Práve ste sa vrátili z nahrávania pesničiek k novému predstaveniu Krajíček úsmevu, venovanému Ivanovi Krajíčkovi. Vy ste sa s ním stretli osobne. Ako si naňho pamätáte?
Ivan bude navždy v mojom srdci. Bol mi blízky aj pri mojich osobných životných krokoch – bol na mojej svadbe, aj keď bola až v Košiciach. Zobral bubeníkovi paličky a búchal do bubnov a spravil úžasnú atmosféru, dodnes na to rada spomínam! Stretli sme sa aj profesionálne, bol mojím kolegom ako herec, režisér alebo moderátor. Mám naňho nesmierne veľa pekných spomienok – a vždy je tam aj jeho úsmev. Keď sa povie Krajíček, naozaj sa mi vždy vybaví úsmev. Predstavenie, ktoré o ňom robíme, sa volá Krajíček úsmevu, lebo úsmev ku „Krajcovi“, ako sme ho volali, patrí.
Pozrite si fotografie zo seriálov aj z obľúbených divadelných hier.
Čo v tomto predstavení diváci uvidia?
Odráža sa v ňom tvorba a život Ivana Krajíčka. Bol vynikajúci herec, režisér, spevák a moderátor… Naše predstavenie je prierezom jeho tvorbou, ale zároveň aj jeho životom – ako sa zoznámil so svojou ženou, založil si rodinu, o jeho priateľstve so Zorkou Kolínskou, o trampotách, ktoré prežíval a ako politická situácia vplývala na jeho tvorbu, čo mohol a čo nemal dovolené robiť. Jeho profesionálny aj súkromný život vidíme v časovej osi – od 60. až po roky 90.
Takže to bude aj taký malý historický exkurz…
Presne tak, a do toho budú znieť známe pesničky z tých čias, zo zábavno-súťažných programov ako Vtipnejší vyhráva alebo Repete. Krajíček úsmevu by som nenazvala muzikálom, bude to skôr estráda so scénkami a s pesničkami, ale rozhodne to bude pocta Ivanovi Krajíčkovi.
Čítajte viac Ivan Krajíček mal usmievavé srdce, vedel baviť aj šéfovať. Dnes by oslávil 85 rokov
S pesničkami ste začínali ešte v detstve, v legendárnej Zlatej bráne. Ako sa vám spieva?
Úprimne, nie je to moja parketa, aj keď som ako dieťa spievala, bolo to málo, bola som skôr moderátorka Zlatej brány. Pred spievaním mám obrovský rešpekt, kým odo mňa režisér aj hudobníci dostanú, čo chcú, všetci sa so mnou musia trocha potrápiť. Napriek tomu si doma rada spievam.
Čítajte viac Divadelné Klimaktérium oslávilo 200 repríz
Diváci si vás spájajú najmä s komediálnym žánrom, v divadle aj v televízii. Veľmi populárni boli seriáloví Susedia, ktorí divákom priniesli veľa zábavy. Čo priniesli Susedia vám?
Nové priateľstvá, nové vzťahy a aj comeback na televíznu obrazovku. Aj potom, keď sa seriál skončil, stále ho reprízovali, ľudia nás na ulici spoznávali a bolo to veľmi príjemné. Malo to však aj svoju negatívnu stránku: mnohí tvorcovia mali pocit, že som na obrazovke stále a stále točím, tak mi neponúkali ďalšie príležitosti v inscenáciách alebo v seriáloch, pred kamerou som mala väčšiu pauzu.
Ešte predtým ste na televíznej obrazovke robili politickú satiru, boli to veľmi populárne relácie v 90. rokoch. Dnes sa politický humor z obrazoviek stratil. Prečo?
Myslím, že sa presunul na sociálne siete, kde politickú satiru robia umelci „na svoje tričko“ a aj veľmi vtipne. Som síce dinosaurus, nie som na sociálnych sieťach, takže pravidelne ich nesledujem. Občas mi však moji synovia niečo ukážu. Videla som niektoré veľmi vtipné politické príspevky, ktoré komentujú súčasnú dobu a naozaj som sa pobavila.
Čítajte viac Klimaktérium ako ošiaľ je hra nielen o ženách
Takže stále zostávame pri humore. V Divadle komédie už viac ako stý raz reprízujete predstavenie Klimaktérium. Prečo je podľa vás také úspešné?
Táto téma, obdobie menopauzy, bola u nás dlho tabuizovaná. My o tomto období, ktoré príde v živote každej ženy, rozprávame s láskavým humorom: to, čo sa deje tebe, deje sa aj mne a je to úplne v poriadku. Aj muži na predstavení vidia, že nielen ich „stará“ trpí nejakými hormonálnymi výkyvmi, ale že sa to týka každej ženy. Pre to všetko diváci túto hru prijímajú dobre. Niektoré ženy naň prídu aj viackrát, zoberú svoje kamarátky alebo svojho muža. A tí nám po predstavení hovoria: aha, už tomu rozumiem – a ďakujem! Je to poučno-zábavné predstavenie.
