Vášmu filmu predchádzala kniha Raději zešílet v divočine od spisovateľa Aleša Palána a fotografa Jana Šibíka o šumavských samotároch. Ako ste sa dostali k tomuto zvláštnemu námetu? Poznali ste autorov alebo si vás našli?
Knihu mi dal otec, povedal mi, že by ma mohla zaujímať. A mal pravdu. Už po pár stranách som cítil, že je to niečo výnimočné. Príbehy ľudí, ktorí sa rozhodli žiť mimo spoločnosti, ma fascinovali.
Aleša Palána som predtým nepoznal, ale kontaktoval som ho a navrhol spoluprácu. Nebol som prvý, kto sa o knihu zaujímal, ale myslím, že ho oslovil môj prístup k téme. Spoločne sme začali navštevovať samotárov a postupne sa rodili nápady, ako film realizovať.
Pochádzate z Ilavy, je vám blízka aj Šumava? Alebo vás zaujal najmä príbeh života na samote a je jedno, kde by to bolo?
Vyrastal som v Ladcoch pri Ilave obklopený prírodou, takže samota a lesy mi nie sú cudzie. Ale Šumava ako konkrétne miesto ma začala fascinovať až cez tú knihu. Pre mňa nebolo podstatné, že ide o Šumavu.
Dôležitý bol životný postoj, rozhodnutie žiť inak než väčšina a nepoddať sa. Mohlo to byť kdekoľvek. Zaujímala ma filozofia týchto ľudí, ich sloboda, ich presvedčenie a schopnosť čeliť ťažkým životným otázkam.
Boli Ondrej a Franta Klišíkovci hneď ochotní nakrúcať film? Nemali z toho obavy?
Spočiatku tam určite bola nedôvera. Franta mi sám povedal, že o mne pochyboval a ja som to úplne chápal. Nakrúcať takýto intímny portrét nie je jednoduché – ani pre režiséra, ani pre protagonistov. Ale postupne, ako sme sa spoznávali, vznikla medzi nami dôvera. A bez nej by ten film nevznikol.
Zapáčili sa vám pri prvom stretnutí?
Áno, okamžite. Už pri čítaní knihy boli mojou obľúbenou dvojicou. A keď som ich stretol naživo, ich energia, rozdielnosť, humor aj filozofia života ma veľmi zaujali.
Oni sú vlastne pôvodom Slováci – hovorili ste po slovensky?
Hovorili sme aj po slovensky, ale nie veľmi. Ich rodičia pochádzali z Rumunska, boli rumunskí Slováci, takže jazyk im bol blízky. Vzájomnú dôveru sme si však nevybudovali vďaka nemu, ale vďaka tolerancii a hlbokému priateľstvu, ktoré medzi nami vzniklo.
Boli tieto svojrázne dvojčatá zvládnuteľné? Dali sa režírovať alebo si presadzovali svoje? Dostali ste sa aj do sporov?
Oni sa nedali režírovať v klasickom zmysle. Boli to silné osobnosti, každý s vlastným svetom. Ale práve to som chcel, nechať ich, aby boli sami sebou. Občas sa pohádali, občas sme sa smiali. Ale vždy to bolo úprimné. To je pre mňa najdôležitejšie.
Čítajte viac Krištáľový glóbus si z Karlových Varov odniesol slovenský režisér Miro Remo. Na festivale triumfovala originalita
Mali vždy dobrú náladu? A vy? Ste pri nakrúcaní aj nervózny?
Nie vždy, ale vždy som zostal optimistom. Franta mal svoje melancholické chvíle, Ondra bol skôr ten, ktorý bojoval s otázkou, načo film. Ja bývam nervózny najmä vtedy, keď cítim, že sa niečo dôležité deje a nechcem to premeškať. Ale s nimi som musel spomaliť na ich úroveň. Urobil som to však rád.
Nechceli ste mať vo filme viac faktografie zo života rodiny Klišíkovcov?
Zvažoval som to, ale rozhodol som sa ísť cestou poetiky a emócie v rámci hlavnej témy ich vzájomného vzťahu, lásky na pokraji života. Fakty sú dôležité, ale niekedy môžu zatieniť to podstatné, atmosféru, vzťah i myšlienky.
Aj preto som zvolil ako rozprávačku kravu s hlasom Jiřího Lábusa, ktorá dodáva príbehu základné informácie z ich života, no zároveň umocňovala magickosť rozprávania. Kde inde by mohla krava otvoriť hubu a začať rozprávať?
Ako dlho ste film nakrúcali? Zúčastnil sa na nakrúcaní aj spisovateľ Palán?
Nakrúcanie trvalo päť rokov. Aleš Palán mi pomohol nadviazať kontakt a vytvoriť prvú verziu scenára. Potom som už pracoval samostatne a s dvojčatami som si vytvoril svoj vlastný vzťah.
Mali ste nakrútené viac, než ste mohli vo filme využiť? Čoho ste sa vzdali?
