Videli ste vlani výstavu Kafkaesque v pražskej galérii DOX?
Áno, videla som, pekná výstava. Zaujalo ma, z koľkých pohľadov sa dá pozrieť na Kafku. Taký bol do určitej miery aj koncept nášho filmu, takže výstava bola veľmi inšpirujúca. Išla som tam s kameramanom tesne pred nakrúcaním, takže niektoré obrazy a nápady sme trošku ukradli, ale, samozrejme, pretvorili sme ich. Nebola to konvenčná výstava – tak ako nie je konvenčnou biografiou ani naša snímka o Kafkovi. Snažíme sa objasniť zjav, akým bol Franz.
Vraj ste film urobili až punkovým spôsobom, vysvetlíte, čo to znamená?
Ten film sa ťažko opisuje – o to aj išlo, aby prekvapoval a každého viedol iným spôsobom. Myslím, že ani postava Kafku sa nevojde do stereotypného obrazu akéhosi neurotika, chudého a vyľakaného človeka. Aj kauzalita Kafkovho života je v našom filme veľmi hravá, prítomnosť sa mieša s minulosťou, zrazu sa správa, ako by sme nečakali, potom do toho zasiahne rocková hudba… Punkovosť je v určitej nespútanosti a slobode.
Už ste sa kdesi vyjadrili, že Franz Kafka je možno bližší dnešnej generácii mladých ľudí, než bol svojej vlastnej – svojou citlivosťou, sklonom k úzkostiam, tým, že uprednostňoval písanie pred rozprávaním a osobným stretnutím…
Áno, hoci aj v jeho generácii boli ľudia, ktorých vtedy vnímali ako šibnutých, čudákov či nepodarených. Ale dnes je neuroatypických ľudí, ako bol Franz, čo sa nezmestia do regúl normality, veľmi veľa – predtým sa možno schovávali. Dnes začíname rozumieť, prečo bol Franz neschopný obyčajného života a prečo jeho najbližší – matka, otec a ďalší, ktorí mu priali to najlepšie – nemohli pochopiť jeho konanie. Franz radšej písal listy, než by s niekým hovoril priamo, vtedy ešte nebola virtuálna realita, fungovalo sa analógovo. Kafka žil v paralelnej realite oveľa radšej ako v tej normálnej – dnes takto začína žiť čoraz viac ľudí, nielen mladých. My rozoberáme humorným spôsobom tie paralely medzi dnešnými mladými ľuďmi a Franzom.
Kurátor výstavy Kafkaesque Leoš Válka mi povedal, že Kafka je dokonca vo svete citovanejší ako Shakespeare, no hoci meno Kafka je známe, ľudia často jeho diela nečítajú do hĺbky a vlastne ich dobre nepoznajú. Čo si myslíte vy, čítajú dnes ľudia Kafku?
Niektorí čítajú, ale väčšina tých, čo ide v Prahe na kafkovskú tour, nečítala od Franza nič. To je zaujímavý fenomén – Kafka sa stal veľmi komerčnou a turistickou značkou, Praha na Kafkovi zarába veľké peniaze. To je jeden z jeho paradoxov – je svetoznámy, no zároveň ho málokto čítal. Aj o tomto je náš film – má totiž rôzne vrstvy a hovorí o mnohých veciach.
Bolo to riskantné, nevedeli sme, či sa nám všetky tie vrstvy, fragmenty a políčka akéhosi pomyselného puzzle podarí zložiť dokopy. V scenári sme si v určitom okamihu vraveli – áno, poskladá sa to a bude to fungovať, ale ako sme postupne pri nakrúcaní pridávali ďalšie a ďalšie veci, stále nás čosi inšpirovalo, nápady pribúdali. Film vlastne vznikal v strižni. Pamätám si, že keď sme zložili prvých 40 minút, vravela som si: no nie, nepôjde to.
Čítajte viac Vzťah s narcistickým otcom ho ovplyvnil na celý život. Franz Kafka bol unikát, ktorý si získal srdcia všetkých generácií, vrátane tej súčasnej
Prečo sa vám to zdalo?
Nešlo to dohromady, ako keby ste skladali puzzle a jednotlivé dieliky k sebe nepasovali. Nakoniec sa nám to však podarilo úspešne zložiť – aspoň tak to cítim. Práve preto, že prístup bol neobyčajný, myslím, že úprimne sme sa dotkli Franza lepšie, ako to bolo v predchádzajúcich pokusoch.