Foto: Dalibor Krupka
Takže robíte aj určitú osvetovú činnosť…
Určite! Poľská autorka Alžbeta Jodlowska, ktorá hru napísala, za ňu dostala cenu od poľského ministra zdravotníctva, pretože o klimaktériu prináša informácie, ktoré by ženy mali mať.
Foto: Markíza/Peter Žákovič
V seriáli Sľub ste sa ako postava vrátili do 80. rokov. Ako ste v skutočnom živote prežívali toto obdobie?
Bola som mladá a prežívala som krásnu etapu života: ukončila som Vysokú školu múzických umení, prijali na do divadla na Novú scénu, založila som si rodinu. Pre mňa to bolo veľmi pekné obdobie, keďže funguje spomienkový optimizmus… V práci som nemala prekážky ani zákazy, hrala som v inscenáciách, ktoré pre cenzorov neboli „politicky škodlivé“ – alebo som o tom aspoň nevedela. Viete, ako to vtedy fungovalo: človek si našiel svoje chodníčky a pokým veľmi nevybočil z mantinelov, dalo sa žiť. Ale to, čo sme si hovorili doma, sme už vonku verejne hovoriť nemohli.
Čítajte viac Herecké esá zo Sľubu prezradili detaily z natáčania druhej série: Túto postavu už v nových častiach nečakajte
Seriál Susedia na natáčal už po roku 2000, v celkom inej dobe. Čo ste vtedy prežívali v osobnom živote?
Bolo to zaujímavé obdobie. V roku 1989 som odišla z divadla a bola som na voľnej nohe, hoci herci boli väčšinou zamestnaní v divadle. Bol to krok do neznáma a trochu som sa toho bála. Nebolo to jednoduché a trvalo štyri roky, kým som sa znova dostala na javisko. Ale mala som inú prácu, robila som veľa v dabingu…
Netreba brať príliš vážne, aj druhí majú často rovnaké problémy
Za seriál Jednoducho Mária ste dostali cenu za najlepší dabing.
Áno, ale aj tak to bolo trocha smutné obdobie, aj keď som okrem dabingu natáčala úspešný jedenásťdielny seriál Škriatok, bolo mi smutno za divadlom, nesmierne mi chýbalo. Potom ma už pozvali hosťovať na Novú scénu a keď vzniklo divadlo West, pozval ma doň Ľubo Roman, takže som bola celá šťastná. Aj scénky zo seriálu Susedia sme si najprv vyskúšali pred divákmi v divadle, v Štúdiu L + S, kde sa nakrúcal Uragán. Keďže veľmi dobre zafungovali, Peter Marcin s Andym Krausom sa rozhodli, že z toho spravia televízny seriál. Takýto sitkom sa na Slovensku dovtedy nerobil, išli sme do neznáma, bolo to úplne iné nakrúcanie, než na aké som bola zvyknutá počas „socíku“. Divákom sa Susedia páčili a my sme mali obrovskú radosť. Dodnes som príjemne prekvapená, že aj keď sa seriál reprízuje toľké roky, Susedia majú stále svojich divákov, a keď ma zastavia na ulici, hovoria, že sa stále dá na to pozerať. Sama si kladiem otázku prečo. Zrejme je to preto, že zobrazujeme obyčajných ľudí s ich obyčajnými problémami a v scénkach Andyho Krausa ukazujeme niektoré životné situácie a aj poučenie, že sa netreba brať príliš vážne, že aj druhí majú často rovnaké problémy.
Sú to nadčasové témy, lebo sú o vzťahoch…
Presne tak, pokiaľ tu budú ľudia, budú aj vzťahy, téma je nevyčerpateľná.
Pri práci vás vždy sprevádzal humor. Aj divadelné Klimaktérium je označené ako komédia, no niektoré momenty v predstavení veľmi veselé nie sú, poukazujú skôr na vážne problémy, s akými sa ženy v tomto období stretávajú…
Berú ma za komediálnu herečku a ja sa tomu vôbec nebránim. Mám rada humor, situačné komédie aj komédie ako také. V Divadle komédie žiadne drámy hrať nebudem, začínali sme veľmi peknou komédiou Horúca sprcha, Klimaktérium… a čo?, Pi čaj, miláčik! a potom prišlo Klimaktérium 2 alebo ošiaľ menopauzy. Páči sa mi, keď sú v komédii aj vážne momenty. Divák si oddýchne a aj sa zamyslí, o čom tá hra je. Preto je Klimaktérium – jednotka aj dvojka – na Slovensku fenoménom. Rovnako aj v predstavení Krajíček úsmevu sú veľmi vtipné scénky, ale aj miesta, pri ktorých si človek povzdychne: och!
Javisko je zázrak. Môže vás bolieť hlava, môžete sa cítiť zle, ale keď vyjdete na forbínu pred ľudí, zabudnete na všetky svoje traumy a bolesti
Určite ste zažili aj chvíle, keď vám nebolo do smiechu. Kedy ste museli do seba veľmi hlboko načrieť, aby ste situáciu či obdobie prežili?
