Oľga mala veľmi dobré srdce. Zároveň však mala veľký zmysel pre humor a vedela pohotovo, až sarkasticky, glosovať situáciu, či človeka. Neskôr sa tomu venovala aj profesionálne, v televízii, ale glosátorka bola od prírody. Ani ja som neušla jej žartovaniu, týkalo sa to môjho šoférovania. Oľga bola totiž lepšia šoférka, aspoň v tých časoch. Keď sa im rodina rozrástla na sedem členov, jazdila na veľkej dodávke, vyzeralo to ako malý autobus, a to bravúrne. Inak sme sa ale navzájom uznávali, boli sme zohratý ročník a dodnes sa niektorí kamošíme. Aj s Oľgou sme sa donedávna stretávali v malej partii v jednej kaviarni na korze. Vždy sme sa aj odfotili a celkom to ešte ušlo.
Oľga bola od mladosti chudá a v chorobe ešte schudla. Bola však stále krásna. Mala v sebe niečo neopakovateľné, nebola to vôbec tuctová krása. Raz, ešte na škole, som o nej napísala poviedku. Aj ju čítala. Dej si už nepamätám, ale písala som to preto, aby som ju mohla opísať. Mala krásne dlhé sypké vlasy, ktoré si zväzovala do chvosta. Ten bol ako chvost kométy. Nepoužívať takéto banálne prívlastky som sa učila od Ľuba Feldeka, ktorý bol Oľgin muž a bol už renomovaný básnik.
Žongloval so slovami. Oľga sa hneď vydala a mala dieťa, Martina. Inšpirovala nás. Oľga bola skvelá mama, milovala svoju mamu, aj Ľubovu mamu, veľa o rodine rozprávala. A aj to bolo s humorom. Páčilo sa mi, že v sebe nemala ani gram malomeštiactva. Nezaoberala sa módou, a predsa vždy výborne vyzerala. Spoznala som aj cez ňu množstvo ľudí z oblasti umenia, lebo v ich domácnosti sa stretávala slovenská bohéma, ale aj veda, a vôbec ľudia, ktorí niečo zaujímavé robili a chceli meniť svet. Mne život doprial byť trocha bokom, pozorovať, ale oni boli uprostred všetkých tých vývinových fáz našej spoločnosti a videla som, že to nie je len tak (pokiaľ nie si obyčajný tlčhuba, ale človek s autoritou) vyliezť na tribúnu, hovoriť verejne nejaké názory.
Pre nás dievčatá z jedného ročníka však boli často dôležité iné veci. Veľa sme sa zhovárali o láske, poznali sme si navzájom súkromný život, tajomstvá a túžby. Oľga a Ľubo boli zvláštny pár. Zoznámili sa na Orave, kde bol Ľubo na praxi v závodnom časopise a Oľga bola v tom závode na praxi pred vysokou školou. Ich láska nikdy nepoľavila a bolo ju cítiť i teraz z Ľubovho hlasu, keď rozprával o Olinke už počas choroby. A typické pre nich bolo, že nikdy nestratili humor.
Oľga však hovorievala, že pre ňu je prvý apríl najmilší sviatok v roku. Vymýšľala celé scenáre, aby natiahla kamarátov. Napríklad slávnemu maliarovi povedala, že príde od neho minister kúpiť obraz do ateliéru, nech sa nachystá. Márne čakal, prišiel iba telefonát od Oľgy. Inak výtvarníci mali Oľgu veľmi radi. Jakubisko ju nakreslil, ale známe sú najmä Brunovského ilustrácie Modrej knihy rozprávok, kde je Oľga ako princezná.
Ona ale nijaká princeznička nebola. To naopak. Vedela sa obracať na stavbe, keď opravovali dom, vozila stavebný materiál, varila, piekla, starala sa o záhradu. A ako som už spomenula, šoférovala. Bola veľmi praktická, všestranná. Keď deti odrástli, hľadala si prácu a do úvahy prichádzalo aj robiť ceremoniárku v bratislavskom krematóriu. Celkom by sa na to hodila, podľa toho ako nám o tom rozprávala asi by sa pozostalí aj bavili. Humor jej totiž išiel najlepšie. Jeden čas sme spolu pracovali – Oľga redigovala prílohu mladých autorov Nového slova. Písacie stoly sme mali oproti sebe. Oľga dosť fajčila (o iných nerestiach neviem) a tak sme tam mali vždy plný popolník.
Nebývala chorá, mala zvučný hlas a rozdávala energiu. Bola odvážna. Raz zorganizovala únos auta, ktoré našej kolegyni a kamarátke Betke nespravodlivo odtiahli. Vzala nás tam na svojom veľkom aute a podarilo sa nám preniknúť až za plot.
Zdalo sa, že Oľge ide všetko zľahka – výchova detí, písanie kníh, účinkovanie v televízii, gazdinkovské povinnosti, vzťahy s množstvom ľudí, spoločenský život. Vždy mala dobrú náladu a vieru. Hlas stále zvučný. Ešte pred pár dňami hovorila s našou ďalšou spolužiačkou Jarkou a tá mi referovala, že Oľga mala výborný hlas a možno sa onedlho stretneme na korze. A ktovie čo ešte podnikneme.
Zaujímavé je, že Oľga o ničom mimoriadnom nesnívala. Áno ona, ani Ľubo neboli veľkí cestovatelia. Domov im stačil. Na túto cestu, tzv. poslednú, sa však raz musí vybrať každý z nás. Aj Olinka, a to ešte bez Ľuba. Pre ktorého z nich to bude ťažšie?
