Anna Polívková: Mám v sebe isté percento muža. Ako vznikla spoďárová scéna v Účastníkoch zájazdu?

Páčila sa mi vaša príhoda z detstva, ako sa vás a vašich kamarátok mama opýtala, čo by ste si želali od zlatej rybky. Vaše kamarátky odpovedali mier, no vy ste si želali dlhé vlasy, zlaté topánky a kožuch. Pri rozhovore s Terezou Kostkovou ste žartom utrúsili, že mama bola sklamaná, akú má povrchnú dcéru. Aká by bola odpoveď dnes?

No viete, maminka si vtedy robila prieskum, keď boli kamarátky u mňa doma na návšteve. Ja som odpovedala maminke, ale kamošky odpovedali pani susedke. Ale dnes by som si želala hlavne mier a slobodu, napadá mi to hlavne teraz, keď som u vás na Slovensku. Neviem, čo si vybrať – či mier, alebo slobodu, aby bolo všetko lepšie. Hlavne by som chcela, aby sme sa toľko nespoliehali na politiku, že všetko populisticky zariadi a boli sami občiansky aktívni a nemali strach z hrôz, ktoré vidíme okolo seba a zisťovali, kde sa skrýva skutočná nenávisť a kto tým skutočne trpí… ježiš, mám hneď chuť hovoriť nejaké veľké pravdy, ale samozrejme si želám obyčajné veci ako všetci.

Máte všetko, po čom ženy túžia?

Nie som si istá, či mám prehľad, po čom ženy túžia. Asi som veľmi vďačná za všetko, čo mám.

Vraj ste závislá od smiechu. Na čom sa najviac smejete?

Najviac sa smejem na nekorektných vtipoch, tým sa často bavím doma, ale hlavne mám rada správny timing, načasovanie. A mám rada aj smutnejší humor, vtedy sa aj rozplačem od smiechu. Úplne najradšej mám grotesku.

Stalo sa vám niekedy v divadle, že ste sa tak smiali, až ste nemohli pokračovať?

Na Slovensku sa často veľmi smejem ako divák. Ale ak myslíte na javisku, počas toho, ako som hrala, to sa stane chvíľami… ale nie že by som nevedela pokračovať. Veľmi rada chodím na festival humoru a satiry Kremnické gagy a milujem Teatro Tatro a Radošinské naivné divadlo, tam som sa niekoľkokrát tak smiala, že som si myslela, že to už nevydržím.

Koľko ponúk na komédie ročne dostanete?

Až tak veľa ponúk nedostávam, väčšinu ponúk aj natočím. Občas sa mi podarí niečo odmietnuť, ale skôr z časových dôvodov, než že by som nechcela prácu.

Aj ste niekedy ľutovali, že ste v niektorej komédii hrali?

No niekedy mi príde ľúto, že scenár mal väčší potenciál a možno sa nevyužil, ale to sú skôr dávnejšie zážitky.

Dá sa podľa scenára odhadnúť, či film bude mať úspech, alebo niekedy aj vás prekvapí?

Na to by vedel asi odpovedať lepšie niekto s lepšou intuíciou než ja. Mne sa často páčia jeden-dva nápady, ktoré si chcem vyskúšať, nie som herečka, ktorá by nad tým dlho premýšľala. Scenár nemusí byť stopercentná záruka, ale ak nie je dobrý scenár, tak to už sa ťažko doťahuje – špeciálne pri komédii, kde treba záchytné fóry.

Najnovší film, ktorý práve dnes vstupuje do kín, Niečo za niečo vznikol podľa divadelnej hry Stefana Vögela. Je to záruka, že z toho bude aj dobrý film?

To je zaujímavá otázka: Čo vôbec funguje v divadle a čo vo filme a prečo? Nie je to automaticky prenosné. Stalo sa, že som videla svoje obľúbené divadelné predstavenie natočené na video a bolo to sklamanie. Musí sa to premyslieť, ale myslím, že v prípade Niečo za niečo, ktoré vzniklo podľa divadelnej hry Ľadvina, sa to podarilo.

