Bolo jasné, že Pavel, čiže Paša, ako ho vo filme volajú, je umelecká duša, slobodne založený človek, ktorý študentom rozširuje obzory a oni mu dôverujú. Aj on sám chodil kedysi, nie tak dávno, na túto školu, sú teda z jedného cesta a z jedného mesta: Karabaš je malý, provinčný, snaží sa držať úroveň, ale veľa možností neponúka.
Významný je iba závod na meď, ktorý síce zamoruje vzduch, ale cení sa aj v zahraničí. Pracovných príležitostí je inak málo. Niet sa teda čo čudovať, že keď sa po začiatku rusko–ukrajinskej vojny začne militarizovať aj výučba a život v škole, málokto sa odváži niečo namietať. Ľudia sa boja, že prídu o prácu a čo potom?
Foto: Pavel Talankin
Vlastenecká výchova
Učiteľ Talankin žije sám, môže si dovoliť riskovať, ale má aj takú povahu, že mu to nedá, musí vyjadriť svoj protest proti vojne. Núka sa mu jedinečná príležitosť, ktorá vyplýva z toho, čo robí. Ďalej dokumentuje školu, ale samotný obsah už je iný. Zvýšila sa vlastenecká výchova, začali sa rôzne ceremónie – pochodovanie, pocta vlajke, salutovanie a podobné militantné prejavy. Objavili sa tiež prvky uniformy v odeve študentov. Keďže Paša má dôveru svojich zverencov, robí s nimi aj priame rozhovory na vojnovú tému. Veď mobilizácia sa týka žiakov starších ročníkov a niektorí sa do armády hlásia.
Cez film spoznávame napríklad Váňu, ktorý chce narukovať a považuje to za vlastenecký čin. Smeje sa, čo ho bude stáť rozlúčka s kamošmi. Ešte to berie s ľahkosťou. Rovnako ako študentka Maša, ktorá rozpráva o svojom bratovi. Aj on sa prihlásil do armády, odviedli ho a jeho príbeh sledujeme potom počas celého filmu. Maša najprv hovorí pokojne o tom, že brat bol odvelený na Ukrajinu. Paša sa jej opýta, aký má plat. Maša povie, že 1 200 eur (ale v rubľoch). Keď majú žiaci v škole písať list vojakovi na front (sloh v rámci vlasteneckej výchovy), neadresuje ho svojmu bratovi, ale neznámemu vojakovi píše o súrodencovi. Ako im je za ním smutno a nech sa vrátia obaja čím skôr domov.
Foto: Pavel Talankin
Keďže ide o dokument, príbehy sú autentické a tento sa diváka mimoriadne dotkne. Brat si totiž veľký plat neužije – na vojne zomrie.
Odchod s ťažkým srdcom
Silná je aj pasáž zo zborovne, kde učitelia riešia, ako sa žiaci učia. Vysvitá, že sa prospech zhoršil a mnohí prepadávajú. Zaznejú slová, že to spôsobila vlastenecká výchova, militarizácia školstva, ktorá uberá čas vážnym predmetom a vôbec – demotivuje žiakov. Učitelia sa však boja protestovať, lebo by mohli prísť o prácu. Aj riaditeľka školy povie vo filme: Je to tak, ale čo môžem? Však ma vyhodia! Iní učitelia však vojenskú propagandu úprimne podporujú a jeden z nich je potom ocenený v súťaži Najobľúbenejší učiteľ a dostane nový byt.
Pavel Talankin nazbieral pri každodennej práci školského, vlastne amatérskeho dokumentaristu, materiál, ktorý je jedinečný, a tým hodný profesionálneho spracovania. Tak sa aj stalo a vzniklo unikátne svedectvo situácie. Okrem toho, že je Talankin kritický, je aj veľmi ľudský. S pochopením približuje mestečko Karabaš, dnešnú mládež v Rusku a vôbec bežných ľudí, o ktorých už máločo vieme. Dokumentarista o nich hovorí s láskou.
Zaujímavé je, že sa vo filme vyskytuje veľa humoru, úsmevov, ale zaznieva aj clivá nôta. Keď sa totiž Talankin rozhodne, že urobí z materiálu, ktorý nakrútil, ozajstný dokumentárny film, uvedomí si, že bude musieť odísť. Doma by ho považovali za zradcu, lebo podporu získal na Západe a dal svetu nazrieť do domácej kuchyne. Zaujímavé ale je, že sa mu neodchádza ľahko, však v Karabaši zanecháva mamu, knihovníčku, ktorej na rozlúčku zasadí pred domom strom. Preto ho vidíme v úvode filmu a aj v jeho závere s lopatou, ako pod rúškom noci kope jamu. Najprv som si myslela, že to súvisí s jeho útekom, že sa niekam podkopáva, ale dôvod bol jednoduchší – sadenie stromu. Talankin cestoval legálne, mal sa vrátiť, mal aj spiatočný lístok, ale zostal na Západe.
V závere filmu sa teda lúči s rodným mestom a hovorí, že hoci sú v ňom sovietske ošarpané domy, a pre závod na meď je to toxické mesto, má ho veľmi rád a odchádza s ťažkým srdcom. Chcel však, aby sa o tom, ako vyzerá škola, keď sa začne vojna, dozvedel svet. A to sa aj stalo. Jeho svedectva sa ujali priaznivci v cudzine, a tak vznikol dánsko – český dokument Pán Nikto proti Putinovi. Je aj o samotnom učiteľovi Pašovi, však aj jeho život zmenila vojna. Film je o histórii i perspektíve.
Prináša napríklad zábery z pietneho pochodu na pamiatku vojakov, ktorí padli v druhej svetovej vojne. Ich príbuzní nesú v rukách zväčšeniny fotografií svojich mŕtvych. Nesú ich často mladí chlapci, ktorí sa onedlho môžu stať tiež obeťami vojny a zostanú po nich len fotky. Stalo sa to už napríklad Arťomovi z Karabašu, ktorý zomrel vo vojne na Ukrajine a tají sa to.
Talankin dal pohreb do filmu, ale iba ako zvuk. Nakrúcať na takom pohrebe by bolo riskantné. Obraz teda absentuje, počuť len kvílenie matky a je to veľmi drásavé. Talankin skrátka citlivo priblížil pocity aj realitu obyvateľov súčasného Ruska. Film má trocha iný tón, než je bežná vojnová či protivojnová propaganda, a preto stojí za pozretie, hoci – amatérsky základ sa nedal celkom potlačiť. Určitá insitnosť je však jeho prednosťou.
HODNOTENIE PRAVDY: 4 hvietdičky
Pán Nikto proti Putinovi /Dánsko, Česko 2025 /r. David Borenstein, Pavel Talankin, h. Pavel Talankin
