V rámci prípravy na úlohu Perly ste absolvovali výtvarný kurz. Mali ste predtým vzťah k tomuto druhu umenia?
Moja stará mama aj teta boli maliarky, môj manžel je tiež maliar, ujo je zasa výtvarník, takže sa to okolo mňa motalo už od detstva. Jedno obdobie som dokonca chcela byť maliarkou, ale zistila som, že na to nemám. Chodila som síce na výtvarnú, ale to bolo obdobie, keď som si myslela, že budem baletka, archeologička, a do toho sa pridalo ešte aj kreslenie.
Bola som však veľmi rada, že Perla je umelkyňa. Mohla som si vyskúšať maľbu olejom, čo som nikdy predtým nerobila. Bolo skvelé, že ma mama režisérky Alexandry Makarovej zobrala do svojho ateliéru a poctivo so mnou takmer celý deň pracovala.
Nie je to jednoduché, namiešať všetky pigmenty, vrstviť farbu a nanášať ju, napnúť plátno. Všetko sa dnes už dá kúpiť, no vedieť si všetko krok po kroku vyrobiť pre mňa bolo veľmi dôležité. Som rada, že ma do toho takto zasvätila.
Je niečo, čo by ste sa už neboli ochotná pre úlohu naučiť alebo podstúpiť?
Nemám to dopredu dané. Asi by muselo ísť o nejaký konkrétny prípad. Motivuje ma, keď dostanem úlohy, ktoré ma naučia niečomu novému. V tom je herectvo skvelé, že ma stále učí niečo nové, či už ide o zážitky, myšlienky alebo situácie. Som ochotná ísť aj do hraničných vecí.
Myslíte si, že to, že Perla je umelkyňa, vplýva na jej rozhodnutia?
Je otázne, či je taká, pretože je umelkyňa, alebo či je umelkyňa kvôli tomu, aká je. Myslím si, že sa narodila s DNA, ktorá ju predurčila na to, že chce žiť a prežiť, a to za akýchkoľvek okolností.
Táto chuť do života jej dala do vienka to, že chcela byť maliarka. Je to pre ňu veľmi oslobodzujúce, môcť do obrazov pretavovať svoje myšlienky a energie. Ide o veľmi intenzívne povolanie, hoci je dosť introvertné.
Ako ste sa popasovali s nemčinou?
Popasovala som sa s ňou len vďaka koučke a herečke Claudii Vašekovej. Vôbec som si nevedela predstaviť, ako prídem na pľac, kde je niekoľko desiatok cudzích ľudí.
Začali sme točiť vo Viedni, kde bol celý štáb rakúsky, spolu s režisérkou sme tam boli jediné Slovenky. Cudzie prostredie, cudzí ľudia, cudzí herec, hranie v cudzom jazyku a postava, ktorá je úplne iný charakter ako ja.
Bola to výzva, ale s Claudiou sme si niekoľko mesiacov poctivo prechádzali scénu po scéne, vetu po vete, naozaj som sa to bifľovala. Postupne som začala rozumieť aj gramatickej skladbe.
Čítajte viac Bolestivý návrat do socialistického Československa a Veľká noc plná poníženia
Čiže ste sa svoje repliky učili foneticky?
Áno. Claudia mi to nahrávala, napísala mi to foneticky a ja som to opakovala. Neskôr so mnou bola po celý čas na pľaci, vo Viedni sme mali byty pri sebe, takže za mnou stále chodila.
S Alexandrou sme sa dohodli, že keď to nepôjde, tak to jednoducho zastavíme a začne sa odznova, alebo to budeme postsynchrónovať. Vo filme je však veľmi veľa jednozáberoviek, ktoré sa nemôžu prerušiť. Nakoniec to išlo veľmi hladko, čo považujem za zázrak.
Išli ste na kasting s odhodlaním, že tú nemčinu zvládnete?
Na kasting ma volali dvakrát, no raz som bola tehotná a potom som nemohla. Nerozumela som, prečo mám ísť na kasting v nemčine, keďže tento jazyk neovládam. Režisérka mi však povedala, že to neprekáža, pretože potrebujú niekoho, kto sa do Rakúska prisťahoval, takže nemusí mať perfektný prízvuk.
