Vaše pesničky sprevádzajú ľudí celý život, v najrôznejších situáciách. Kolega je cyklista a má v playliste vašu Veselú, u nás v rodine pri smutnej udalosti hrala vaša skladba Máma mi dala na krk klíč… Cítite to ako zodpovednosť?
Slovo zodpovednosť je veľmi vážne. Ja to cítim ako dar, ktorý som dostal, aby som skladal a spieval svoje piesne. Druhý dar je, že ľudia tie pesničky počúvajú a aj si ich spievajú. Je to požehnanie, som rád, že ho mám a snažím sa ho niesť svojím životom ďalej.
Vznikol o vás dokument s názvom Jarek, ale museli vás trocha dlhšie presviedčať, pár rokov. Teraz už dozrel čas?
To ste povedali správne, na všetko dozrieva čas. Film o svojom živote nemôžeš natočiť ako päťdesiatročný chlapec, musíš už za sebou cítiť tie roky. Keď som film videl, uvedomil som si, že som to urobil v pravej chvíli, pretože ten Jarek na plátne si ešte niektoré veci pamätá – a nikto nevie, čo bude o pár rokov, niekedy si už človek nepamätá ani to, čo bolo včera… A to už by bolo neskoro natáčať dokument.
Čítajte viac Film Jarek odkrýva život Jaromíra Nohavicu. Legendárny pesničkár v ňom zostáva oblečený
Diváci vraj vo filme spoznajú aj váš súkromný život, to bude možno pre ľudí nové. Prišli ste pri natáčaní na niečo nové o sebe aj vy sám?
Pre mnohých to budú zrejme nové informácie, ale kto počúva moje pesničky, vie, že celý život spievam o tom, čo som zažil. Po ceste životom si ukladám zážitky do svojho batoha a potom odtiaľ vyťahujem a skladám. V mojich piesňach sú uložené úryvky z môjho života. Ale možno si ich ľudia nevšimli a keď vo filme stojím v horách v Karloviciach a k tomu ide pesnička, čo som tam zložil, prídu na to, ako je môj život s mojimi pesničkami spojený.
Ako sa vám páčilo natáčanie?
Pre mňa bolo zaujímavé obzrieť sa za tými dlhými rokmi. Všetci to poznáme, je to ako keď si v obývačke spolu so známymi sadnete ku stolu a vytiahnete album s fotografiami. Začnete obracať stránku po stránke, ku každej fotke niečo poviete a zrazu na niektorej niečo objavíte a spomeniete si: "Jéjda, ty vole, aha, tak to bolo takto… A tak to bolo aj s filmovaním. Filmári ma vzali na miesta, kde som niečo prežil, či už pekné alebo menej pekné, aj veľmi nepríjemné. Tak to býva, keď sa obzriete späť za svojím životom.
Foto: Robert Huttner
Hovoríte o pekných aj nie pekných spomienkach: aj vy vzbudzujete rôznorodé reakcie. Ľudia vás buď obdivujú, alebo odsudzujú. Mnohým sa zdá, že Puškinovu medailu ste mali Putinovi vrátiť. My máme básnika, ktorý povedal, že Putin nie je Puškin a medailu vrátil. Prečo ste to nespravili?
Každého z nás niektorí ľudia majú radi a niektorí nie, u mňa je to asi viditeľnejšie, lebo ma viac ľudí pozná. Nechcem bojovať s tými, ktorých som nepresvedčil svojím životom a všetkým, čo robím – a nepresvedčím ich ani tým, čo teraz poviem. Tú cenu som prijal, lebo som ju dostal za spievanie piesní Bulata Okudžavu a Vladimíra Vysockého. Puškinovu cenu dostalo viac ako tisíc ľudí v Európe za to, že vytvárame priateľstvo a mier medzi národmi. Nebola to cena za boj vo vojne, som proti vojnám, aj proti tejto vojne. Cenu si nechávam ako signál do budúcnosti, že raz príde chvíľa, keď si spolu všetci zaspievame, aby sme spolu nebojovali.
Foto: Magic Box Slovakia
Zložili ste pesničku o pravde a lži a vaše tvrdenia a konanie môžu vyzerať v rozpore. Medailu ste nevrátili, ale koncertovali ste pre Ukrajinu. Hovorilo sa o vás ako o spolupracovníkovi ŠTB, ale vy sám hovoríte, že ste nikoho neudávali. Kto má teraz tie „vaše hodinky“ a kto „cvála na vašom koni“, ako spievate – pravda či lož?
Čo mám na to povedať? Včera si bol v krčme a pil si! Nie, bol som s kamarátmi na futbale. My ti neveríme! Povedal som, ako to bolo naozaj, ale sú ľudia, ktorí sa nechcú dať presvedčiť ničím. Nech zopakujem to isté, že som nebol spolupracovníkom ŠTB, chodil som na výsluchy a bolo to pre mňa strašné, aj vo filme je to vidieť. Ak si však niekto myslí, že si vymýšľam, čo s tým môžem urobiť?
Je z vášho pohľadu „pravda omamná květina“, ako v pesničke Vladimíra Mertu?
To je pekné, tú pesničku poznám. Pravda je „omamná kvetina“, ale to je aj lož. Taký je život.
Čo si teda sľubujete od filmu Jarek?
