Dobová fotografia zachytila tú istú situáciu, na nej vidno zachmúrených chlapov, vŕšiacich na váhu vrecia zemiakov a ženičky sa len smutne prizerajú. Dialóg obrazu a fotografie na výstave Prerušená pieseň v Slovenskej národnej galérii dokumentoval konflikt skutočnosti a jej spodobovania v umení socialistického realizmu.
Projekt, ktorého ambíciou bolo vôbec po prvýkrát dôsledne zmapovať sorelu (socialistický realizmus) v rokoch 1948 až 1956, patril k diváckym hitom. Za štyri mesiace si ju prezrelo 15 872 návštevníkov. „Na ohraničenie som si vybrala politické medzníky. V roku 1948 bol zjazd národnej kultúry, kde bola vyhlásená nová kultúrna politika. Radikálne sa prerušila moderná tradícia, umelci sa prihlásili k sovietskemu umeniu, hoci na začiatku sa celkom dobre nevedelo, čo to je. Všetko ostatné bolo neprípustné. V roku 1956 bol zjazd výtvarníkov, na ktorom bola táto kultúrna politika oficiálne ukončená a jej pravidlá sa trošku uvoľnili,“ povedala kurátorka výstavy a riaditeľka Slovenskej národnej galérie Alexandra Kusá.
Výstava vyvolala aj nesmierne veľa diskusií aj polemík. Hlavným terčom kritiky sa stala monumentálna socha Stalina z ateliéru Pavla Bána, ktorú vytiahli z depozitu len preto, aby pred vstupom do SNG slúžila ako marketingový ťahák. Bez obrovského podstavca, z ktorého kedysi hľadel generalissimus na bratislavské námestie, nesúce vtedy jeho meno. Na hrdle bolo aj po desaťročiach vidno stopy, ako sochu strhávali z piedestálu. Ani nie mesiac po vernisáži ktosi oblial Stalina červenou farbou – azda sa nezabudlo, že veľký vodca mal ruky od krvi?
O výnimočných dňoch na Slovensku a vo svete v ekonomike, kultúre a športe čítajte v Ročenke Pravdy 2012
Príbeh sorely rozprávala výstava v 12 kapitolách cez kolekciu takmer 370 obrazov, plastík, kresieb, grafík a architektonických návrhov. Nechýbali portréty Stalina, Gottwalda, Zápotockého či Fučíka. Ani baníci, taviči, murári, pod rukami ktorých vyrastajú nové fabriky. Usmiate roľníčky, odovzdávajúce svoju úrodu štátu. Hrdinovia so zbraňou v ruke, bojujúci za slobodu. Schôdzujúci zväzáci a usmiati pionieri. Šťastná prítomnosť a budovanie krajšej budúcnosti, také boli hlavné témy „stalinistického“ obdobia socialistického realizmu. Až mrazilo.
Za obraz prezidenta Gottwalda platil v roku 1952 štát 100-tisíc korún. Dobový cenník diel, kritiky či anketové lístky s otázkami ako – v ktorej fabrike ste boli na študijnom pobyte – dokresľovali atmosféru tých čias. Informačná časť výstavy tvorila jej ďalšiu vrstvu, obnažovala ideologické podhubie reflektovaného obdobia. Podobne ako za panelmi štátnikov ukrytý stolík so slúchadlami, pri ktorom bolo možné odpočúvať, o čom sa hovorí v dobovo zariadenej obývačke.
Výstava Prerušená pieseň, odkazujúca názvom na slovensko-gruzínsky film, pripomenula, že nástup socialistického realizmu dramaticky „prerušil“ príbeh moderny, ktorým žila slovenská výtvarná scéna do roku 1948.