Hovorím, že javisko je zázrak. Môže vás bolieť hlava, môžete sa cítiť zle, ale keď vyjdete na forbínu pred ľudí, zabudnete na všetky svoje traumy a bolesti. Dve hodiny myslíte len na to, aby ste na javisku fungovali tak, ako treba. Samozrejme, v živote sú aj vážne situácie, ale keď sa predstavenie nemôže zrušiť, musíte pozbierať všetku vnútornú silu, aby diváci necítili, že sa s vami niečo deje. Niekedy je to nesmierne náročné. Zažila som aj momenty, keď som na javisku poskakovala a v zákulisí som plakala. Taký je život. Zatiaľ takých predstavení bolo len zopár, chvalabohu. Ale keď vidím, že aj iní kolegovia prežívajú niečo ťažké a napriek všetkému pre divákov hrajú, beriem si od nich príklad.
A čo vaši synovia? Zostali tiež „pri fachu“?
Moji synovia sú „pri fachu“, len nie sú pred, ale za kamerou. Starší robí asistenta produkcie alebo asistenta réžie, mladší robí v strižni. Obidvaja vyrastali so mnou v divadelnom zákulisí či v štúdiu, páči sa im to a človek by mal robiť to, čo ho baví.
Hovorí sa, že časom sa človeku skupina priateľov preriedi a zostanú len tí najbližší. Máte veľa priateľov?
Mám zopár veľmi dobrých priateľov a veľa priateľov. Rada trávim čas najmä s tými, s ktorými sa poznáme už desaťročia a rozumieme si aj bez slov. Môžem s nimi byť, aj keď práve nemám dobrú náladu, a nemusím nič vysvetľovať. Alebo keď sa potrebujem vyžalovať. Medzi mojimi priateľmi sú aj mladí ľudia, ktorí ma dokážu dobíjať energiou, dať mi iný pohľad na život, a to je nesmierne osviežujúce. Oni ma zas omladzujú, aj s nimi som veľmi rada.
Pôsobíte, že máte v sebe stále veľa energie…
Ale kdeže!
Keď v živote nastanú komplikované situácie, neriešim ich s horúcou hlavou
Akoby ste sa vždy vedeli na veci pozrieť z tej lepšej stránky. Ako si udržiavate optimizmus?
Keď v živote nastanú komplikované situácie, neriešim ich s horúcou hlavou – a zatiaľ sa mi vždy osvedčilo, že ráno je múdrejšie večera. Optimizmu sa učím celý život. Aj keď som platila nejaké poistky a dane a bol to dosť veľký odliv peňazí, hovorím si: buď rada, že môžeš platiť poistky – aspoň máš za čo platiť poistku. Buď rada, že platíš dane, lebo to znamená, že máš prácu a zarábaš. Nie vždy sa mi darí hľadieť na veci pozitívne, ale keď nejde o život, sú to väčšinou malichernosti, ktoré sa dajú vyriešiť.
Pochádzate z Košíc, majú pre vás stále svoju špecifickú „vôňu“?
Určite, veď tam som začínala v malom divadelnom štúdiu, v televízii aj v košickom rozhlase. Tam som si odbila svoju "základnú umeleckú školu“, prvé kroky na javisku, pred kamerou a prvé chvíle za mikrofónom. Keď idem okolo Domu umenia, kde som strávila veľmi veľa času a mali sme tam dokonca aj stužkovú, vždy mám pocit, že som tu doma.
Ktoré miesta máte rada v Bratislave?
Najmä divadelné sály – či v Divadle West, na Novej scéne, v starej Astorke… Som rada v prírode a v Bratislave je do prírody blízko, najmä keď bývam blízko lesoparku. Tam si prevetrám hlavu, oddýchnem si, keď máme veľa predstavení, je to pre mňa balzam na dušu. Páči sa mi, že sa hneď môžem ocitnúť v lese napriek tomu, že bývam v meste. Tým, že som stále medzi ľuďmi, vážim si chvíle ticha a pokoja, nebojím sa byť sama so sebou. Okrem prechádzok si tiež rada pozriem dobrý film alebo čítam.
S divadlom jazdíte často na zájazdy do rôznych miest Slovenska. Reagujú diváci rovnako?
Vôbec nie, sú veľmi rôzni. Niekde od začiatku vieme, že sa prišli pobaviť, chcú s nami spievať, sú veľmi srdeční a bezprostrední. Niekde diváci prídu „v nedeľu“, ako im hovoríme, lebo sú trocha utlmenejší – ako po nedeľnom obede. Bratislavčanom divadlo nie je až také vzácne, majú na výber, preto bývajú ako diváci trochu rozmaznanejší. Ale ani to neplatí vždy, niekedy nás aj tu v Bratislave publikum prijíma tak, že sme z toho ohromení.
Mávate vypredané aj v iných mestách?
Áno, Divadlo komédie si už urobilo meno a nášmu principálovi Svetozárovi Sprušanskému sa splnil sen každého producenta – z rôznych miest nás sami volajú. Na predstavenie, ktoré na jeseň bude mať len premiéru, máme už plný kalendár na celý rok 2026.
Chystáte niečo nové aj v televízii?
Áno, bude to seriál zo súčasnosti, ktorý píše Andy Kraus. Teším sa, že sa s ním po čase znova stretnem.
