Laeni, zmenil film o Marielle nejako tvoj život? Vraj ho považuješ za napínavý a originálny. Čo sa ti na ňom najviac páčilo?
Áno, do istej miery zmenil môj pohľad na rodičov. Premýšľam, či by som naozaj chcela vedieť všetko, čo hovoria a čo si myslia moji rodičia. Našťastie tie telepatické schopnosti nemám. Vďaka filmu som spoznala nových ľudí, nielen režiséra Fréderica Hambaleka. Hercov, čo hrajú mojich rodičov – Juliu Jentsch (hrala aj v Menzelovom filme Obsluhoval som anglického kráľa či vo filmoch Pád tretej ríše, Občianska výchova, pozn. red.) a Felixa Kramera, ale aj mnohých ďalších z tímu, všetci boli skvelí.
Ty už hráš od svojich siedmich rokov…
Skôr od ôsmich či deviatich.
… ale nebola to pre teba celkom nová skúsenosť, hrať vo filme.
V štyroch rokoch som so starším bratom účinkovala v muzikáloch, potom sme sa obaja dostali do hereckej agentúry, chceli sme si to vyskúšať. V mojich ôsmich rokoch som dostala prvé herecké príležitosti v reklamách. A potom som v deviatich rokoch dostala rolu v prvom seriáli – Inga Lindströmová, ktorý sa nakrúcal hlavne vo Švédsku, to bolo superkrásne. A potom to pokračovalo, dnes mám 14 rokov, venujem sa hraniu teda 5–6 rokov, najskôr to bolo hobby, teraz je to moja vášeň.
Čítajte viac Keď dieťa vychováva rodičov. Film Čo vie Marielle je trpký aj vtipný
A ako stíhaš popri filmovaní školu?
Mám on-line školu už od roku 2022, keď som nakrúcala najväčší projekt – nemecko-rakúsky mysteriózny seriál Schnee (v preklade Sneh, tu mala hlavnú rolu a hrala astmatické dievča, ktoré si po presťahovaní svojej rodiny do tirolských Álp myslí, že má schopnosť spojiť sa s mŕtvymi). Vtedy som bola štyri mesiace v Taliansku, takže sme si s učiteľmi prechádzali učivo, ku ktorému som dostala v predstihu materiály. Musela som priebežne odpovedať na otázky, keď sme nakrúcali ráno, škole som sa venovala večer. Vždy to dobre fungovalo.
Takže byť herečkou je tvoje vysnívané povolanie?
Áno, už hej, ak to zostane tak, že ma bude hranie stále baviť, čo asi bude, tak sa mu budem rada venovať ďalej. Keby to neklaplo, chcela by som študovať medicínu.
Je film Čo vie Marielle podľa teba skôr komédia či dráma? Bolo pre teba veselé či niekedy aj smutné hrať v ňom?
Často sme sa aj s Fredericom (režisérom) rozprávali o tom, ako by sa ten film dal žánrovo zaradiť. Podľa mňa je to všetko – dráma aj komédia.
Foto: Film Europe
Aká to bola pre teba skúsenosť? Mohla si do filmu priniesť aj vlastné nápady či návrhy?
Dobré bolo, že Frederic nám v mnohých scénach ponechal voľnosť. Priniesla som jeden nápad do scény, kde sme s Felixom, čo hrá môjho otca, v aute. Tam sme si rozprávali vtipy o priateľovi mojej filmovej mamy, ktorý bol na invalidnom vozíku. Zrazu sa to zo smutnej scény zmenilo na veselú. Teší ma, že režisér prijal tento nápad, ktorý nebol v scenári.
Okrem filmu Čo vie Marielle, ktorý bol tento rok na festivale Berlinale v hre o Zlatého medveďa, hráš aj vo filme Pohľad do slnka, ktorý Nemecko nominovalo na Oscara. Čo to pre teba znamená? Chystáš sa cestovať aj do Ameriky?
Už keď to ohlásili, cítila som sa nesmierne poctená, je to totálne šialenstvo. Človek získa ohromnú pozornosť, ktorú predtým nemal, všetci o filme hovoria, berú ho vážne, niektorí naň idú aj tri razy. Je to pekný pocit, samozrejme. Keby som mala šancu a bola som nominovaná, určite by som rada do L.A. cestovala.
Ako dostávaš všetky tie zaujímavé roly?