Ťahalo sa to asi rok, dvakrát som tam odmietla ísť a potom som stretla Alexandru Makarovú na premiére filmu Čierne na bielom koni, kde bola s kastingovou režisérkou Petrou Svarinskou. Alexandra mi povedala, aby som prišla do Viedne, Petra prízvukovala, aby som sa okamžite začala učiť nemčinu a skontaktovala ma s Claudiou.
Foneticky som sa naučila dialóg a o dva týždne som prišla na kasting, kde už bol aj Simon Schwarz. Alexandra mi hneď na mieste povedala, že ma berie. Nevedela som, čo ma čaká, ešte som nemala ani prečítaný celý scenár, pretože sa ešte niekoľkokrát prerábal.
Vo filme je viacero emotívne vypätých momentov. Asi najviac spomedzi nich vyniká scéna z Veľkej noci. Ako ste ju prežívali počas natáčania?
Keď som videla film, uvedomila som si, že každá scéna je emočná nálož. Počas natáčania som to však nepociťovala. Istým spôsobom ma to nesmierne bavilo a napĺňalo, mala som v sebe veľa energie, pretože to bola veľmi inšpirujúca práca. K takejto postave, ktorá má čo hrať v každej scéne, sa nedostanete každý deň, je to herecký sen.
Scéna z Veľkej noci vznikala v posledný deň, po mesiaci natáčania som bola už dosť unavená. Vedeli sme však, že to musí všetkých bolieť. Mám rada také scény, hoci nie som žiaden masochista. (smiech) Bolo to náročné technicky aj fyzicky.
Topenie v potoku sme točili šesťkrát, nakoniec sme použili prvú klapku. Bol marec, voda mala asi dva stupne, nemohla som mať žiaden neoprén, a keď vám nasiakne kostým, nemáte 50 kíl, ale 150. Každý krok bol ťažký, o bežaní a boji s mužmi ani nehovorím. V jednom zábere som sa zle nadýchla pod vodou a myslela som si, že sa zadusím. Psychicky to na mňa doľahlo až neskôr, po pár mesiacoch.
Čo s tým potom robíte, keď to na vás tak spadne?
Potrebovala som si to dožiť, pretože počas natáčania som nepociťovala nič. Len vďačnosť a šťastie. Keď som po pol roku po dotočení Perly prišla do Viedne na nejaké postsynchróny, videla som pár scén, niečo som nahrala a odišla som zo štúdia.
Ako som kráčala po meste, začala som nekontrolovateľne plakať. Skúmala som v sebe, aká bola príčina. Telo a hlava si to pamätali a potrebovali to ešte nejako spracovať. Tak som si poriadne poplakala a bolo dobre.
Foto: CinemArt SK
Keď ste si film prvýkrát pozreli, videli ste paralelu medzi scénou z Veľkej noci a scénou znásilnenia?
Áno, aj sme sa o tom rozprávali s režisérkou. Perla sa v Československu znovu dostala do tej istej situácie, z nejakého dôvodu si ju to vždy nájde. Musí trpieť za to, ako sa správa, alebo za to, aký život chce viesť? Samozrejme, že scéna z Veľkej noci sa môže vnímať rôzne – symbolicky, metaforicky, realisticky.
Sama Alexandra povedala, že pre ňu bolo dôležité, aby si z toho každý človek odniesol nejakú emóciu, nech už je akákoľvek. To robí z filmu film – či už ide o pozitívnu, alebo negatívnu emóciu, s niečím z toho kina odchádzate. Máme právo takto zaobchádzať s ľuďmi, ktorí chcú žiť inak ako my? To je jedna z tém nášho filmu.
Ľudia Perle nevedia odpustiť, že ich v tom nechala, odmietajú jej dopriať život, aký si pre seba vybojovala. Povedali by ste, že to je súčasťou našej slovenskej, alebo aj všeobecne ľudskej mentality?
