Vzťah s narcistickým otcom ho ovplyvnil na celý život. Franz Kafka bol unikát, ktorý si získal srdcia všetkých generácií, vrátane tej súčasnej

Majetok interpretácie

Žáner biografie naberá v posledných rokoch na popularite, no čo sa týka kvality jednotlivých snímok, často je to s ňou otázne.

Keďže sa s týmito filmami takpovediac roztrhlo vrece, dochádza k tomu, že mnoho z nich je „na jedno kopyto“ a tvorcovia si nie vždy dajú záležať na tom, aby boli vo svojich výstupoch autentickí – naopak, majú potrebu melodramatizovať, udierať divákom na citlivú strunu.

Režisérka Agnieszka Holland sa tomuto trendu, našťastie, oblúkom vyhla – jej Franz v hlavnej úlohe s Idanom Weissom je film, aký sa len tak nevidí.

Z toho, ako tému uchopila, je zrejmé, že sa chcela vyvarovať akýmkoľvek zaužívaným klišé a trochu si zaexperimentovať – veď kedy je na to lepšia príležitosť, než pri natáčaní snímky o Kafkovi?

A tak dala divákom príležitosť, aby sa na jeho život pozreli cez akýsi kaleidoskop, ukazujúci ho v tých najrôznorodejších farbách a tvaroch.

Film sa pohráva s viacerými štýlmi, v úvode sa napríklad nachádza dramatizácia jednej z Kafkových poviedok (V trestaneckej kolónii) o mučiacom (a v konečnom dôsledku smrtiacom) nástroji – zároveň vidíme reakcie poslucháčov, ktorým ju práve číta.

Skvelé stvárnenie! Niektorí pobúrene odchádzajú, iní zostávajú sedieť a povzbudivo sa usmievajú, vedia, že boli práve svedkami niečoho výnimočného.

Režisérka však do deja zakomponovala aj prvok, ktorý bol, aspoň pre mňa, vyslovene rušivý, a chvíľu mi trvalo, kým som si uvedomila, o čo vlastne ide.

V určitých momentoch totiž biografia skĺzla do formy dokumentárneho interview, v ktorom postavy narúšajú štvrtú stenu a hovoria príbehy o Franzovi. Nemuselo to pôsobiť tak nemiestne, ak by v snímke nebolo použitých toľko ďalších štýlov – hoci mnohé z nich samé o sebe fungujú.

Osobne sa ma najviac dotkli momenty, v ktorých Kafka cíti, ako sa naňho pozerajú ľudia z budúcnosti. V scénach zo súčasnosti vidíme návštevníkov jeho múzea či turistov, ktorí si prezerajú suveníry s jeho tvárou a menom (čo by mu bolo proti srsti rovnako, ako Fride Kahlo, keby videla, ako sa z jej odkazu stala komodita).

Franz

Fotogaléria 8 fotiek

+5

Kafka je v hrôze: stáva sa majetkom interpretácie, ktorú nedokáže ovplyvniť – desí ho, že si všetky svoje slová nemôže vziať so sebou do hrobu.

Snímka je taktiež plná symboliky, vidíme napríklad scénu, v ktorej leží na zemi obkolesený dievčatami v bielom, a jedna z nich mu dá zjesť čerešňu – naznačujúc tak jeho prvú sexuálnu skúsenosť (popping the cherry).

Jeho sexualita, respektíve takmer asexualita, je jednou z dôležitých tém filmu, a našťastie je spracovaná citlivo.

Režisérka odkazuje aj na Kafkove diela Proces (ohlušujúci zvuk množstva písacích strojov v poisťovni) či Premena (chrobák na jedálenskom stole, ktorého Franzov otec zabije), no osobne ma mrzí, že jeho tvorbe nebol venovaný väčší priestor, ktorý si nepochybne zaslúžila.

Čítajte viac Kiná v októbri uvedú príbehy Nepelu, Kafku a Springsteena. Na svoje si prídu aj fanúšikovia kultového sci-fi

Prehnaná prekombinovanosť

Franz je jedným z tých filmov, na ktoré sa neskutočne dobre pozerá. Výborné herecké výkony, nádherné priestory, kulisy a kostýmy, čarovné prostredie historickej Prahy… Všetko je to krásne a vkusné, divák len veľmi nerád odtŕha oči od plátna.

Preto je nešťastné, že prehnaná prekombinovanosť ubrala snímke na kvalite. Akoby si režisérka nedokázala vybrať, ktorým smerom sa vydať, a tak sa rozbehla na všetky strany, čoho výsledkom je mierny chaos.

Na druhej strane sa však Agnieszke Holland nedá uprieť, že Kafku dokonale pozná: nielen cez jeho životopisné údaje, ale aj prostredníctvom svojho vlastného vzťahu k jeho dielam a životnému príbehu.

Takýto prístup by mal byť samozrejmosťou, no často to tak nie je – existujú tvorcovia, ktorých cieľom je vyťažiť čo najviac zo slávneho mena, hoci im je daná osobnosť ľahostajná.

Najväčšie sklamanie pre mňa však predstavuje opomenutie podstatnej črty jeho osobnosti. Kafka bol totiž veľmi úzkostný človek, ktorého v zásadnej miere ovplyvnil vzťah s jeho otcom Hermannom. Ten je síce v snímke vykreslený celkom podrobne, no samotný dopad, aký na Franza mal, už nie.

"Nikdy som nepochopil tvoj úplný nedostatok citu pre utrpenie a hanbu, ktorú si mi dokázal spôsobiť svojimi slovami a úsudkami. Bolo to, akoby si nemal ani poňatia o svojej moci.

Som si istý, že aj ja som ťa často zraňoval tým, čo som povedal, ale vždy som to vedel a bolelo ma to, no nedokázal som sa ovládať, nedokázal som zadržať slová, ľutoval som ich už aj počas toho, ako som ich hovoril.

Ale ty si svojimi slovami udrel bez veľkých okolkov, nikoho si neľutoval, ani počas, ani potom, človek bol voči tebe úplne bezbranný," napísal Kafka v 45-stranovom liste z roku 1919 adresovanom otcovi.

Hoci je Hermannov zničujúci narcizmus vykreslený veľmi vierohodne na konkrétnych prípadoch, stále mám pocit, že film nedokázal obsiahnuť skutočnú hĺbku dôsledkov, aké na Franzovi zanechal. Pravdou však je, že vtesnať to do už tak tematicky prepchatej snímky by s najväčšou pravdepodobnosťou nebolo možné.

Dlho som nevidela film, pri ktorom by som mala taký problém zaujať jasné stanovisko, či sa mi páčil, alebo nie. Mnohé veci ma zaujali, prinútili zamyslieť sa a opäť si začať študovať niečo viac o Kafkovom živote, pátrať po ňom v antikvariátoch (na počudovanie ide stále o nedostatkový tovar)…

Páčilo sa mi, že bol stvárnený ako človek, ktorý rozumie predstavám o ľuďoch, no im samotným nie – rovnako, ako zasa oni nedokázali pochopiť jeho. Zároveň sa nedokážem ubrániť pocitu, že mi tam čosi podstatné chýbalo. Čo však viem určite je, že trailer sa mi páčil oveľa viac, než výsledný film.