Diváci vás poznajú najmä z filmov a z televízie, nedávno ste však zaznamenali veľký úspech aj v divadle, vaše predstavenie Outcast, kde účinkujete spolu s Annou Rakovskou, získalo cenu Dosky ako najlepšia divadelná inscenácia roka. Tešíte sa z tohto ocenenia?
Je krásne, a toto predstavenie ocenili aj „zvonku“, lebo pre nás je dôležité. Vzniklo tak, že obidve s Aničkou sme chceli robiť divadlo s našou vysnenou režisérkou Júliou Rázusovou . Všetky tri sme sa stali mamami a túžili sme dostať na javisko nielen materské otázky, ale témy, ktoré dnes rieši každý Európan. Inscenácia vznikla na základe memoárov Stefana Zweiga podľa jeho autobiografie Svet včerajška, kde spomína na roky pred prvou svetovou vojnou, na medzivojnové obdobie aj na druhú svetovú vojnu, keď ako Žid skončí v exile v Brazílii, kde sa s partnerkou rozhodnú spáchať demonštratívnu samovraždu na protest proti tomu, čo sa vo svete deje. Veľa vecí, ktoré opisuje, sa deje aj dnes a my tri ženy, matky sme sa rozhodli chopiť sa tejto spoločenskej témy dnešným pohľadom a dnešnými skúsenosťami: akým spôsobom sa dnes potláčajú ľudské práva, akým spôsobom sa v politike využíva manipulácia a propaganda, aby sa menili nálady v spoločnosti. Rozprávame sa aj s našimi veľkými ženskými hereckými idolmi, ktoré v hre nie sú menované, ale často zaznejú ich názory. Z toho všetkého celospoločenského aj intímneho sme sa snažili vyvoriť komplexný obraz dneška, a preto ako podtitul inscenácie môže poslúžiť Denník moderného Európana. Premiéru sme mali v nezávislom divadle s názvom Slzy Janka Borodáča v Prešove a v Bratislave, už sme hrali v mnohých mestách: v Košiciach, Liptovskom Mikuláši, v Žiline, Trnave, Trenčíne, vo Zvolene, niekde aj viackrát a ľudia odchádzajú z predstavenia dojatí a my sa z toho tešíme.
Čítajte viac Najúspešnejšími divadelnými inscenáciami sezóny sa stali Outcast a Příhody lišky Bystroušky
Foto: TV Markíza
Keď sa žena stane matkou, môže byť situáciou v spoločnosti ešte viac znepokojená, vzhľadom na svoje deti?
Asi áno, lebo keď sa niekomu narodí dieťa, prichádza celý balík tém, nad ktorými sa rodič zamýšľa. Každý rodič by chcel byť pre svoje dieťa vzorom a vynára sa otázka, čo znamená žiť správne, či sa s terajšou situáciou zmieriť, alebo proti tomu bojovať a ako.
Aj vy osobne sa nad tým zamýšľate? Kladiete si rovnaké otázky ako hrdinky vo vašom predstavení?
Áno. Pri tejto inscenácii sme mali spolu s Aničkou možnosť byť spolutvorkyne každej jednej vety. Keď sme si knihu prečítali, rozprávali sme sa, ktoré témy z nej sú pre nás dôležité, o čom chceme hrať. Text sme v priebehu príprav menili, bol to živý proces, všetko sme spoločne vytvárali.
Foto: TV Markíza
Ako herečka väčšinou interpretujete myšlienky a texty niekoho iného, tu ste sa na výsledku podieľali aj autorsky. Bola to pre vás nová skúsenosť?
Sčasti áno, ale Júlia Rázusová bola moja ročníková režisérka už na VŠMU, mám voči nej obrovskú dôveru. Väčšina hercov sa spolupráce s ňou zľakne, lebo je náročná. Od hercov vyžaduje nielen interpretáciu predlohy, ale chce, aby pridali svoju vlastnú „pridanú hodnotu“ – gestom, pohybom, intonáciou, výrazom… „rukami aj nohami“. Obe sme vedeli, do čoho ideme, ale práve pre tú náročnosť sme sa do toho pustili.
Už ste viackrát ukázali, že nie ste iba typ „nežnej krásky“ s plachými srnčími očami, ale viete byť aj drzou sestričkou doktora Martina alebo potvorou v Sľube a dokonca aj akčnou hrdinkou. V akých postavách sa cítite najviac komfortne?