Som v hereckej agentúre a chodím na kastingy, často človek ide aj sám do agentúry a povie: Mohli by ste ma tam navrhnúť? Na začiatku si však treba premyslieť: trúfam si vôbec na tú rolu? Nie je to na mňa príliš? Väčšinou som povedala, že to chcem, potom človek dostane text na kasting, urobí video, kde sa predstaví a povie, čo robí vo voľnom čase. Keď máte šťastie a pozvú vás na živý kasting, nie cez video, tam stretnete režiséra a často už aj niektorých hercov, ktorí sú už napevno obsadení. Niekedy sa na kastingoch skúša, ako k sebe jednotliví herci pasujú a keď máte šťastie, zavolajú vám a povedia: máš rolu. Vtedy sa veľmi teším, ako budeme nakrúcať.
Ako to bolo v prípade filmu Čo vie Marielle? Bola si od začiatku nadšená?
Na kasting k nemu som šla počas nakrúcania seriálu Schnee, ale Marielle sa odsúvala, pretože na film neboli peniaze. To sa stáva často. Nemala som ešte scenár, ale zaujal ma príbeh, ktorý mal film rozprávať, pretože bol celkom iný ako snímky, čo som robila dovtedy. Veľmi som to chcela robiť, zdalo sa mi to cool. A o tri roky prišla ponuka na Marielle znova, vravela som si, veď tá ponuka tu už bola. Zdalo sa mi to skvelé, lebo by bola škoda nenatočiť príbeh len preto, že naň nebol rozpočet. Nadchla ma tá rola.
Bolo ti blízke dievčatko Marielle, ktoré zrazu získa telepatické schopnosti, vie o všetkom, čo robia jej rodičia a pristihuje ich pri klamstvách, čím ich privádza do úzkych? Máte s Marielle niečo spoločné?
Áno, má veľa zo mňa. Je zároveň plachá, no v niektorých situáciách sa nedá odhadnúť, ako bude reagovať, či to, čo povie, naozaj myslí vážne. Napríklad má sebavedomie povedať otcovi: Ale veď toto si svojmu šéfovi vôbec nepovedal. Zároveň nedomyslí, ako budú jej rodičia reagovať – a to asi máme spoločné.
Konzultoval s tebou režisér tvoju postavu? Čo ti o Marielle povedal?
Mali sme čítačky aj s Felixom, ktorý hral môjho otca, myslím, že Julia (hrá mamu) pri tom ešte nebola. Hovorili sme sa o tom, ako vidíme Marielle, nechal nám slobodu, mohla som prejaviť veľa vlastnej iniciatívy, ako si predstavujem jej charakter.
Foto: Film Europe
A ako sa ti hralo s Felixom Kramerom a Juliou Jentsch?
Výborne, stretli sme sa prvýkrát – a dúfam, že nie posledný. S Juliou sme si hneď porozumeli, boli sme ako mama a dcéra, navzájom sme sa do seba priam zamilovali, rozprávali sme si vtipy.
Je Julia Jentsch podobná tvojej skutočnej mame?
Áno, vlastne hej, možno preto, že aj sama Julia má dcéru ako ja.
Čo robia tvoji vlastní rodičia?
Otec konštruje motory pre lietadlá v Rakúsku, cestuje veľa po celom svete, raz je v Číne, potom v Amerike. Mama pracuje so znevýhodnenými rodinami, čiže ani jeden z nich nemá nič do činenia s herectvom. Brat študuje manažment cestovného ruchu. Jediné, čo by vzdialene súviselo s herectvom, je, že môj dedo chcel byť operným spevákom, ale pracuje v realitách. Takže jediná z rodiny hrám ja.
Mala by si rada také telepatické schopnosti ako filmová Marielle?
Raz áno, inokedy nie. V niektorých situáciách by to mohlo byť užitočné, napríklad by som vedela, aký darček dostanem na Vianoce. Ale inak asi radšej nie, asi je dobre, keď rodičia aj deti majú svoje tajomstvá. Bolo by dosť náročné mať tieto schopnosti a neustále poznať pocity iných.
Mohlo by to byť aj svojho druhu prekliatie, však?
Áno, určite.
Kedy si vlastne videla film o Marielle prvýkrát?
Na Berlinale so všetkými divákmi. Mala som šancu pozrieť si ho už na mobile, ale odmietla som to, v žiadnom prípade, potrebujem ho vidieť v správnom momente so všetkými ostatnými. A bolo to to najlepšie rozhodnutie.
Bola si s výsledkom spokojná?
Veľmi preveľmi. Pozerám sa na svoje hranie vo filmoch kriticky, ale tu som bola viac než spokojná, hrdá na film.
Aké boli reakcie rodičov a kamarátov?
Mama povedala: wow, aký pekný film. Kamaráti v tínedžerskom veku sa ma pýtali, ako sa mi to hralo, užili sme si ten film spoločne v kine.