Neviem, či to platí len na náš národ, alebo celkovo na spoločnosť ako takú. Keď sme mali premiéru v zahraničí, kde nemajú korbáče ani oblievanie, vysvetľovali sme im, že to je zvyk, ktorý sa dodnes na mnohých miestach dodržiava. Boli úplne šokovaní. Poznám prípady, keď sa ženy hádzali do potoka. V danom momente to mužom asi nedochádza, ale na to, čo tie ženy prežívajú, sa nikto nepýta.
Neviem, či chcem svojho syna učiť týmto zvyklostiam. Mám poslať malého chlapca, aby zbil a oblial ženu, či sa jej to páči, alebo nie, a ona mu za to dá peniaze alebo maľované vajíčka? Neviem, čo mu to môže dať do výchovy: že je úplne v poriadku v dospelosti zmlátiť svoju manželku?
Čítajte viac Rebeka Poláková: Deväťdesiate roky sú tu stále. Z nich pramení, kde sme ako spoločnosť dnes
A ospravedlňovať to tradíciou.
Ja mám pritom veľmi rada tradície, milujem maľovanie vajíčok, pečenie, hľadanie sladkostí v parku. Ale u nás sa, našťastie, nikdy nebili ani neoblievali ženy – hoci je to pravdepodobne aj tým, že som z Bratislavy.
Keď sme mali diskusiu po premietaní na Slovensku, diváci boli s touto scénou úplne v pohode, neboli nijakým spôsobom pohoršení, vnímali to práveže spôsobom, že „áno, takto to u nás, bohužiaľ, je“. Vo svete sú z nej nadšení, kritici ju často vypichujú.
S Carmen Diego máte ako matka s dcérou veľmi dobrú chémiu. Ako ste ju docielili? Trávili ste spolu čas aj mimo natáčania, alebo to prišlo prirodzene na pľaci?
Prišlo to prirodzene na pľaci, ale len vďaka tomu, že Carmen je nesmierne citlivé, vnímavé a šikovné dievča. Išlo o jej prvú filmovú úlohu. Jej mama je Slovenka, otec Španiel, žijú v Rakúsku a evidentne je to správna kombinácia.
Carmen každý deň rozkvitala – na začiatku bola tichučká, všetko sledovala, postupne sa to snažila pochopiť a potom začala herecky rásť. Po každej scéne, ktorú som s ňou mala, som odpadávala. Veľa scén sa kvôli minutáži do filmu, žiaľ, nedostalo – mali sme napríklad veľa hádok, počas ktorých na mňa kričala s takou energiou a autenticitou, že som z toho bola úplne hotová.
Nebála sa toho? Ako dieťa bez predchádzajúcich hereckých skúseností?
Práveže vôbec. Keď sme sa jej pýtali, ktorá scéna bola jej najobľúbenejšia, povedala, že tá vo väzení, ktorá bola pre nás ostatných najtraumatizujúcejšia. Tá predstava, že sa niečo podobné mnohým rodinám stalo, pre mňa bola desivá. Alexandra mi navyše pri natáčaní tohto obrazu zakázala plakať.
Foto: CinemArt SK
Bolo to ťažké?
Hrozne. Po každej klapke som musela ísť do kúta, tam som sa vyplakala, a až potom som mohla pokračovať, aby som neplakala pri natáčaní.
Za Carmen vždy prišli, či je v poriadku, ale ona bola taká že: „Super, môžeme ísť znova!“ Akoby to nič nebolo. Veľmi jej držím palce a dúfam, že sa jej bude dariť, pretože je fantastická.
Ako vnímate spätosť Perly s jej domovinou? Vedeli by ste si predstaviť žiť v zahraničí a nemôcť sa vrátiť?
Veľa som nad tým uvažovala. Alexandra raz povedala, že film postavila do týchto rokov preto, lebo si veľmi váži ľudí, ktorí boli v roku 1968 mladí a zrazu o všetko prišli, všetko bolo z ničoho nič zakázané.
Je to poďakovanie všetkým generáciám, ktoré to zvládli a bojovali za slobodu, aj tým, ktoré možno utiekli a pokúšali sa nejakým spôsobom reprodukovať, čo sa tu deje. Alebo sa vrátili a snažili sa presadzovať správne hodnoty.
