Čím vás oslovila postava Marka?
Ide o vášnivého trénera basketbalu, čo je určite lepšie, než keby mal byť nejaký zľaknutý. Je dobré, že je temperamentný. Hoci trénuje nižšiu ligu, tak k tomu pristupuje spôsobom, akoby trénoval tím z NBA, teda s veľkým nasadením. To je prvá vec, ktorá je na ňom sympatická.
Druhá vec je, že hoci je vnútorne nastavený ako „drsňák“, má aj city, ktoré veľmi neukazuje, ale sú tam. Má dvoch synov – jedného, ktorý má mentálne znevýhodnenie, a druhého, ktorý ho nemá. Logicky sa viac zameriava na toho s postihnutím a tomu zdravému trochu krivdí, má naňho veľké nároky a je s ním nespokojný.
Vo filme sa to celé – vrátane Marka – trochu premení. Verím, že keď to ľudia uvidia, podarí sa ho obájiť. Pre mňa je Marek nielen frajer, ktorý miluje basketbal, ale aj chlap, ktorý má srdce. Ak by to tam nebolo, bolo by to ploské, a to nikoho nebaví. Teda možno niekoho áno, ale mňa nie.
Spomínali ste, že ste mali aj priestor formovať svoju postavu. Aký bol ten proces?
Od začiatku som videl, že sa budeme schopní dohodnúť. Museli sme síce prediskutovať celkom dosť vecí, niektoré trochu pozmeniť, aby dávali stopercentný zmysel, ale videl som, že Jonáš (Karásek), Petra (Polnišová) a Juraj (Brocko) ma počúvajú, že si rozumieme.
Takže hoci sme mali stretnutia, ktoré sa končili aj o pol druhej ráno, myslím si, že sme smerom k finálnej podobe textu urobili dobrú vec. Aj komédia totiž potrebuje byť obrábaná, nie je to len vec vážnych tém.
Ako ste si s Martinom Polišenským budovali vzťah otca so synom?
Začal mi hovoriť „tato“ pomerne skoro, ja som ho volal „Martínku“. Boli sme na seba dobrí, trávili sme spolu veľa času. Bolo zaujímavé, že sa nedal uťahať.
Proces natáčania ho veľmi bavil a ja som sa ho trebárs o pol jednej ráno spýtal, či nie je unavený, na čo povedal, že nie. Hovorím, že ja celkom som, načo mi odpovedal: „To bude dobré, tato,“ a hladil ma po vlasoch. (smiech) Dúfam, že sa mu film bude páčiť.
S Jakubom Prachařom stvárňujete kamarátsku dvojicu, ako sa vám spolu hralo?
Naše postavy sú dosť rozdielne, čo je vždy dobré. Myslím si, že sme ideálna dvojka – aj v civile. Ja som ten, čo skôr počúva a menej hovorí, a Jakub má zasa veľa myšlienok, ktoré rád zdieľa a interpretuje.
Asi po štrnástich dňoch som mu povedal, že by sme spolu mohli žiť. Sme dobrý tím. Dúfam, že ako dvojka na plátne obstojíme.