A pozerali ste si aj iné filmy o Kafkovi? Vlani vznikol nemecko-rakúsky seriál…
Áno, dal sa vidieť v čase, keď sme nakrúcali, a pozrela som si ho. Aj keď je to ťažké, keď niečo robíte a pozeráte sa, ako k rovnakej téme pristúpil niekto iný. Ale nezastavilo nás to. Je to dobrá, solídna práca podľa rozsiahlej fundovanej trojdielnej biografie, ktorú napísal Reiner Stach. Mala som šialené šťastie, lebo viete, že v rovnakom čase Nemci natočili film aj o poslednom Franzovom romániku s Dorou Diamantovou – volal sa Nádhera života.
To sme do nášho filmu už nedávali, len akosi symbolicky. Obaja režiséri – aj autor nemecko-rakúskej minisérie Kafka David Schalko, aj tvorcovia Nádhery života (Georg Maas a Judith Kaufmann) obsadili do roly Kafku iných hercov (v seriáli ho hral Švajčiar Joel Basman, vo filme Sabin Tambrea, herec, ktorý sa narodil v Rumunsku, ale ako trojročný sa presťahoval do Nemecka – pozn. red.), ale nenašli nášho Idana Weissa. Ten je priam reinkarnáciou Franza Kafka – nielen fyzicky je mu veľmi podobný, ale aj duševne, je rovnako citlivý aj zábavne nemotorný. Idan je prosto Franz. Mali sme šťastie – alebo ostatní tvorcovia nemali šťastie a Idan čakal na mňa. Alebo nechápali Kafku dobre (smeje sa).
Kde ste vlastne Idana našli? Už ste ho videli v divadle alebo jednoducho prišiel na kasting?
Myslím, že ohlásili kasting – viedla ho veľmi známa nemecká kastingová režisérka Simone Bär. Či ho videla, alebo sa prihlásil sám, neviem. Asi sa prihlásil sám, lebo vravel, že už nerobil veci, čo ho bavia, svojim agentom dokonca povedal, že sa herectva vzdá a dá sa na muziku, ale natrafil na kasting. Simone mi ho poslala v prvej várke aj s niekoľkými ďalšími hercami na iné roly. Keď som Idana videla, povedala som si – to nie je možné. A rovnako reagovali aj ostatní producenti.
Foto: Marlene Film Production
Napísala som tej kastingovej režisérke a ona sa dlho neozývala, aj som bola troška urazená, no ukázalo sa, že ona zomrela. Bola chorá, o čom sa verejne nevedelo, a nestihla mi už odpísať na moju entuziastickú reakciu na jej návrh. Našťastie to prebrali jej spolupracovníčky, potom som už cestovala do Berlína, kde sme sa stretli s Idanom a ostatnými hercami, aby som si bola istá, že to nie je len ilúzia. On je veľmi čistý človek, veľmi úprimný, iný – je to prosto Franz.
Žiadali ste od hercov, aby poznali Kafkovo dielo? Boli aj takí, čo ho nečítali?
Idan niečo poznal, učil sa o ňom v Nemecku v škole, ale veľa toho nečítal. No kým sa začalo filmovať, trvalo to vyše pol roka – mal čas sa poriadne pripraviť, všetko si prečítal. Tesne pred nakrúcaním si prečítal aj denníky. Hovoril, že sa zavrel vo svojom byte na dva mesiace a vychádzal iba v noci – keby som to vedela, vytĺkla by som mu to z hlavy. No bola to jeho cesta. Na konci by som povedala, že ho poznal – nie až tak intelektuálne, že by dokázal analyzovať každý Kafkov román či poviedku, ale cítil ho.
Aj na ostatných hercov ste mali šťastie?
Áno, momentálne je na scéne výborná generácia nemeckých hercov. Väčšinu Kafkovej rodiny stvárňujú nemeckí herci, akurát do roly matky som obsadila poľskú herečku Sandru Korzeniak, ktorá má rozochvenú dušu – je taká citlivá, akoby nemala kožu. Veľmi ju obdivujem – s Idanom mali akési podobné miniatúrne tiky. Ostatných členov rodiny stvárňujú Nemci a vo filme hrá aj niekoľko Čechov. Juraj Loj je jediný Slovák – hrá plavčíka, ktorý Kafku učil plávať. Bola to malá rola, ale veľmi som o Juraja stála, chcela som, aby vo filme bol. Nie je veľa hercov, ktorí by cestovali toľko kilometrov, aby jeden deň hrali plavčíka. Milujem Franza a milujem Juraja.
