujímavými podrobnosťami, ako je napríklad epizóda o Jitke Frantovej, ktorá bola na Janu nasadená v divadle ako eštebáčka a ktorá sa neskôr vydala za Jiřího Pelikána, riaditeľa Československej televízie a známu tvár Pražskej jari. Mnohé sa objasňuje aj o Werichových životných a pracovných podmienkach. Keď mal hrať v Pánovi Tau, považoval to pre seba za nevhodné a potom bol z toho veľký úspech.
Podpisy a dôvera
Špeciálna pasáž je venovaná podpisu Jana Wericha na Anticharte zo zhromaždenia v Národnom divadle. Podpis Wericha proti Charte 77 vtedy šokoval verejnosť. Vysvetľuje sa to tým, že Werich nevedel, čo podpisuje, myslel si, že ide o prezenčnú listinu. Musel sa tak vyviňovať. Na stene domu mal však po aktíve napísané do rána nadávky.
Čítajte viac Anticharta: Keď umelci poslúžili režimu
Myslím, že pokiaľ ide o ten podpis, Werich by si zaslúžil citlivejší prístup aj za takých okolností a zohľadnenie celkovej situácie, aká panovala. Bola to doba veľmi formálna a nebola vtedy prehľadná. Na Slovensku text Charty nebol napríklad známy (nechceli ho šíriť kvôli obavám z vplyvu), keď sa spustila kampaň proti nej. Bolo to absurdné a ľudia boli obeťou tej absurdity.
Však na aktíve v Národnom divadle bolo vidieť na umelcoch rozpaky a pochybnosti, neistotu. Každý sa bál o prácu, o svoju existenciu, správal sa „ako ostatní“. Všetci boli poplašení, nebolo kedy si veci rozmyslieť, overiť. Ľahko sa to dnes odsudzuje. Dnes sa dejiny vyfarbili, všetko je už jasné, vtedy vládol chaos. A Werich bol starý a chorý. Vyčítali mu však aj to, že išiel príkladom. Ošemetné.
Musel byť bezradný a nešťastný, vraj doma aj plakal. On nebol človek politických gest. Čerpal z ľudskosti a tam sa neproklamuje. Ráta sa aj s omylmi, chybami či so slabosťami. Rozhodnutia sú zodpovedné, rodia sa ale pomaly. Tak to vyplýva z jeho diela, cez prizmu ktorého sa teraz pozerám aj na neho a knihu o jeho rodine. Veď posúďte sami.