Zápletka spočíva v tom, že požiadate manžela o ľadvinu a on nezareaguje tak, ako by ste si predstavovali. Keby sa to stalo v reáli a manžel by vám obličku odmietol dať, zareagovali by ste podobne ako vo filme?

Dostávam takéto otázky často, ale keď je človek zdravý, ťažko sa to posudzuje. Ako zdravá si neviem predstaviť to, že by som požiadala – nie preto, že by som bola taká ohľaduplná, ale skôr preto, že by som potom už darcovi orgánu bola navždy zaviazaná. Takže by som radšej možno čakala… ale vlastne neviem a nikomu neprajem, aby podobné otázky musel riešiť. Ale zápletka pre náš film to bola dobrá.

Ja som sa pred zhliadnutím vašej komédie na to pýtala svojho manžela a on podotkol: Ale veď manželia vôbec nemusia byť navzájom vhodní darcovia, možno je lepší súrodenec či niekto z rodiny.

Presne tak, ale to už uvidíte vo filme. Je to konverzačná komédia a každý kúsok informácie je dôležitý a ja by som nerada prezrádzala pointy.

Vráťme sa ešte k humoru. Občas sa zdá, akoby ľudia strácali zmysel pre humor. Alebo to tak vôbec nie je?

Necítim sa celkom povolaná na to, aby som posudzovala dobu, pretože veľa vecí nestíham sledovať. Ale určite je málo humoru v médiách a niektoré druhy humoru sa obmedzujú práve kvôli politickej korektnosti. Veľa komikov reaguje na korektnosť, hovoria, že sa ňou nechcú dať obmedzovať a tým, že o tom hovoria, sa možno už obmedzujú. Veľa vecí sa deje len na internete. Nemyslím si, že by sa humor menil alebo ho bolo menej. Len môže byť nebezpečnejšie robiť humor.

Dnes mnohí berú všeličo príliš vážne a chytajú vás za slovo…

Hej, ale ja mám najradšej timingový humor, kde nejde o nič. Chcela by som, aby ľudia boli schopní robiť si zo seba žarty. Obmedzovanie slobody slova spôsobí len to, že sa to kamsi schová. Človek by mal mať možnosť sa so zlými tendenciami konfrontovať práve s humorom. Dobrým príkladom je mladý youtuber Jan Špaček. Možno je dnes oveľa zaujímavejšie než kedykoľvek predtým zaoberať sa tým, čo je humor.

Dá sa povedať, že sa pracovne venujete hlavne komédii a humoru? Pretože som čítala, že máte rada aj vážne divadlo.

Mám rada vážne divadlo ako divák, ako herečka rada počujem ohlas a viem, že tam diváci so mnou sú. Nemusí to byť „řachanda“, ale aj ten spomínaný smutný humor.

Stíhate chodiť do divadla aj ako divák?

Občas sa mi to podarí, aj keď niekedy si niečo chcem pozrieť a potom zistím, že hra už mala derniéru. Totiž skoro každý večer hrám a nie vždy, keď práve nehrám, sa mi chce vyraziť znova do divadla. Nedávno som videla predstavenie, ktoré robila Kamilka Polívková s Dušanom Pařízkom v Prahe.

Čítajte viac Kamila Polívková: V našej rodine sa starnutiu nepoddávame. Obdivujem Emíliu Vášáryovú, Zuzanu Kocúrikovú, Dušana Jamricha aj Františka Kovára

Ktoré?

Videla som Moskoviádu aj Na západe nič nového, to bolo nádherné. Bohužiaľ som ešte nevidela hru, ktorú režírovala Kamilka na Slovensku v SND – Duchovia sú tiež len ľudia. Nádherný bol Mesačný kameň a predstavenie Skugga Baldur (Syn tieňa) v Studiu hrdinů tiež podľa kníh Islanďana Sjóna. Vlastne väčšinu Kamilkiných predstavení som videla, aj Macocha je nádherná. Ešte som nevidela Prezidentky, Vojvodkyňu a kuchárku – to hralo Národné divadlo Brno, ale práve keď som prišla, mala jedna z herečiek hlasovú indispozíciu a my sme sa vrátili do Prahy. Je to pre mňa vždy obrovský zážitok. Keď som na zábavnom divadle, ktoré ma veľmi baví, najradšej by som chcela byť na javisku s hercami, ľutujem, že som vtedy v hľadisku. A niekedy som rada, že som len divák.