Česká herečka Jenovéfa Boková hrá Milenu Jesenskú, je krásna a hneď som vedela, že tú rolu nikto v Česku nezahrá, iba Jenovéfa. Ona sa toho najskôr bála, že má malé dieťa – možno sa bála, že sa bude musieť vyzliecť alebo čo. Ivan a Josef Trojanovci sú tiež moji herci, Ivan hrá Franzovho strýka, lekára Siegfrieda Löwyho, a Josef je Franzovo alter ego.
Foto: Continental Film
Hrá tam niekoľko ďalších Čechov, ale nemajú veľké roly (Anna Císařovská a Marta Dancingerová hrajú Franzove sestry Valli a Elli, Emma Smetana je Lady Guide, Vladimír Javorský hrá riaditeľa poisťovne, kde Kafka pracuje, Karel Dobrý je úradníkom, Václav Jiráček hrá Josefa Davida, manžela najmladšej Franzovej sestry Ottly, Jan Budař hrá oficiera a Stanislav Majer riaditeľa ozdravovne…). Kafkovu rodinu aj Maxa Broda hrajú mladí nemeckí herci. Do roly otca Hermanna Kafku som obsadila Petra Kurtha, ten je veľmi odvážny a výrazný. Mala som veľa hercov na výber. Úplne prvého som obsadila otca, to som ešte nevedela, kto stvárni Franza.
Foto: Marlene Film Production/ Michal Ureš
Ktoré Kafkovo dielo ste čítali ako prvé a koľko ste mali vtedy rokov?
Mala som 14 rokov, to som si kdesi zapísala, preto to viem – a bol to Proces, potom nasledovala Premena a myslím, že tretie boli Listy Milene. Tam ma Kafka veľmi uchvátil, pretože v Procese sa Kafka neprojektoval, ale tu hej. Keď sme s mojím exmanželom Lacom Adamikom adaptovali Proces pre poľskú televíziu, bola to jedna z vecí, ktoré ma intelektuálne veľmi poznamenali. To musíte dekonštruovať román, ktorý môže mať veľmi veľa interpretácií, a potom ho treba podľa nejakého nového kľúča preložiť do iného jazyka. Keď sa robí Proces, často Josefa K. berú ako Kafku, chudého, čierneho neurotika. My sme však prišli k názoru, že to nie je správne čítanie románu.
Prečo?
Josef K. bol podľa nás Hermann Kafka, Franzov otec, ktorý sa počas procesu stáva Franzom. Tak sme to aj obsadili a naraz to ožilo, získalo to dynamiku. Mnohí si romanticky myslia, že Josef K. je nevinný a systém ho obžalováva, trochu ako za stalinizmu. Ale u Kafku to celkom tak nie je, on je určitým spôsobom vinný a vinu si uvedomuje… Nebudem to teraz rozoberať do detailov, v každom prípade sme prišli s veľmi originálnou interpretáciou a naraz nám všetko zafungovalo. Mala som pocit, že som našla kľúč, že viem, čo Kafka chcel povedať. Dnes si už netrúfam tvrdiť to – nájdete jeden kľúč, otvoríte dvere, ale keď chcete otvoriť nasledujúce dvere, už to nefunguje. V tom spočíva Kafkova večná aktualita – je jedným z veľkých spisovateľov prvej polovice dvadsiateho storočia. Vtedy bola nemeckojazyčných spisovateľov celá kopa, objavovali nový spôsob písania a videnia sveta.
Čítajte viac Strachy a úzkosti Franza Kafku aj vesmír Kamily Ženatej lákajú do Prahy. Fantastické výstavy v galérii DOX
Čítate Kafkove diela opakovane? Vidíte ich po rokoch rovnako alebo v nich nachádzate nové veci?