Najsprávnejšia odveď by bola, že nehľadám vo svojom povolaní komfort. Uvítam, samozrejme, časový komfort ako pri Sľube, ktorý sa mi vie prispôsobiť, aby som okrem práce stihla byť aj s deťmi. Inak herecká práca nemá víkendy ani sviatky a keď sa natáča, býva to aj dvanásť, aj štrnásť hodín denne. Takže komfortná práca pre mňa nezávisí od žánru či postavy, ale od času. Preto ani divadlo nehráme tak často, večery chcem tráviť prevažne doma, pri deťoch. Samozrejme, čím sú moje postavy emočne bohatšie, s výrazným vnútorným svetom, tým sú pre mňa zaujímavejšie.
Čítajte viac A kvôli tomuto si nebola doma, pýtajú sa deti. Hviezda Sľubu Marcinková sa teší z obrovského úspechu, jej reakcia - veď sa pozrite
Na nový rok už určite máte v kalendári naplánované nové natáčanie. Kde vás diváci uvidia?
Čakajú ma dva filmy – jedna česká a jedna slovenská romantická komédia a ešte jeden časovo náročný projekt, o ktorom ešte nemôžem hovoriť, ale zaberie prevažnú časť môjho času najbližší polrok. Okrem toho bude pokračovať seriál Sľub.
Pripraví divákom vaša postava v seriáli nejaké prekvapenie?
Prekvapila tým, že sa rozhodla uniesť dieťa jeho adoptívnym rodičom. Už natáčame ďalšiu sériu, ale sme len na začiatku a prezrádzať nemôžem. Sama som zvedavá, ako sa to všetko vyvinie.
Foto: TV Markíza
V súkromí ste nemali veľmi priaznivý rok, rozišli ste sa so svojím partnerom, ale situáciu ste komentovali veľmi zaujímavo: tak ako manželstvo môže byť pekné alebo bolestivé, aj rozvod môže byť pekný alebo bolestivý. Táto veta je podnetná pre mnohých ľudí v rovnakej životnej situácii…
Stále sa učím nepovažovať situáciu za dobrú alebo zlú, ale zvažovať moje reakcie na ňu – a dosiahnuť čo najlepší pocit. Myslím, že sa mi to darí, našťastie.
Aj to ste už o sebe prezradili, keď vás vyzvali pochváliť sa nejakou dobrou vlastnosťou, povedali ste, že sa viete zlepšovať. V čom sa aktuálne zlepšujete?
Zlepšujem sa v tom, čomu sa hovorí „byť tu a teraz“ a riešiť veci s čo najväčším pokojom, bez nervozity z toho, čo ma čaká – lebo viem, že sa cez to nakoniec dostanem. Učím sa – a to dlhodobo – príjímať svoje chyby a naprávať ich, nestrácať čas sebaobviňovaním, snažím sa vnímať ľudí okolo seba s čo najväčším pochopením. A prijať, že nie každému musím byť sympatická a nemusia ma mať radi, s čím som dlho bojovala.
Foto: Markíza
Zrejme ste na sebe začali pracovať, už odkedy ste sa rozhodli stať herečkou, keď sa hlásite k tomu, že ste introvert. Pre toto povolanie to znie ako paradox.
Myslím, že v tejto práci môže byť rovnako dobrý extrovert aj introvert. Podľa mňa je schopnosť tráviť veľa času vo svojom vnútri predpokladom, ako sa stať dobrým hercom. Takže byť introvert nie je pre herečku v protiklade k profesii, stačí len prekonať tlak, že vás budú neustále porovnávať. A to je dlhoročný postupný proces.
Foto: STVR
Vaša dcérka už začala chodiť do školy. Prinieslo to vo vašej rodine vstup do novej etapy? Určite spolu robíte úlohy, chystáte tašku…
Odmalička som mala pocit, že každý rok či polrok nás presúva do novej etapy, takže ani školu nevnímam ako nejakú prudkú zmenu, ale ako postupné stúpanie, keď dospievanie prináša nové situácie. Ja som v detstve mala školu veľmi rada, bol to pre mňa priestor, kde ukážem, že niečo viem – aj keď to bolo vlastne jednoduché, stačilo sa doma niečo naučiť. Moju dcéru to prevažne nebaví – a ja sa musím naučiť, že deti nie sú rovnaké ako my. V škole je vzorná žiačka, ale doma už nevládze byť vzorná žiačka a to je podľa mňa aj zdravé.