Rozprávaš svoje pocity z nakrúcania priebežne niekomu?
Veľa som rodičom rozprávala, čo práve natáčame, ako sa cítim, ale boli prekvapení, keď videli celý film na plátne.
A čo publikum? Smialo sa alebo bolo miestami aj smutné, niektoré momenty sú až depresívne či melancholické.
Niekedy publikum len napäto pozeralo, pri niektorých scénach sa smialo, pretože boli perfektne načasované. Je skvelé počuť ľudí, ako sa spoločne všetci smejú v kine. V iných momentoch vládlo napäté ticho.
Vraj máš silný vzťah so svojimi rodičmi. Čo to presne znamená? Trávite spolu veľa času?
Rodina pre mňa veľa znamená, keď mám voľno, chcem byť s rodinou. Veľa času sme spolu s bratom, aj keď on má 21 rokov, chodíme von so psom, navštevujeme deda, sme s priateľmi.
Máš teda popri nakrúcaní aj dosť času na priateľov?
Áno, považujem to za dôležité.
Nemali tvoji rodičia strach zo sexuálnych scén tvojich filmových rodičov?
O tom sme sa nerozprávali, ale myslím, že mali pochopenie. Pôsobilo to všetko tak reálne, pasovalo to k filmovým charakterom.
Čo bola pre teba najťažšia scéna?
Asi tá, kde dostanem facku. Tie facky sú dve – najskôr si mám dať facku sama, tam bolo ťažké to správne načasovať. A vedieť, kedy sa mi po facke otočí hlava, bolo to zábavné. A potom príde facka, ktorú dostanem od filmovej mamy, tam šlo len o načasovanie. Aby bola v zábere ruka pri mojej tvári a potom musím rýchlo uhnúť, aby ma netrafila naozaj. Tu bol timing dôležitejší než naše emócie, na konci sa to fakt podarilo.
Koľkokrát ste tú scénu museli opakovať?
Myslím, že nie veľa – možno päť- či šesťkrát. Raz som padla ku skrini, ale potom nám dával Frederic také dobré pokyny, že to šlo.
Mala si z nejakej scény strach?
Strach som vôbec nemala, skôr rešpekt zo scén ako s fackou, či keď sa točili tie, kde iba civiem do kamery – to sa dá totiž ľahko zahrať zle.
Vo filme je síce humor, ale aj veľa krutosti, tiež si to tak cítila?
Zdalo sa mi hrozivé, keď sa ukáže, že Marielle už po získaní telepatických schopností nemá svojich rodičov tak rada, ako predtým. Ale aj ako pre diváka pre mňa bolo dôležité, že na niektorých scénach sa dá smiať, inak by film bol až príliš tvrdý. Smiech nám veľmi pomohol.
Myslíš, že film, ak by sme z neho vyňali telepatiu, je vlastne realistický alebo sa v ňom o vzťahu rodičov a detí preháňa?
Vlastne áno, bohužiaľ, veľa mužov podvádza svoje ženy a ženy klamú mužov a zároveň tak klamú aj svojim deťom. Je tam veľa realistických momentov, aj tie facky existujú dodnes. A vlastne aj telepatia akýmsi spôsobom existuje, pretože aj tak tušíme, čo naši blízki robia.
Film Čo vie Marielle je o strate súkromia a zaujímavým spôsobom mení perspektívu – zrazu tým, kto vychováva, nie sú rodičia, ale dieťa, ktoré sa pre nich stáva akousi výčitkou až nočnou morou. Chcela by si poznať myšlienky svojich rodičov alebo radšej nie?
Všetci sme len ľudia a myslím, že je trochu zákerné dostať sa do hlavy niekomu inému. Dôležité je to asi len v zopár situáciách.
Ako dlho žiješ s filmom o Marielle? Kedy sa začne nová fáza?
Teraz už dosť dlho, veľa cestujeme, dnes sme v Bratislave, deň predtým sme boli v Prahe, v Saarbrückene, Berlíne. Pomaličky sa to skončí a príde niečo nové, dnes ešte cestujem do Viedne a tam budem nakrúcať Komisára Rexa. Ešte nemôžem prezradiť, čo za dievča tam hrám.
A odkiaľ vlastne pochádzaš, Laeni?
Narodila som sa v Berlíne, dva roky som bola tam, potom sme desať rokov žili v Rakúsku – pri Linci a zasa sme sa vrátili do Berlína. Otec zostal v Salzburgu kvôli práci, ale často cestujem do Rakúska za ním a za kamarátmi.
