Ako ste sa dostali k tomuto projektu? Oslovili vás?
S Jurajom Brockom a Peťou Polnišovou, producentmi filmu Dream Team, sme paralelne riešili iný projekt, ktorý ešte stále vyvíjame. Popritom spomenuli aj tento námet, či by ma nezaujímal. Najviac ma bavia námety, ktoré sa dajú jednoducho vysvetliť – z reklamy som naučený takto rozmýšľať.
Myslím si, že je to tak aj pri mnohých filmoch – u väčšiny tých dobrých sa základná myšlienka dá ľahko vysvetliť, a tuto to tak bolo. Zdraví chalani sa tvária, že sú mentálne postihnutí basketbalisti na paralympiáde, udalosť, ktorá sa naozaj stala. Človek nepotrebuje počuť viac, hneď sa mu tam vytvárajú obrazy a príbeh.
Námet bol teda zaujímavý od počiatku, počas vývoja scenára sme ho spojili s inou myšlienkou: v kauze, ktorá tento príbeh inšpirovala, išlo, myslím, len o peniaze. V Dream Teame ide o Marekovho (Martin Hofmann) hendikepovaného syna Šimona (Martin Polišenský), ktorý túži hrať na paralympiáde, a o to, čo všetko je rodič schopný urobiť pre to, aby bolo jeho dieťa šťastné.
Tiež v zásade veľmi jednoduchá myšlienka. Je fajn mať na začiatku niečo jasné, jednoznačné, pokojne aj veľmi jednoduché, ale silné, na čom sa dá stavať. Potom sa okolo toho dá vytvoriť aj komplikovaný príbeh, čo je, myslím, aj náš prípad.
Prechádzal si scenár nejakým vývojom?
Áno, sedeli sme nad ním veľmi dlho, už by som ani nevedel vymenovať všetky úpravy. Petr Kolečko píše veľmi dobre, málokedy sa človek v našich končinách stretne s takými uveriteľnými dialógmi, ktoré idú do úst a netreba ich hľadať až na pľaci – na čo som zvyknutý.
Už prvá verzia scenára bola vtipná, ale museli sme stráviť ešte veľa času domýšľaním všetkých spojitostí medzi postavami, aby to správne fungovalo.
Dream Team je tak trochu buddy film o dvoch veľmi protichodných postavách – trénerovi Marekovi a jeho susedovi Danielovi (Jakub Prachař), ktorý je divadelným režisérom. Každý z nich bol úplne iný, preto sme premýšľali, čo ich vlastne môže spájať.
Vymysleli sme, že kým hral Marek basketbal, Daniel musel ako obetavý sused odrodiť jeho dieťa, čo je dôvod, prečo mu je Marek zaviazaný, akceptuje ho a berie jeho nápady do úvahy. Takýchto vecí tam bolo treba povymýšľať veľa.
Zároveň sa toho veľa pomenilo aj počas natáčania – pracovali sme s postihnutým chlapcom, ktorý vedel perfektne zahrať to, čo bolo v scenári, no často to nevedel vysloviť, preto mu museli všetky repliky zjednodušovať.
Nedokázal napríklad povedať otázku, takže sme ich všetky museli škrtnúť a nahradiť niečím iným. K zásadným zmenám často dochádza aj v strižni. Každý môj film vznikal tak trochu evolučne a v každej fáze nastal určitý posun smerom, nad ktorým sa pôvodne ani nerozmýšľalo.
Čítajte viac Ako vyzerá jeden deň v živote komparzistu? Zúčastnili sme sa na natáčaní filmu Dream Team od režiséra Invalida
Ako ste objavili Martina Polišenského?
Išli sme štandardne cez kasting, na ktorý prišli traja chlapci s Downovým syndrómom, a Martin z nich bol jednoznačne herecky najlepší, navyše má výnimočnú charizmu. Najväčším klenotom snímky je práve on – všetko sa točí okolo neho, hoci sám nemá toľko priestoru. Myslím a dúfam, že si divákov získa.