Nachádzam v ňom čosi iné, ale neviem, či lepšie – to sa vždy aktualizuje s dobou. Závisí to aj od doby. Keď vládne totalita, Kafka sa číta ako dystopia, k takej dobe sa, bohužiaľ, znova blížime. Kafka sa bude čítať ako Orwell – ako opis odľudštenej, totalitárnej spoločnosti a vlády a súdov, ktorým nejde o spravodlivosť a ľudské práva, ale aby zdrvili jedinca a aby sa on prispôsobil. Ale to je zjednodušené čítanie, myslím, že je tam viac metafyziky.
Možno váš film prispeje k tomu, že ľudia budú znova čítať Kafku…
Dúfam. Niektoré jeho veci nie sú ťažké na čítanie, iné sú nejasné. Veľmi odporúčam čítať jeho aforizmy a krátke poviedky, sú veľmi vzrušujúce a dá sa s nimi hrať.
Vy ste sa stretli aj s Kafkovými príbuznými – vnukmi a pravnukmi jeho sestry Ottly. Čo robia a čo ste od nich chceli vedieť?
Sú hlavne právnici a lekári. Chcela som ich stretnúť, lebo majú veľa génov spoločných s Franzom – sú to potomkovia jeho obľúbenej sestry, ktorá si zobrala Čecha, a keď sa začal holokaust, rozviedol sa s ňou. Pracoval totiž v banke a ak by sa s ňou – Židovkou- nerozviedol, stratil by prácu. Mali už dve veľké dcéry, jedna už bola vydatá, tak sa rozhodli, že sa rozvedú. Možno on na ňu tlačil, to sa nevie, možno si myslel, že to zvládnu. Ale Ottlu deportovali do Terezína, kde bola skupina poľských židovských detí. Nemci vyjednávali, že by tých asi 200 detí predali nejakej anglickej židovskej organizácii za veľa peňazí. Z toho zišlo, nepodarilo sa to, tak deti šupli do Auschwitzu. Ottla, ktorá sa o tie deti starala, sa s nimi rozhodla ísť do Auschwitzu a tam spolu s nimi skončila v plynovej komore.
Jej dcéry to otcovi nikdy neodpustili. To ma veľmi zaujímalo. Dvaja Ottlini vnuci boli deti tej Ottlinej dcéry, čo Kafku ako dieťa poznala, aj svoju matku poznala, ktorá o Franzovi stále rozprávala. Ale samotní vnuci nepoznali Ottlu, zato poznali deda – čiže Ottlinho manžela. Ottlina dcéra mu nemohla odpustiť, takže v rodine boli zaujímavé napätia, o tom sme sa rozprávali. A moja blízka kamarátka a obľúbená česká herečka Jaroslava Pokorná, ktorá hrala aj v Šarlatánovi a Horiacom kri, stvárnila Palachovu matku, s ktorou sa poznáme z čias mojich štúdií na FAMU a hrala v mojich školských filmoch, bola adoptovaná Kafkovou rodinou. Strávila u Kafkovcov detstvo, takže mi o nich rozprávala už vtedy. Bolo to zaujímavé stretnutie. Aj v rodine mám niekoľko ľudí, ktorí boli spätí s Kafkovcami.
Takže ku Kafkovi vás viaže silné puto.
Áno, s Kafkom mám niekoľko vrstiev blízkosti.
Váš predchádzajúci film Hranica bol vlani najnavštevovanejším filmom v Poľsku, môže sa stať, že aj Franz bude taký navštevovaný?
Hranica mala veľké šťastie v tom, že na tento môj film zaútočila poľská vláda takým neuveriteľne agresívnym spôsobom – ani za komunizmu sa mi nič také nestalo – že to ľudí veľmi zaujalo. Urobili nám skvelú reklamu. Pri Franzovi však nie je dôvod, aby naňho nejaký prezident či politik útočil, takže nepočítam, že bude mať až takú návštevnosť, ale verím, že ľudia prídu. Návštevnosť v kinách v našich krajinách nie je bohvieaká, ale niekto pôjde.
Veď Franza posiela Poľsko ako svojho zástupcu do boja o Oscara. Myslíte si, že má šance?
Myslím si, že na Oscara šance nemá, lebo je príliš experimentálny. Niektorí sú nadšení, že je to veľdielo, iní nechápu, čo to je. Na Oscaroch majú šance skôr filmy, čo sa všetkým páčia. Ale možno sa dostaneme aspoň na shortlist – to by bola pre film dobrá reklama. Tri razy som bola nominovaná na Oscara, so Šarlatánom sme sa dostali aj na shortlist, je to nepredvídateľná kategória. Spôsob hlasovania je veľmi zložitý a hneď v prvom kole rozhoduje pár desiatok ľudí náhodne vybraných. Uvidíme.