Vedela by som si predstaviť život v zahraničí, ale bolo by to ťažké, hoci mám v súčasnosti často chuť odísť. Teraz však mám možnosť vrátiť sa, neviem si predstaviť, aké by to bolo nemať ju. Obdivujem všetkých, ktorí to dokázali.
Čítajte viac Divákmi milované série dávajú definitívne zbohom. Na čo sa v septembri oplatí ísť do kina?
Páčilo sa mi, ako bola vo filme naznačená Perlina vrúcnosť k Slovensku prostredníctvom vychutnávaní si domácich jedál.
Riešili sme, kde je skutočný domov: tam, kde sa narodíte, alebo tam, kde žijete? Môžete niekde žiť 50 rokov, ale vždy vás to bude ťahať domov. Je to o vôňach, chutiach, priestoroch… Doteraz, keď vojdem do nejakého paneláka, mám pocit, že idem do bytu starých rodičov – taká je tá vôňa špecifická.
Scénu v jedálni, keď si Perla objednáva všetko to jedlo, milujem. Už keď som to videla napísané v scenári, tak som si povedala, že to bude moja najobľúbenejšia scéna. Je to totiž také krásne a čisté, vidno, aká je šťastná, že je doma.
Najhrôzostrašnejšie na tom celom je, koľko ľudí nemôže žiť tam, kde chce, kde sa narodili, pretože iní si myslia, že môžu rozhodovať o ich osudoch. Kvôli čomu? Lebo majú moc? Moc ničiť životy…
Keď som si čítala nejaké užívateľské recenzie, tak ma prekvapilo, že niektorí ľudia prirovnali Perlu k Minulým životom.
Naozaj? To aj mňa prekvapuje, mám pocit, že sú to diametrálne odlišné filmy. Áno, je tam láska, to je univerzálna vec. Film Perla nie je politický, hoci sa odohráva v búrlivom období – prapodstata však tkvie vo vzťahoch a v otázke: „Čo by bolo, keby?“
Jeden z dôvodov, prečo je snímka taká silná, je aj to, že jej všetci rozumejú. Dostala sa do distribúcie v mnohých krajinách vrátane Indonézie, Izraela, Francúzska, Holandska, Belgicka či Luxemburska, a všade funguje – pretože všade majú nejaké zlé skúsenosti s politickými režimami, no zároveň všade poznajú lásku.
Perla sa z hľadiska vizuálov a artového feelingu podobá na váš predchádzajúci film Nikto ma nemá rád, kde ste stvárnili Sáru. Sadlo vám hranie v takto ladených snímkach?
Nevyhľadávam čisto artové veci, ony si nachádzajú mňa. (smiech) Ide mi skôr o to, či daný príbeh a postava, ktorú v ňom hrám, má nejakú ambivalenciu. To ma totiž baví, môžem do toho niečo herecky priniesť.
Keď je to všetko príliš jednoduché, mám pocit, že to neviem zahrať. Každá filmová postava, ktorú som doteraz hrala, v sebe mala vždy niečo tajomné, prípadne bola úplne iná, ako som ja. Rada odtajňujem charakter.
Kým pri Perle cíti divák frustráciu z toho, že koná príliš prudko, pri Sáre ju, naopak, cíti z dôvodu, že v zásadnom momente nekoná. Ako vnímate tento kontrast?
Obe sú hrdinky, ktoré si neobľúbi každý.
Čítajte viac Normálnosť je ilúzia. Nový film o inakosti varuje pred predsudkami
Ale o to sú ľudskejšie.
Presne. Nepoznám človeka, ktorý je dokonalý. Sára žije tak, ako 60 percent celosvetovej populácie. Nie sme všetci hrdinovia, ktorí chodia akčne po uliciach a bez problémov si vytvárajú vzťahy. Niektorí ľudia to dokážu, ale iní majú pocit, že už keď sa s niekým stretnú a povedia mu, že ho ľúbia, tak je to to najviac, čo za celý život urobili – a stane sa to možno len raz. A to je Sára, ktorá bojuje s tým, aký je človek.