Materiálu bolo veľa. Vzdali sme sa 99 percent záberov. Všetko, čo vo filme zostalo, však tvorí kompaktný celok. Film je ako socha, musí sa otesať.
Ktoré pasáže máte vo svojom filme najradšej?
Mám rád momenty, keď zaznie Vltava a film sa ukazuje v tej magickejšej rovine. Mám vtedy pocit, akoby som ho ani nenatočil, presahuje ma.
Prečo vás bavilo nakrúcať tento film?
Pretože som cítil, že ide o niečo výnimočné z hľadiska, že sledujem dvoch starších pánov, dvojčatá, ako sa stále hrajú. Zostávajú deťmi spolu so mnou, len už neriešia otázky z detského ihriska, ale tie vážne, dospelácke.
Čítajte viac Mimoriadna tragédia v Česku. V rybníku našli protagonistu víťazného filmu z Karlových Varov
Čo sa najviac páči divákom? Na čo reagujú, keď s nimi o filme hovoríte?
Reagujú na autenticitu, na humor, na filozofiu, schopnosť čeliť pálčivým otázkam dneška i vzťahovým otázkam. Mnohí mi povedali, že ich film dojal, že sa v ňom našli.
Dostávajú sa k vám aj kritické ohlasy na film? Ako znášate kritiku?
Áno, samozrejme. Niektorí by chceli viac faktov, viac vysvetlení. Ale ja som si zvolil inú cestu. Kritiku beriem ako súčasť procesu, ak je konštruktívna, pomáha mi rásť.
Rátali ste s Hlavnou cenou Krištáľový glóbus na festivale v Karlových Varoch? Čím si film získal porotu?
Vôbec som s tým nerátal. Ale myslím, že film zaujal svojou autenticitou, poetikou a silou príbehu. Porota pravdepodobne ocenila formu i odvahu ísť do hĺbky.
Vedeli by ste žiť takto na samote?
Na čas určite. Potrebujem ticho, prírodu. Ale celý život? To si neviem predstaviť.
Viete si predstaviť žiť so súrodencom celý život? Máte brata či sestru?
Mám sestru, ale žijeme každý svoj život so svojimi rodinami. Život s dvojčaťom je úplne iný, ich vzťah je taký silný aj preto, lebo sa nikdy nerozdelili, nedá sa to teda porovnať. Pri práci na filme som si uvedomil, aké výnimočné to je.
O smrti Frantu ste sa dozvedeli cestou z festivalu v aute. Ako ste zvládli zvyšok cesty?
Bolo to veľmi ťažké. V aute sme plakali celá rodina. Najprv od radosti z ocenenia, z toho, že film žije a rezonuje. A potom od smútku, keď nám Aleš Palán oznámil, že Franta zomrel. Tá správa nás úplne zlomila.
Ale zároveň som cítil, že Franta odletel šťastný, v najlepšom, ako prekliaty básnik. Sledoval vyhlásenie cien v krčme na Šumave, a krátko nato sa utopil. Je to tragické, ale zároveň akoby to celé malo zvláštnu, až mystickú logiku. Akoby vedel, že jeho príbeh je už vyrozprávaný.
Čítajte viac Dvojčatá z divočiny rozdelila až smrť. Aký je film, ktorý si z Karlových Varov odniesol Krištáľový glóbus?
Boli ste aj na pohrebe Frantu? Ako teraz žije Ondra? Ste s ním v kontakte?
Áno, som s Ondrom v kontakte. Drží sa, ale je to preňho veľmi ťažké. Nezostal však úplne sám, sú pri ňom priatelia aj rodina. Veľmi mu pomohla sestra Maruška, ktorá sa k nemu nasťahovala. Obaja bratia boli dohodnutí, že keď raz jeden „zloží kosti“, ten druhý mu príde povedať, ako to tam hore vyzerá. A Franta sa Ondrovi po smrti skutočne zjavil.
Uistil ho, že všetko je v najlepšom poriadku, a že to má oznámiť aj nám ostatným, ktorí sme s ním boli v kontakte. Bolo to od neho veľkorysé gesto, pomohlo aj mne vyrovnať sa s jeho odchodom. Naše vzťahy s rodinou sa prehĺbili, sme si po tom všetkom veľmi blízki.
Na svadbe sa zvykne vravieť „kým vás smrť nerozdelí“ – ale nás nerozdelila ani ona. Táto skúsenosť bola až mystická. Ako filmár som si uvedomil, že niektoré príbehy presahujú rámec filmu i to, že skutočne pravdivý film sa dotýka všetkých otázok, života aj smrti. Dotýka sa toho najhlbšieho, duše, pamäti, večnosti.
Bola to skúsenosť až mystická. Čo to s vami ako s umelcom urobilo?
Zmeniť ma to nezmenilo. Uvedomil som si však ešte viac, aký je život prchavý a krátky, akí sme všetci malí a bezvýznamní. I to, že je tu pár hrdinov, ktorí stoja za to. Stojí za to, prežiť s nimi spoločný čas. Tak choďte do kina, uvidíte, že to má v tomto marazme, čo tu žijeme, svoj zmysel.