Konzultovali ste s ním – prípadne s nejakými odborníkmi – veci týkajúce sa jeho hendikepu?
Film je hlavne o tom, že sa na postihnutých hráme. Nemuseli sme teda veľmi riešiť to, ako by to bolo s tými naozaj postihnutými. Keď si človek pozrie basketbalový zápas z kauzy, ktorá inšpirovala tento príbeh, tak to veľmi ťažko rozozná, hráči totiž pôsobia normálne. Takže v tomto smere sme nemali nejakú zásadnú prípravu.
S Martinom sme dlho skúšali, vytušili sme, čo potrebuje, aký spôsob práce mu vyhovuje. Na začiatku to chvíľu trvalo, ale potom sme už vedeli, čo zvládne a kedy si potrebuje oddýchnuť.
Myslím si, že v tomto smere je to veľmi subjektívne, každý človek potrebuje trochu iný prístup. Zjednodušili sme si to tým, že máme len jedného mentálne hendikepovaného herca. Dvaja chalani, ktorí postihnutých iba hrali, to zvládli fantasticky.
Nebolo náročné ustrážiť, aby ten humor nebol urážlivý?
Nemyslím si. Atmosféra na pľace bola super, ostatní chalani sa k Martinovi správali veľmi pekne, brali ho do partie, pomáhali mu, povzbudzovali ho. Snažíme sa ísť trochu na hranu, vtipy sú niekedy drsné, ale vždy to má nejaký pozitívny výsledok.
Martinovi Hofmannovi to s tým chlapcom veľmi svedčí, ich vzťah pôsobí veľmi uveriteľne. Surovejšie veci sme nechali Jakubovi Prachařovi a funguje to, on je tam taký slon v porceláne. Myslím si, že nikoho neurazíme, ale zároveň v tom bude cítiť istá živočíšnosť, nemám rád extrémnu korektnosť.
Veľa filmov, v ktorých sa nachádza hendikepovaná postava, sa sústredí predovšetkým na jej postihnutie, celý príbeh sa točí len okolo toho. Dream Team asi nebude ten prípad, že?
Diváka možno prekvapí, že hoci pred ním ľudia naokolo taja určité veci, keďže sa tam dejú rôzne nekalosti, on už dávno vie, čo sa deje.
Postava Šimona vyznieva ako ten, ktorý toho chápe často najviac. Vo filme teda nevnímame hendikepovaných primárne cez ich postihnutie, ale ako ľudí, ktorí vnímajú veci trochu inak.
Natáčali ste aj priamo v Riu. Aj ste si to tam so štábom a hercami počas voľna trochu užili?
Ježiš, bolo to super, najväčší zážitok. Týždeň sme boli na obhliadkach, ktoré tvorila z polovice práca a z polovice to bol výlet. Bolo tam hrozné teplo, niekedy sme sa na pár hodín museli „vyvaliť“ na pláž.
Zároveň sme však videli a natočili veľa vecí, ktoré sme vo filme neskôr aj použili, napriek tomu, že to boli len obhliadky.
Samotné natáčanie v Riu prebiehalo až nakoniec, keď už sme mali všetko ostatné hotové. Po veľmi ťažkom natáčaní to bolo tak trochu za odmenu, nemali sme tam až taký náročný plán ako dovtedy, polovicu dňa sme točili a druhú sme mali čas pre seba.
Aj vás to trochu zblížilo ako kolektív?
Určite áno. Martin Žiaran na to veľmi rád spomína a stále vraví, že by sa tam rád vrátil. Pre mňa je to najzaujímavejší cestovateľský zážitok, je to neuveriteľné mesto.
Čítajte viac Recenzia: Ako si neurotický údržbár na vozíku poradí s mafiou
Už ste tam niekedy predtým boli?
Nie, nikdy. Precestoval som celú Európu, Áziu, Austráliu aj Severnú Ameriku, ale také genius loci, aké má Rio, som ešte nikdy predtým nezažil.
Máte skúsenosti s natáčaním v zahraničí?