Aj sestra takto chodí na vaše predstavenia?

Kamilka na niekoľkých mojich predstaveniach bola, napríklad na DNA, čo hráme s otcom.

V piatok vraj mal zdravotné problémy. Ako sa má teraz?

České médiá písali o kolapse na javisku, ale tatínek naopak krásne odohral prvú polovicu a počas pauzy si veľmi duchaprítomne nechal privolať sanitku. Jeho reakcia bola skvelá a je v poriadku.

Keď som pred niekoľkými mesiacmi robila rozhovor s Jiřím Langmajerom a pýtala som sa ho na jeho najobľúbenejší film, ktorý si najviac cení, menoval práve snímku Po čom muži túžia. Vraj ho to bavilo úplne najviac.

Hej, myslím, že si to dosť užíval, hlavne druhý diel, kde sme ho videli prevteleného do ženského tela.

Čítajte viac Jiří Langmajer: Do kina ľudia chodia skoro už len na romantické komédie. On okrem zvodcu zvládne hrať aj národného buditeľa

Aj pre vás to bol taký výnimočný film?

Pre mňa to bola ohromná zábava. Už som párkrát v divadle hrala muža, napríklad som hrala za Otu Jiráka v predstavení Zločin v posázavském Pacifiku, a vždy je to veľmi oslobodzujúce. Neviem, či v sebe nemám nejaké percento muža. Veľmi rada sa prezlečiem za chlapa, inokedy sa cítim ako lady. Nejaká chlapská energia vo mne drieme a keď som „za chlapa“, môže sa prejaviť. Je to veľká úľava, lebo žena musí stále myslieť na to, či pôsobí pekne. Keď hrám chlapa, mám možnosť sa uvoľniť a zobrať si väčší priestor.

Žijú chlapi pohodovejší život a nemusia sa toľko kontrolovať?

Ako ktorý. Často sa zovšeobecňuje, čo vedie k rôznym zložitostiam.

Tak povedzte, ako ste sa pripravovali na tú rolu.

Samozrejme som sa pripravovala, ale nerada hovorím o práci na role, lebo to diváka vôbec nezaujíma. Divák chce vedieť, ako to dopadlo. Chcela som byť podobná Jirkovi Langmajerovi, ale mám pocit, že to sa mi nepodarilo. Podaril sa mi taký bláznivý chlapík. Bola to zábava.

Ešte sa mi pred časom veľmi páčil televízny film Ruce v záruce. Hrali ste špičkovú manažérku, ktorá je zvyknutá všetkým rozkazovať, no práve keď jej manžel so synom odídu na dovolenku, si zlomí obe ruky a zrazu je odkázaná na pomoc iných. Hrali ste úžasne, ako sa snažíte obliecť sa pomocou nôh a podobné bláznivé situácie, bolo to veľmi zábavné.

My sme sa tiež pri natáčaní krásne bavili. Tento film točil Jirka Vejdělek, bolo moje životné šťastie, že som hrala v jeho prvom filme Účastníci zájazdu. Tam som mala prvú veľkú rolu a ten film sa stal úžasne populárny a aj ja som sa vďaka nemu stala populárnou. Ruce v záruce boli náš druhý spoločný film, bola som tam celý jeden natáčací deň na pľaci, to herec málokedy zažije, že je tam celý štáb a len on.

Je to fajn alebo je to viac stresujúce?

Práve toto bolo fajn. Na natáčaní veľa závisí od toho, ako si sadnete s ľuďmi.

Ešte preskočme k novej komédii Niečo za niečo. Podľa názvu divák netuší, čo má čakať. Vy ste videli pôvodnú hru, ktorú pod názvom Ledvina ako prvé uviedlo ostravské divadlo Mír?

Na javisku som to nevidela, ale kedysi som to čítala, lebo sme to chceli zinscenovať, no napokon z toho zišlo. Scenár ma veľmi bavil a baví ma aj film Matěja Pichlera. Som rada, že som ho videla už pred premiérou, takže som nebola nervózna. Prvýkrát som ho videla na krásnom filmovom festivale Finále Plzeň, kde bolo Niečo za niečo záverečným filmom. Nazývam ten film jemne nepohodlnou vzťahovou komédiou.

