Kto film nevidel, netuší, aká šokujúca to bola informácia. V príbehu o nerozlučných, ale už zostarnutých dvojčatách sa totiž Ondra a Franta dohadujú, ktorý zomrie skôr. Franta predpokladá, že to bude on – a tak sa aj stalo.
František bol ten nepokojnejší a nespokojnejší z bratov, stále chcel meniť svoj život, kým Ondřej bol vyrovnanejší a chcel, aby všetko zostalo, ako je, len svoje dvojča stále ešte vychovával. Cepovali sa vlastne navzájom.
Hoci už mali vyše šesťdesiat rokov, hodnotili navzájom správanie toho druhého a radili si, čo majú robiť. A hodnotili zároveň svoj spoločný život. Na túto tému sú vo filme najpôvabnejšie dialógy.
Život ako báseň
Tieto svojrázne dvojčatá žili na Šumave priam v izolácii, ale nie uzavreto. Mali dom, záhradu, zvieratá a boli takí šťastní. Vo filme sa však už zamýšľajú nad zmyslom a kvalitou svojho života a rozmýšľajú, čo bude ďalej.
Majú už svoj vek – čo bude, keď jeden z nich zomrie? Ten, kto zostane, bude potom už naozaj sám. Zatiaľ si vedeli dni naplniť prácou, vzájomným vzťahom, bavili sa spolu, nenudili sa. Boli básnikmi života, tvorili si ho. A o tom vlastne je aj Remov film.
Námet poskytla rovnomenná kniha (Raději zešílet v divočině) spisovateľa Aleša Palána a fotografa Jana Šibíka o samotároch zo Šumavy.
Čítajte viac Mimoriadna tragédia v Česku. V rybníku našli protagonistu víťazného filmu z Karlových Varov
Remo nakrútil jeden z príbehov, a to príbeh týchto čudáckych bratov Klišíkovcov. Ondra a Franta sa narodili roku 1963 v Prachaticiach a usadili sa na Šumave. Ich rodičia boli Slováci, ktorí sa vrátili do Československa z Rumunska, preto občas hovoria aj po slovensky.
Je to naozaj zaujímavá téma, lebo hoci sú dvojčatá už plešaté a majú dlhé sivé brady, nestratili chlapčenskú hravosť a funguje medzi nimi zvláštna súrodenecká energia. Stále sa prekárajú, sú k sebe drsne otvorení (však dvojčatá sú ako jedna bytosť, môžu si voči sebe dovoliť všetko).
Idú si na nervy, aj si vyznávajú lásku. Sú jeden druhým presýtení, ale nemôžu byť jeden bez druhého. Okrem iného film ponúka aj zamyslenie nad fenoménom vzťahu dvojčiat ako takých a je to veľmi pútava linka.
Vole, vole
Spočiatku mi prekážalo, ako sa bratia spolu bavia. Bolo to samé „vole, vole“ plus rôzne vulgarizmy, ale bolo to zrejme autentické a znelo to ako nejaký refrén pesničky. Inak si bratia toho veľa spočiatku ani nepovedali.
Postupne sa však dialógy stali zaujímavejšími, a hoci zostali fragmentárne, divák spoznával cez ne oba charaktery a dával si dovedna ich príbeh. Spoznával bizarné obydlie, záhradu i zvieratá. Tempo filmu je však miestami veľmi pomalé, až pateticky sa pozastavuje, čo však nie vždy zodpovedá obsahu (napríklad pohľad na mraky pri odriekaní pomerne chabých veršov). V
eľmi milé sú však výjavy so zvieratami či s rastlinami, s ktorými sa dá až pomaznať, ale tiež trvajú o chlp dlhšie, než by mali. Možno by nezaškodilo, keby bolo vo filme viac faktografie ako odmĺk, ale svoj odkaz chce film tlmočiť práve takto, viac poeticky, hravo než dokumentárne.
Čítajte viac Krištáľový glóbus si z Karlových Varov odniesol slovenský režisér Miro Remo. Na festivale triumfovala originalita
Spočíva v tom, že aj takýto život môže byť zaujímavý a osožný. Však tieto dvojčatá napriek tomu, že si zvolili samotu, boli veľmi aktívne. V osemdesiatych rokoch minulého storočia boli napríklad súčasťou pražského disentu – rozširovali protištátne plagáty a mali rôzne zážitky.
Divák v nich objavuje dvoch originálnych „pábitelov“. Tento termín vymyslel spisovateľ Bohumil Hrabal a používal sa v literárnom svete. Hrabal tak nazval ľudí, ktorí sú ako keby insitní umelci života a každý deň si menia na báseň.
Tak nejako žili aj bratia Klišíkovci, hoci – aj pábitelia sa už od čias Hrabala, Boudníka či Bondyho zmenili a sú povedzme menej intelektuálni. Aj tak sa však s nimi dá preniesť do sveta hravosti, fanfarónstva, rojčenia, voľnosti a otvorenosti. Preto sa zrejme film páči divákom, a preto ho ocenila porota festivalu.
Kde sú ženy?
Mne sa páčili kostrbaté ploty okolo záhrady, vaňa čiastočne zakopaná v zemi ako bazén, útulná kuchyňa, v ktorej sa dobre vyvára. Zaujala ma pasáž o ženách alebo o zostrojovaní perpetuum mobile. O odletení na ňom sníva Franta, zostrojuje krídla, ale napokon sa s nimi len pomotá po dvore – aké príznačné.
Rozkošná je aj tá časť filmu, kde sa hovorí o ženách. V tomto filme sa nevyskytujú, ale v minulosti mali dvojčatá aj ľúbostné vzťahy. Franta bol aj v tomto aktívnejší a teraz sa pýta, kde sú všetky tie ženy, ktoré v živote spoznal. Smúti za tou, ktorá sa kvôli nemu rozplakala.
Z filmu cítiť, že ho Miro Remo robil s veľkou chuťou. Je dokumentarista a tu zvolil metódu, že divák nedostáva informácie prvoplánovo, ale si ich odvodzuje z autentických rozhovorov oboch bratov. V ich rozhovoroch sú veľmi zaujímavé výroky, treba dobre počúvať, aby si ich človek našiel medzi tými obyčajnými slovami.
Čítajte viac Jiří Bartoška bol nenápadný elegán s milým úsmevom. Rešpektovali ho herci svetového formátu
Za živelným spôsobom života sa skrýva sympatická snaha o jeho dôstojné prežitie, čo sa aj dvojčatám podarilo. Ich spoločný život bol bohatý a neopakovateľný. Miro Remo tomu vzdal poctu. Podľahol čaru dvojčiat, v čom je sila aj úskalie tohto filmu.
Niekto ho prijme s rovnakým nadšením, niekto si pomyslí, že s hercami sa dalo viac pracovať. Ja patrím k tým druhým, hoci niektoré scény z filmu veľmi oceňujem a dvojčatá som si obľúbila. Frantova smrť sa ma dotkla a teraz myslím na to, ako bude žiť Ondra sám. Však to je námet na ďalší film.
