„Celý príbeh kunsthalle má pätnásť rokov. Pripadá mi absurdné, že všetci niečo chceme, stretávame sa, riešime, ale nič sa nedeje,“ povedala tridsaťročná výtvarníčka, ktorá vystavuje svoj doktorandský projekt. Reflektuje skutočnosť, že za viac ako dve desaťročia po nežnej nedokázala ani jedna vláda vytvoriť kultúrnu inštitúciu typu kunsthalle, ktorej poslaním je prezentácia špičkového súčasného umenia – slovenského i zahraničného.
Prečo doteraz existuje bratislavská kunsthalle len v rozmanitých projektoch? Príčiny odkrýva osemnásť výtvarníkov, teoretikov a pracovníkov ministerstva kultúry. Stačí vstúpiť do šesťuholníka videoinštalácie a počúvať.
„Možno keby sme v tom deväťdesiatom roku začali tlačiť, ale všetci! Nejako sme to všetko podcenili. Nevedeli sme sa dohodnúť alebo sa zdalo, že je to ľahké. Mne sa zdalo, že je to hotová vec a nakoniec som zistil, že nič nie je,“ hovorí výtvarník Rudolf Sikora. „Pokiaľ komisia nemá možnosť do ničoho zasiahnuť, je vlastne iba taká ozdoba. Byrokracia ju používa na to, aby problémy buď riešila po svojom, alebo neriešila vôbec,“ spomína sochár Jozef Jankovič. „Štát alebo štátna moc si neváži, keď občan vyvinie iniciatívu, venuje svoj voľný čas tomu, aby veci riešil zdola. Naopak, týmito aktivitami pohŕda. Tak pohŕda aj petíciami, ktoré preňho nič neznamenajú,“ počuť výtvarníka Michala Moravčíka.
Nie sú peniaze
Najskôr si Jana Kapelová vypracovala históriu kunsthalle. Na jej základe zistila najvýraznejšie postavy, ktoré v tom-ktorom momente problém riešili. Osemnásť z oslovených vybrala do finálnej podoby projektu.
„Žiadala som o výpoveď aj všetkých ministrov kultúry, ktorých sa to dotýkalo, ale každý z nich mi výpoveď odmietol. Napríklad pán Kňažko z dôvodu, že už uplynulo príliš veľa času a jednotlivé fakty si už nepamätá. Alebo pán Krajcer naše stretnutie tak odďaľoval, že už sa mi ho nepodarilo nakrútiť. Ministrov suplujú úradníci, ktorí vlastne hľadali riešenia,“ vysvetlila Jana Kapelová.
Videoinštalácia má dve hodiny a dvadsať minúť. Dĺžkou projektu by sa však nemal nechať odradiť prinajmenšom ten, kto sa chce o probléme kunsthalle dozvedieť viac. Prináša rozmanité výpovede o príčinách neúspechu projektu v Bratislave aj konfrontáciu názorov. „Dôležitá je informácia, ktorú mi povedala pani Motyčková. Na ministerstve kultúry sa archivujú informácie iba päť rokov, takže vlastne neexistuje tu žiadna úradná pamäť. Neustále sa navrhovali tie isté riešenia, úradníci ani nevedeli, že už predtým sa zamietli, čiže je to cyklické vyhováranie sa na to, že neexistuje legislatíva a nie sú financie,“ pokračovala mladá výtvarníčka.
Ako funguje ministerstvo
„Pokiaľ sa na probléme nezačne pracovať na začiatku funkčného obdobia nového ministra, alebo ak to nie je vyslovene artikulovanou prioritou ministerstva pred začiatkom funkčného obdobia, tak sa to spravidla nestihne,“ hovorí historik a kritik umenia Richard Gregor. Názorov, kde je pes zakopaný, je veľa. Riešenie sa z mora slov nevynára. Je zaujímavé sledovať tváre „účinkujúcich“, keď hovoria iní. Vyzerá to, akoby prikyvovali, súhlasili, odmietavé krútenie hlavou sotva vidno.
„Toto svoje dielo považujem za ukázanie, ako funguje ministerstvo kultúry. Jeho fungovanie je vykazovanie činnosti pre činnosť samotnú. Ale súčasne ukazuje aj to, ako funguje samotná umelecká obec,“ dodala Jana Kapelová.
Výstava Kunsthalle – súhrnná správa o stave ustanovizne, ktorá je zároveň podnetom na zamyslenie, bude v Dome umenia do 13. januára.
