Ako sa dostali kone do vášho života a do vašej tvorby? Čo bolo prvé?
Od detstva som túžila po vlastnom koni, húževnato a neúnavne. Neviem úplne, odkiaľ to prišlo, myslím, že to bude súvisieť s mojimi anglickými predkami (moja stará mama, otcova mama Jean Ruppeldtová bola Angličanka). Vo mne koluje tá krv, možno je mi to teda prirodzené, mám kone hlboko vryté v mojej DNA.
Účinkujú v seriáloch aj vaše koníky? Ako sa píše o zvieratách?
Moje kone nie sú trénované na film, v seriáli používame kone JK Fadex Moniky Fišerovej, ktoré sú na to určené a špeciálne trénované. O zvieratách sa píše výborne, akurát nie vždy robia to, čo od nich chcete. Vymyslieť si môžete čokoľvek, akurát s realizáciou je to ťažšie, takže, samozrejme, že tomu treba prispôsobiť aj to, čo im napíšete.
Píšete scenáre hercom na telo? Predstavujete si, ktorý herec ako pasuje do zvieracieho príbehu? Majú všetci herci radi kone? Chcú s nimi hrať?
Niekedy áno, niekedy nie. Záleží to veľmi na okolnostiach. Niekedy si rovno predstavím človeka na danú úlohu a som presvedčená, že je to preňho tá pravá rola. Väčšinou sa nemýlim, je to niečo ako rokmi vybudovaný inštinkt.
Niekedy vzniknú prekvapenia na kastingu, keď si ani nemyslím, že daný herec bude pre túto postavu vhodný, a vznikne to priamo tam, ako vzájomná inšpirácia. Niekedy postavu treba trochu prerobiť, konkrétnemu hercovi na telo.
No a stáva sa aj to, že na kamerovkách vznikne úplne nová postava, na základe toho, čo nám ponúkne daný herec, a vymyslíte ju priebežne. Podprahovo sám ponúkne námet na takýto nový charakter. Je to alchýmia, zaujímavý proces, dôležitá súčasť úspechu celého diela.
Čítajte viac Postavy, ktoré som hrala, tvoria peknú mozaiku, hovorí herečka Veronika Meszárosová
Ako sa vám písalo pokračovanie seriálu Ranč?
Dobre. Už viete, čo čakať, viete, ktoré dejové linky rozvíjať, viete, kto hrá akú postavu, viete, ako na koho diváci reagovali. Je to usadené, viete, akým smerom sa asi treba uberať. Keď píšete nový projekt, triafate do neznáma vo všetkých smeroch.
Je to ľahšie ako načínať nový príbeh? Ktoré motívy ste rozvíjali?
Všetko má svoje výhody a nevýhody. Ak máte úspech s prvou sériou, je pomerne komplikované to prekonať a mať rovnako kvalitné ďalšie série. No už zasa všetko poznáte, viete, ako postavy na seba reagujú, keď robíte novú vec, tak samozrejme, že idete z úplnej nuly a hľadáte v tme nejaké obrysy a formujete ich. Nedá sa to porovnať, je to niečo celkom iné.
O pokračovaní seriálu rozhodol záujem divákov alebo sa vám do pera tlačili ďalšie epizódy?
Keby nebol záujem divákov, pokračovanie by nikdy, samozrejme, nevzniklo. Nápady sú vždy, podstatné je ich spracovať a triediť, poradiť si s nimi, rozhodnúť sa, čo ďalej.
Sledujete svoje filmy spolu s divákmi v čase, keď majú televíznu premiéru? Je to spojené aj s určitou trémou alebo je to pre vás čistá radosť?
Tréma je tu vždy. Ak je na to čas, pozerám epizódy s manželom, spoločne to komentujeme, niekedy sa mi výsledok páči a hovorím si, že sme spravili kus dobrej roboty, zvlášť keď vidím pozitívne divácke reakcie, no a niekedy vidím už iba chyby. Choroba z povolania.
Sledujete vaše veci v kruhu rodiny? Kto s vami pozerá a ako vás hodnotia?
Moja mama a svokrovci to sledujú a sú mojimi fanúšikmi, myslím že sú aj trochu pyšní…
Váš otec Miloš Ruppeldt bol známy „televizák“, ale aj diplomat. Žili ste s ním štyri roky v Londýne. Čo vám dala táto životná skúsenosť?
Bola to asi moja najintenzívnejšia životná skúsenosť, ktorá ma istým spôsobom vyformovala a do veľkej miery zocelila. Ako dvanásťročná som začala v Londýne chodiť do štátnej školy, na začiatku len s veľmi základnou znalosťou angličtiny.
Bol rok po revolúcii, obdobie, keď sa všetko nanovo formovalo. O tri mesiace som plynulo rozprávala po anglicky a po roku som už nemala žiaden prízvuk. Bolo najprv ťažké nájsť si nejakých spojencov, kamarátov, bolo tam veľa cudzincov s rôznymi svetonázormi, miešali sa tam rôzne kultúry a náboženstvá, a ja som si na to musela ako dieťa, ešte zmätené z toho nového sveta, zvyknúť.
Keď sa na to pozerám s odstupom času, musím nekriticky povedať, že som bola statočná. Nebolo to úplne jednoduché obdobie, no rodičia ma skrátka hodili do vody a musela som plávať. Vtedy drsné, no dnes viem, že ma to poriadne zocelilo a pripravilo na rôzne ďalšie ťažké životné situácie.
Bolo to absolútne vystúpenie z komfortnej zóny, ale viete, že ak ju prekonáte, už vás len tak ľahko nič nezaskočí. Dokonca ma naši v Anglicku niekoľkokrát ešte takú malú samu nasadili na vlak a cestovala som na opačný koniec krajiny za rodinou. Niekto by deti takto nepustil. Dnes sa tomu čudujem, ale asi človek zvládne toho viac, ako si myslí.
Obľuboval aj on zvieratá?
Zvieratá mal otec veľmi rád, vždy sme mali psa. Dokonca dvakrát mal psa menom Hamlet.
