Pre domácich je exot, deti si myslia, že na Sicílii žijú levy. Je to sympatický, príjemný, tichý muž, ktorý sa zamiluje do učiteľovej dcéry Lucie a je to obojstranné. Tento zvláštny vzťah bol asi hlavný podnet k vzniku filmu pre režisérku Mauru Delpero, lebo mladá dvojica vyjadruje bravúrne výnimočnosť vojnových čias a podmienok, v akých sa mladí zbližujú. Luciin otec je totiž veľmi vážený človek s autoritou a zaujímať sa o jeho dcéru by si netrúfol každý.
Pietro má jeho dôveru – veď koná otvorene, úprimne a je kamarátom učiteľovho syna. Ani táto záruka sa však neukáže dostatočná a stane sa niečo, čo by nikto ani vo sne nečakal. Tomu však predchádzajú týždne pohody, šťastia, hlboké pohľady zaľúbencov, dotyky – od nesmelých bozkov až po posvätný ošiaľ plodenia.
Klamlivý pokoj
Film má zvláštnu atmosféru. Vojnové besnenie je vyjadrené nečakane – pokojom, na aký nie sme z podobných filmov zvyknutí. A v pokoji sa darí láske, niet sa teda čo čudovať, že vzplanula aj medzi Pietrom a Luciou a že jej každý praje. Svadba je radostná, plná kvetov, lebo medzitým sa už skončila zima, prišla jar a mier. Všetko vyzerá nádejne. Mladý pár čaká bábätko, len Pietra ťahá na Sicíliu. Hneď po svadbe tam musí zabehnúť (je to ale riadne ďaleko), aby oznámil svojej mame, že žije. Správy viaznu, treba ísť osobne.
Foto: Filmtopia
Pietro sľubuje skorý návrat a Lucia čaká. Ako si asi domyslíte, keďže ide o drámu, bude čakať márne, no dôvod, prečo sa Pietro nevracia, je šokujúci. To je ale tajomstvo scenára Maury Delpero, vďaka ktorému je divák počas inak pokojného filmu stále napätý. Cíti, že táto idylka nemôže trvať večne a že sa k niečomu schyľuje. Naznačuje to aj citlivá, akoby až maľujúca kamera Michaila Kričmana. Tá sa niekedy objektov až dotýka, inokedy niečo utají, potom odhalí prekvapujúci detail – trebárs spod periny, kde sa snívajú dievčenské sny. V snímke sa veľa nerozpráva, veľa svetla tam tiež nie je, no každé slovo vysoko v horách má svoju hodnotu a ľudia si život veľmi vážia.
Pozornosť sa sústreďuje práve na rodinu miestneho učiteľa, vzdelanca, ktorý má doma veľa (vlastných) detí a v škole málo cudzích detí, lebo obec je nepočetná. Ľudia vedú starodávny spôsob života, ktorý v minulom storočí tiež už existoval len v zapadnutých kútoch. Napríklad vysoko v horách sa tak žilo – vzdelanie, duchovno, kultúra, čestnosť boli vysoko cenené a robili život v izolácii vznešeným. Toto všetko využila režisérka, aby nakrútila magický film, ktorý mi čímsi pripomína lyriku nášho Františka Švantnera, konkrétne film Piargy. Je pomalý, tichý, prorocký a pokorný voči prírode.
Dievčenské tajomstvá
Učiteľ a otec rodiny je fascinujúci muž, vysokohorský intelektuál, ktorý učí aj dospelých. A učí veľmi zvláštnym spôsobom. Neprednáša, ale komunikuje. Všetko je dialóg, na odpovede prichádzajú žiaci sami, on ich k nim dovedie. Úžasná scéna je napríklad, keď sa končí školský rok a učiteľ rozdáva vysvedčenia. Pár slovami žiaka charakterizuje a načrtne mu možnú budúcnosť, správa sa k nemu ako k seberovnému, dalo by sa povedať, že akademicky.
Divák sleduje život malej horskej komunity v rôznych situáciách, doma, na cirkevných obradoch, pri pôrodoch i na zriedkavých zábavách. V intímnych chvíľach dôverných rozhovorov. Zaujímavé a tajuplné sú napríklad rozhovory malých sestier, ktoré spia v jednej posteli, lebo detí je v dome veľa, a rozprávajú sa o dievčenských tajomstvách: veľkú cudnosť znepokojujúco sprevádza prirodzená vášeň. Film je veľmi pomalinký – ako býval kedysi život. Niekedy už divák stráca s týmto tempom nervy, ale musí uznať, že práve v tom je čaro snímky, v ktorej sa pomaličky z idylického pokoja vynára veľká dráma. Ani takí pokojní ľudia vo výškach, kam sa vojna v plnej sile nedostala, nezostanú ušetrení jej následkov, lebo vojna dosiahne všade.
Popri freske o živote všeobecnom sa začne odvíjať príbeh lásky, ktorá sa síce naplní a zdá sa, že speje k šťastiu miestneho pôvabu a noriem, ktoré režisérka vyjadruje až s etnologickými podrobnosťami (svadba), ale zrazu sa všetko zvrtne a ukáže sa, že aj takíto čistí ľudia môžu zažiť trpké sklamanie a veľkú bolesť. Zlomí ich to? Alebo je poctivý človek predsa len silnejší než podrazy, ktoré plodí vojna? Zapozerajme sa do baladického príbehu z minulého storočia a možno tým niečo pozitívne vrátime do nášho dnešného života. Určite v to dúfali aj tvorcovia filmu Vermiglio. Čistota prírody i ľudskej duše je večná, a hoci občas utrpí, vzchopí sa. Nepodlieha klimatickým zmenám. Clivý film tak v konečnom dôsledku pôsobí optimisticky. Ponúka veľa krásy a ľudskosti. A za to si zaslúži štyri hviezdičky, hoci niekedy jeho dej až na chvíľu postojí.
HODNOTENIE PRAVDY: 4 HVIEZDIČKY
Vermiglio / Taliansko, Francúzsko, Belgicko, 2024 / r. Maura Delpero, h. Tommaso Ragno, Roberta Rovelli, Martina Scrinzi, Giuseppe De Domenico, Carlotta Gamba, Orietta Notari, Santiago Fondevila, Anna Thaler, Sara Serraiocco