Čítajte viac Poľská režisérka Agnieszka Holland: Je smutné, že musím mať ochranku vo vlastnej krajine. Nenávisť som čakala, ale toľko nehanebnosti nie
Vraj bolo ťažké zohnať na Franza financie a v Poľsku vám povedali, načo natáčať film o českom Židovi?
Áno, to mi povedali. Dnes, keď sa píše o našom filme, vždy sa nájdu nejaké nacionalistické poznámky. Žijeme, žiaľ, v dobe, keď je toho viac a viac.
Keď som si pozerala reakcie na trailer k Franzovi, ktosi z divákov písal, že nič ho na návštevu kina nenavnadilo viac ako práve tento trailer. Vraj chcel film hneď vidieť. Iný napísal, že muselo byť veľmi ťažké natočiť film o človeku, ktorý bol úradníkom – to vyvolalo vzrušenú debatu a začali mu vysvetľovať, že vôbec nerozumie dobe, v ktorej Kafka žil. Aké debaty chcete, aby váš film vyvolával? Čo by vás potešilo?
Práve takéto debaty. Keď ľudia počujú meno Franz Kafka, predstavujú si niečo iné, než uvidia v našom filme – majú skôr predstavy čohosi čierno-bieleho a ponurého, ako bol Soderberghov Kafka. Alebo čakajú biografiu, kde po poriadku chronologicky vyrozprávame jeho život, vzťahy a tak, ako sedí a píše, ale náš prístup bol iný. Nechcem použiť slovo experimentálny, ale šli sme po nevyšliapanej ceste, odkiaľ sme mohli spadnúť do hlbokej vody a už sa z nej vôbec nevynoriť. Toto kreatívne napätie a odvahu vo filme cítiť, niektorých to celkom uchváti.
Ale nedávno sme film premietali na najväčšom poľskom filmovom festivale, to bola premiéra, a keď sme vyšli z prvej projekcie, potlesk bol slušný, ale nie burácajúci ako v Prahe či v San Sebastiáne. Vyšlo niekoľko žien a začalo plakať, strašne, čo ma prekvapilo. Prvá bola manželka známeho herca, zľakla som sa, že sa muselo niečo stať, možno dostala správu, že jej zomrela matka. Ale nie, bolo to určité pohnutie. To bolo zvláštne, lebo náš film nie je sentimentálny, netlačím divákov, aby plakali. A potom vyšlo päť ďalších plačúcich žien – čo ma potešilo. Niežeby som bola rada, že ľudia kvôli mne plačú, ale film na nich zapôsobil.
Máte rada pražskú sochu Kafku od Jaroslava Rónu pri Španielskej synagóge?
Myslíte tú, kde je mužský oblek bez hlavy a na pleciach mu sedí menšia postava Kafku? Mám rada obe sochy, aj veľkú otáčavú hlavu od Davida Černého. Zdá sa mi, že náš film je trochu ako tá hlava – len nie je z kovu a neleskne sa.
Čítajte viac Franz Kafka inšpiroval Davida Lyncha aj Jana Švankmajera. Výstave v pražskej galérii DOX by sa možno divil
Je plagát k filmu Franz inšpirovaný Černého sochou?
Nevedela som o tom nič bližšie, ale spätne si hovorím, že áno. Dúfam, že sa to nedostane k Černému, lebo bude chcieť niečo za inšpiráciu (smeje sa). V Poľsku máme dva iné plagáty ako tento, čo je u vás a v Česku.
Českému denníku MF Dnes ste prezradili, že uvažujete o ďalšom politickom projekte. Venovali by ste sa skôr súčasnej politike či histórii?
Viete, jeden námet je historický o spisovateľovi, možno to urobím na budúci rok s Američanmi, a druhý námet je ešte len na začiatku, ale venoval by sa dnešnej realite. Nechcem však apokalyptickú dystopiu, ale naopak, realistickú utópiu. Mal by v nej byť skutočný prorok, ktorý ukáže cestu z bahna, v ktorom sa potápame.
Chcete teda niečo optimistické?
Realita je dosť pesimistická, o tom už nemám viac čo hovoriť.