Hovoríme spolu pred slovenskou novinárskou premiérou Niečo za niečo, pôjdete si to pozrieť ešte raz?

Nie, teraz už nie. Už na českej premiére som občas nakukla, lebo som bola veľmi hladná, ale tretíkrát si to pozrieť nepôjdem (smeje sa).

Zaujíma vás, ako reagujú diváci?

Samozrejme, toto je práve na komédiách to vzrušujúce. Pri dráme sa môžete spoľahnúť na to, čo vám povedia diváci po projekcii. Samozrejme, človek pozná, či je napätie v sále…

V divadle vždy môžete niečo zmeniť podľa reakcií divákov.

Presne, v divadle sa to dá. Ale aj v kinosále poznáte, že nejde o znudené ticho, ale o napäté, to je iný druh ticha. Nesmierne obdivujem, že pri filme niekto dokáže dospieť k finálnemu tvaru, špeciálne pri komédii. Lebo keď vidíte vtip po desiatykrát, už si nie ste si istý, kde je ten fór. Viem to intuitívne hneď, aj druhý a tretíkrát, ale keď sa v tom začnem neskôr hrabať, človek sa v tom môže stratiť. Základ fórov je v timingu, takže pre mňa je vzrušujúce, keď sa potom ľudia naozaj smejú.

V divadle je človek akousi zásadnejšou súčasťou celku než pri filme, kde nemôžete toľko ovplyvniť. Ste tam ako herečka a čo ste tam dali, to tam je, buď to filmári využijú a ešte zlepšia, alebo to môžu zle zostrihať, dať k tomu hlúpu hudbu a je to všetko v háji. Takže filmová komédia je alchýmia a smiech sa nedá sfalšovať, publikum vám dá jasnú odpoveď. Pri dráme sa po filme môžete s ľuďmi rozprávať a zistiť, ako to na nich pôsobilo. Prípadne môžu mať ešte rozmazané mejkapy od plaču, to je tiež dobrá reakcia.

Je Niečo za niečo film, kde by diváci mali aj plakať?

Nie, na plač to nie je, je to horko-sladká komédia.

Váš taliansky manžel videl film Niečo za niečo s vami? Fungovalo to naňho?

Giuseppe bol veľmi rád, lebo tam bol aj autor hry, Rakúšan Stefan Vögel a pri filme boli titulky. Takže po dlhom čase mal zážitok, kde len nehovoril: hej, bolo to pekné a veľmi pekná kamera.

Manžel rozumie česky?

Ešte celkom nie, aj keď dosť pochopí. Nikto však nemá presný prehľad o tom, ako to je… (smeje sa)

O to je to zaujímavejšie. Chodievate spolu aj do kina? Alebo je to ako s divadlom, že naň tiež nemáte veľa času a využívate skôr streamovacie služby?

Chodíme radi do kina. A na krásne filmy doma máme premietačku a keď je možnosť premietnuť si film doma vo veľkom, to nás baví. Ale chodíme radi do kina, máme ho kúsok od domu. Keď sme boli prvýkrát spolu v kine, myslela som si, že pôjde o anglický film. Bol to však nórsky film s českými titulkami – Najhorší človek na svete. Krásny film, taký dievčenský… to si Giuseppe skutočne neužil.

My sme raz takto s mojím mužom šli do kina na Spaľovača mŕtvol od Juraja Herza z roku 1968 a boli sme jediní dvaja diváci. Museli sme si kúpiť tretí lístok, lebo minimálny počet divákov, aby vôbec premietali, boli traja. Premietač potom nechcel s filmom začať, kým nepríde ten človek s tretím lístkom. Povedali sme mu, že tretí lístok máme my. A on, že teda na toho tretieho diváka počkáme – nechápal, že nepríde.

Boli ste sami v kine na Spaľovačovi mŕtvol? Mhm, to je romantika celkom. Pekné. S mojím najlepším kamošom, keď sme mali 18 rokov, sme boli na Mechanickom pomaranči. Ale čo sme tam zažili, to asi nie je do rozhovoru.