Točil som celkom dosť v Čechách, ale inak ani veľmi nie. Natáčanie v Riu sme poňali veľmi „pankáčsky“, točilo sa iba na foťáky a s malým štábom. Mali sme dohodnuté len určité lokácie s konkrétnymi majiteľmi, neoslovovali sme mesto, pretože neviem, či by sme neskončili v rukách nejakých miestnych kápov, ktorí to tam všetko majú pod palcom. (smiech)
Bolo to dobré rozhodnutie, pretože sme ušetrili peniaze a dostali sme, čo sme potrebovali. Gro natáčania sa odohrávalo v Turecku, kde sme na obhliadkach objavili športový hotel, kam sa chodia sústreďovať športovci z celého sveta, najmä z Ruska a zo susedných oblastí. Okolo hotela sú rôzne športoviská, atletický štadión, bazény…
Vo filme to vyzerá ako olympijská dedina, čo v Riu nebolo možné dosiahnuť, pretože z olympijskej dediny vznikli obytné domy. Človek nerozozná, ktoré zábery sú z Turecka a ktoré z Ria, veľmi umne sme to, myslím, pospájali. Veľa záberov pochádza aj z Čiech, zo štadiónu v Opave, kde sa odohrávajú všetky zápasy.
Foto: Marek Jančúch
Máte vzťah k basketbalu?
Nemám k nemu nejaký zásadný vzťah. Hrával som ho s chalanmi na „školáku“, ale nikdy mi veľmi nešiel, skôr futbal alebo hokej.
Potrebovali herci športovú prípravu?
Museli sme skombinovať viacero vecí: aby boli trochu zvláštne typy a dalo sa im uveriť, že sú postihnutí. Potom sme vyberali takých, ktorí vyzerali byť menej postihnutí, no o to lepšie im išiel basketbal. Potrebovali sme pár chalanov, ktorí vedia potiahnuť hru, aby zápasy nevyzerali úplne lajdácky.
Bolo to v niečom komplikovanejšie, keď ste potrebovali nejaký konkrétny záber počas zápasu?
Mali sme šikovných chalanov, jedného aj zo španielskej ligy, ktorí vedeli urobiť všetko – hoci jeden z nich sa počas natáčania zranil a nevedel už tak zasmečovať, ako bolo treba. Vždy sme sa však nejako vynašli. Mali sme štyroch-piatich chalanov, ktorí to zvládali. Taktiež nám pomáhal prvoligový opavský tím a ich tréner, za čo im veľmi ďakujem.
K filmu ste natočili aj hudobný videoklip so Xindlom X a s Emmou Drobnou. Ako sa vám páčila kombinácia týchto dvoch interpretov?
Nie je to môj žáner, nepočúvam pop, ale myslím si, že pesnička je funkčná a dostane sa pod kožu. Človek si ju zapamätá a potom si ju spieva, čo je pri takýchto skladbách žiadané. Myslím, že by to snímke mohlo pomôcť.
Obaja boli veľmi príjemní, dobre sa s nimi točilo a mali sme to hotové relatívne rýchlo. Oslovil nás priamo Xindl X – započul niečo o projekte a zaujalo ho to. Veľmi sa mi páčil text, ktorý síce nie je priamo o filme, ale je v ňom množstvo výstižných vecí.
Čo ste si z Dream Teamu odniesli vy osobne? Čo vám dal do života?
Bolo náročné natočiť ho. Na tento film sa nepozerám ako divák, vidím v ňom iné veci. Dalo mi to novú skúsenosť s natáčaním, prvýkrát som pracoval na športovom filme, prvýkrát som natáčal tak dlho v zahraničí a myslím si, že sme to zvládli so cťou. Dalo mi to zaujímavé zážitky a spomienky.
Je niečo, čo by ste si ako režisér chceli vyskúšať?
V rôznych štádiách rozpracovanosti mám šesť filmových projektov – otázka je, koľko z nich sa nakoniec podarí zrealizovať. S týmito istými producentmi napríklad pracujeme na historickom filme podľa knihy Juraja Červenáka. Veľmi by som sa tešil, keby sa to podarilo.