Bolo pre mňa krásne hľadať tú krehkosť a jemnosť. Ide si za svojím – niekomu sa môže zdať, že pasívne, ale v jej meradle je to nanajvýš aktívna snaha. Dokáže sa aj prekonať a vzoprieť sa svojej mame, čo by inak nikdy neurobila.
Perla je jej presný opak. Do všetkého ide s obrovskou energiou. Kým sa jej neozve Andrej, všetko, čo robila, bolo pre jej dcéru. Potom pocítila, že chce konečne urobiť aj niečo pre seba, hoci je to absolútne šialené. Pri stvárňovaní týchto postáv sú použité úplne iné herecké prostriedky, dynamika aj vizáž. To je to, čo je pre moje povolanie najdôležitejšie.
V snímke Nikto ma nemá rád nebolo veľa dialógov, väčšinu emócií ste odkomunikovali prostredníctvom pohľadov a mimiky. Aká to bola skúsenosť?
Režiséri hneď na začiatku povedali, že nechcú veľké gestá ani mimiku. Už pri prvých kamerových skúškach žiadali, aby sme si ničím nepomáhali, aby sme tam len boli, a oni si z toho vytvorili určitý štýl.
Namiešať to spôsobom, aby to prechádzalo na diváka, nebolo jednoduché. Namáhavé to bolo najmä kvôli koncentrácii. Takéto minimalistické filmy sú z tohto pohľadu oveľa náročnejšie ako také, v ktorých ide dialóg za dialógom.
V inscenácii Guľôčka a iné príbehy z vlaku do Calais stvárňujete kurtizánu Elisabeth Roussetovú. Ovplyvnila táto úloha váš pohľad na jej povolanie? Mali ste predtým nejaké predsudky?
Uvedomila som si, aké máme predsudky, keď som zistila, ako sa viacero ľudí pozeralo na to, že ju budem hrať ja. Mali pocit, že sa na to nehodím. Vtedy som začala premýšľať nad tým, aké predstavy máme vytvorené o tom, ako by taká kurtizána mala vyzerať a ako by sa mala správať.
S Michalom Vajdičkom a Danielom Majlingom sme ju však vnímali ako normálnu ženu, ktorá sa musí postarať o seba a o svoje dieťa. Ľudí, ako je ona, je na svete veľmi veľa. Mnohé ženy to nerobia preto, že ich to baví, ale pretože musia.
Na skúškach sme často riešili, ako to stvárniť. Nechceli sme, aby diváci hneď od začiatku vedeli, že ide o kurtizánu. Zároveň musela byť trochu iná ako zvyšok cestujúcich. Som veľmi rada, že som dostala možnosť stvárniť ju, pretože ma to naozaj bavilo.
Čítajte viac Morálne nepoškvrnená kurtizána vo vlaku plnom pokrytcov. SND uviedlo emóciami nabitú inscenáciu so šokujúcim koncom
Páčil sa mi aj ten jej rozmer ženy, ktorá poskytuje útechu osamelým a utrápeným ľuďom. Pôsobí veľmi láskavo.
Kedysi to tak bývalo, veľa mužov a žien sa chodievalo do týchto domov porozprávať.
Ako sa vám spolupracovalo s duom Vajdička – Majling? Už ste predtým hrali v nejakej ich inscenácii?
Áno, ešte kedysi v Astorke sme robili Jamu deravú, potom som s Mišom spolupracovala na Othellovi v rámci Letných shakespearovských slávností a účinkovala som aj v Deťoch. Nemôžem povedať nič iné, než že túto dvojicu milujem.
Sú to ľudia, ktorí vedia, do čoho idú, majú jemnocit, nadhľad a vždy sa snažia o nejaký presah do súčasnosti. Zároveň vždy ponúkajú úlohy, v ktorých je čo hrať. Nevypichujú jednu postavu, ale pozerajú sa na ne komplexne – väčšina ich inscenácií sa nesie v duchu kolektívneho divadla, ktoré je založené na malých nuansách a situáciách.
Hercov to vždy veľmi stmelí, a to je pre divadlo podstatná vec. Keď herci spoločne žijú – dýchajú na javisku, môžu divákom odovzdať skutočný zážitok.