Nechávam to plynúť, nikoho nenútim, aby sa šiel do kina pozrieť na rozprávanie o mojom živote. Jediné, čo ma pri uvedení filmu stretlo, že rozdávam rozhovory. Keď som ho videl, povedal som si: nie je to zlé. Sú tam zaujímavé momenty, ktoré ma prekvapili, pretože som filmárom do toho nehovoril. Oni ma vodili na miesta, kde som spomínal, a film zostavili tak, ako chceli.
Pesničky tvoria váš život. Vybrali ste do filmu aspoň tie?
Vo filme ich je dokonca šesťdesiatšesť, v úryvkoch. Pri tom som dal voľnú ruku scenáristovi a dramaturgovi Marekovi Dohnalovi a on si všetky moje pesničky znova vypočul a vybral z nich rôzne motívy, ktoré sa týkajú môjho života. Aj pre mňa bolo prekvapivé, že o niečom, čo som zažil, spievam práve v tejto piesni. A nakoniec všetky tie pesničky dokopy vo filme poskladali môj život. Marek Dohnal ich vybral výborne, aj keď to bola ťažká práca. Musím sa skloniť pred celým filmovým štábom, mali k dispozícii celý môj archív, zábery, ktoré viac ako dvadsať rokov natáčal na koncertoch môj kamarát Jakub Linhard – z Ameriky, Ruska, Poľska, z Paríža aj zo Slovenska. Boli to desiatky hodín filmového materiálu z archívu a desať hodín sme natočili naživo, preto z toho vybrali najprv deväť hodín. Ja som však videl až tú verziu pre kiná.
Vo filme máte aj jednu novú pesničku.
Vo filme o pesničkárovi by mala byť jedna nová, špeciálne pre tento film. Tak som zložil pesničku Já už jsem tu byl, ktorá je takým úkrokom bokom, ale stále som to ja.
V nej vraj prekvapivo rapujete…
Tí, čo to hovoria, nepočujú, čo mám naozaj rád. Mám rád slovenský rap, sú to skvelí chlapci, počúvam aj český a poľský a kto pozná moje staršie pesničky zo 70. a 80. rokov, vie, že tam už to je. Napríklad „Rá-no mě pro-bou-zí tma, sa-hám si na zá-pě-stí…“ má v rytme rapový základ. No nejde ani tak o rapovanie, ale o recitovanie, ako keď Majakovskij alebo chlapci z Osvobozeného divadla na pódiu recitovali poéziu do rytmu a ľudia to s nimi spoločne zdieľali. Tak je to aj s pesničkou, ktorá je súčasťou filmu.
Spomínate v nej aj Jánošíka. Ako sa vám ocitol v básnickom obraze?
Aj Jánošíka som vo svojom živote stretol, patrí do môjho sveta. Chodím po Slovensku a stretávam ich tu dosť – a nielen tu. (úsmev)
Čítajte viac Pesničkár Jaromír Nohavica má 70 a stal sa kontroverzným
V texte ho dokonca zabijete?
To je obraz z podvedomia, keď človeku napadá, či tu náhodou už niekedy nebol. „Možno som bol dýka Jánošíka, ktorá do chrbta mu vniká“… A tiež je to rým. Inak sa voči Jánošíkovi nemusím nijako vymedzovať, nič viac za tým nehľadajte…(úsmev)
Foto: Magic Box Slovakia
Vyrástli ste v Ostrave. Věra Špinarová vravela, že vďaka tomu popolu má taký dobrý hlas, lebo má imunitu. Marie Rottrová si – aj vďaka vašim textom – vedela z toho popola vytiahnuť kus poézie. Čo dala Ostrava vám?
Nikto z nás nevedel, kam ho život uvrhne, k akým rodičom, na aký kúsok sveta. A ja som rád, že ma to „hodilo“ sem k nám, a tým nemyslím len Ostravu, ale do veľkého poľsko-česko-slovenského „bermudského trojuholníka“. V Poľsku som odohral asi štyristo koncertov, na Slovensku osemsto až tisíc a v Česku pár tisíc. Je to moje pesničkárske šťastie, že v tomto trojuholníku žijem, lebo sme si podobní a pritom sme každý trocha iný. Muzikantsky do toho koláča, z ktorého čerpám, patrí aj Ukrajina a Rusko. Z toho jedného taniera sú moje pesničky a keď sa pozriete zhora, uprostred je pre mňa Ostrava – nech mi Praha aj iné mestá prepáčia… Keď máš Boha vysoko a Prahu ďaleko, dokážeš sa o seba postarať. Lebo musíš, nič nedostaneš len tak.
Už dávnejšie ste však v hudbe presedlali aj do iného žánru a venujete sa opere.
Trocha by som vás poopravil, že je to celkom iný žáner. Isteže je opera iná, ale v zásade aj opera je hudba vybavená slovami a to sa ťahá od starých čias. Pri ohni sedávali ľudia a rozprávali si príbehy, potom ich zrýmovali, aby sa to lepšie počúvalo a tie rýmované si začali spievať. Aj dnes pokračujeme v tejto tradícii, keď prichádzame na pódium „k ohňu“ a rozprávame príbehy. Ani opera nie je nič iné než spojenie muziky so slovom. Ja len spájam tóny so slovami a som rád, že som prekladal tri opery Wolfganga Amadea Mozarta, lebo som mu pritom videl „na prsty“. Videl som zblízka, ako geniálne tvoril a vkladať mu do nôt české slová bola radosť. Poviem to odvážne: on ten Mozart bol vlastne najväčší pesničkár! Skladal síce zložitejšie piesne, ale stále sú to piesne a spievajú sa.