Keď všetko vnímate tak plynulo a postupne, dávate si vôbec nejaké záväzky so nového roku?
Nedávam. Možno naposledy niekedy v puberte. Ak mám pocit, že niečo treba zmeniť, začnem tým dňom, keď si uvedomím, že je čas zmeniť to. Niektoré veci by som aj chcela zmeniť, ale momentálne na to nie je priestor. Napríklad by som sa chcela naučiť hrať na husliach, chodiť na spev, chcela by som behávať – to si nechávam na neskôr, keď budú deti väčšie.
Telo je nástrojom mojej práce, ale aj nástrojom, aby som sa udržala čo najdlhšie funkčná, schopná vykonávať svoju prácu a starať sa o ľudí, ktorých mám rada
Máte pekné plány. Pozornosť médií ste upútali už svojím vzhľadom, pred zhruba desiatimi rokmi ste sa dostali do rebríčka najkrajších tvárí sveta, nedávno ste divákov v tanečnej súťaži presvedčili, že nejde iba o tvár, ale že sa viete aj ladne pohybovať. Čo pre vás znamená vaše telo a fakt, že si ho ľudia všímajú?
Telo je nástrojom mojej práce, ale aj nástrojom, aby som sa udržala čo najdlhšie v čo najlepšej kondícii – a tak k nemu pristupujem. Čím ďalej, tým s väčšou láskou a pochopením sa o svoje telo starám, fyzický pohyb vplýva aj na duševnú pohodu a ja sa snažím robiť všetko pre to, aby som bola čo najdlhšie funkčná, schopná vykonávať svoju prácu a starať sa o ľudí, ktorých mám rada. Takže k môjmu telu sa staviam čisto pragmaticky.
Foto: TV Markíza
V mladosti ste robili beh cez prekážky a dokonca aj maratón. Pomáha vám takýto športový návyk prekonávať aj prekážky v pracovnom živote či v súkromí? Dodáva vám trpezlivosť a výdrž maratónskeho bežca?
Neviem, či som sa s tým narodila, alebo som si taký návyk vypestovala športom, ale pre mňa neustále sa v niečom zlepšovať ja najpríjemnejší spôsob, ako prežiť svoj život. Preto ma aj Let's Dance tak veľmi chytilo, lebo to bol po rokoch, keď som sa venovala prevažne deťom, čas, keď som sa mohla venovať sama sebe. Nebolo pre mňa žiadnym utrpením stráviť niekoľko hodín fyzickou aktivitou v tanečnej sále, dokonca mi to bolo málo a rada by som tam bola ešte dlhšie. Môcť na sebe pracovať je moja najväčšia radosť. Nie som si sitá, či ma to naučil šport, alebo som to v sebe už mala a cez šport som to len objavila, ale je to dobrá metafora pre život – každá prekážka je tu na to, aby sme ju prekonali a natrénovali si, ako ju nabudúce prebehneme rýchlejšie…
Narodila som sa ambiciózna a súťaživá a bolo pre mňa prirodzené porovnávať sa s inými ľuďmi
So športom sa spája súťaživosť. Mám pocit, že u nás sa vníma buď extrémne negatívne, alebo sa, naopak, neprimerane vyzdvihuje. Aká je podľa vás tá takzvaná „zdravá súťaživosť“?
Narodila som sa ambiciózna a súťaživá a bolo pre mňa prirodzené porovnávať sa s inými ľuďmi. Keď som zistila, že niekto je v hocičom lepší ako ja, snažila som sa zlepšiť. Preto som sa venovala atletike a v každej škole som bola najlepšou študentkou. Život ma však naučil, že to človeka drží v permanentnom strese: aby niekto neprišiel na to, že vám niečo nejde tak dobre, že ste v niečom trocha horší a skončíte až na druhom mieste a nie na prvom – uvedomila som si, že súťaživosť sama so sebou, s cieľom, aby sme sami pre seba boli tí najlepší, je to pravé, čo pomáha a nielen mne. Keď si uvedomíme, že nemôžeme byť najlepší vo všetkom, môžeme sa navzájom podporovať, aby sme boli najlepší v tom svojom, aby sme boli jedineční. Taká súťaživosť je pre mňa najprijateľnejšia.
Vyzerá to ako krásny ideál…
Áno, veď my dospelí sme ako banda nezrelých tvorov. Ale prvý krok je uvedomiť si to.