Tak sa vráťme k filmu Niečo za niečo. Tam hrá vášho manžela Martin Pechlát, s ktorým ste hrali už v Účastníkoch zájazdu. Aké to je, keď hráte s niekým, koho dobre poznáte – dokáže vás ešte prekvapiť?

Martina v podstate nepoznám, hoci sme spolu hrali v tomto filme. Chodila som naňho veľa do Divadla Komedie, ale že by sme sa výborne poznali, to nie. Po rokoch sme sa tu stretli a bol úplne úžasný kolega. Pri Účastníkoch sme boli obaja mladí a veľmi vynervovaní, nemali sme spolu veľa scén, vlastne spoločné boli len dve. Ale už vtedy sa s ním krásne spolupracovalo a teraz bol znova veľmi fajn. Kolega na pohľadanie. Človeka aj podporí.

Ako sa navzájom podporujú herci?

Sú to drobné nuansy. Dôležité je, aby vás kolega videl a reagoval na to, čo ste práve urobili, tým vám dodáva istotu.

Máte nejaký svoj rebríček filmov, na ktoré rada spomínate? Sú tam Účastníci zájazdu alebo úplne iný film?

Účastníci zájazdu stopercentne. Pre Martina to vôbec nebol taký zásadný film, sťažuje sa, že sa ho ľudia na to často aj teraz pýtajú. Tam hral úchyláka. Ale mňa majú ľudia odvtedy radi, on mal celkom inú skúsenosť. Pre mňa to bolo šťastie, odštartovalo mi to kariéru. Kopa hercov urobí prvý film a nemusia si ho ľudia tak obľúbiť či vôbec všimnúť a nemá to vplyv na ich ďalšiu prácu. Potom je séria podobných rolí. Istý čas som hrala zúfalé dievčatá, čo chcú chlapca. V nejakom seriáli som už hovorila: A čo keby ona nechcela chlapa? To bola istý čas škatuľka.

Rebríček obľúbených filmov celkom nemám, ale sú filmy, kde bolo viac času a bol tam niekto s víziou. To platí napríklad o filme Keby radšej horelo – to bolo krásne natáčanie v roku 2022 s režisérom Adamom Kolomanom Rybanským. Na HBO bol úžasný Hřebejkov seriál Až po uši, na ten sme mali naozaj čas a bola to fajn práca. Najväčším kameňom úrazu je totiž, ak na filmovanie nie je čas, ale tam bol producent, čo miluje filmy a chápe to. Vlastne mám rada všetky veci, čo som kedy urobila.

Nič z nich nepovažujete za omyl?

Že by som sa za niektorý film vyložene hanbila, tak to nie. Sú veci, ku ktorým mám výhrady, ale aj pri filmoch, ktoré neboli celkom dobré, som napríklad získala skvelú kamarátku.

Ešte sa musím opýtať na slávnu scénu z Účastníkov zájazdu, ako váš otec vo filme s potešením ukazuje vaše stehná, teda „kejtičky“. Vymysleli ste to na mieste alebo tá scéna bola v scenári?

Myslím, že to určite bolo v scenári. Jirka Vejdělek vtedy urobil skvelú prácu, lebo knižka Michala Viewegha, podľa ktorej film vznikol, rotovala. Veľa ľudí to chcelo točiť, ale Michalovi Vieweghovi sa to stále nepáčilo, hádzal do toho vidly. Vtedy som bola nováčik vo filme, ešte som ani nemala takú invenciu, že by som si veľmi vymýšľala. Aj keď je pravda, že som trošku zmenila posteľovú scénu, kde sme mali byť nahí. Zariadila som, že si dám „spoďáry“ dole pod sukňou, nakoniec z toho bola nevinná scéna. <OT>Ako často vlastne môžete vo filmoch improvizovať? Prekáža to režisérom? <A>Ako ktorým, niekoho to ruší. Pred kamerou sa improvizuje väčšinou len vtedy, keď sa stane chyba a človek to chce zachrániť. Prípadne má skutočne priestor a čas experimentovať.