Nepochybne k tomu prispela kontrapropaganda, keď v októbri vedenie Leopoldovho múzea dalo vo Viedni rozostaviť 180 veľkých pútačov s fotomontážou umeleckej dvojice Pierre & Gilles Vive La France (Nech žije Francúzsko!) z roku 2006. Vtedy síce Francúzi na penalty prehrali futbalové finále s Talianmi, ale aj strieborná medaila z majstrovstiev sveta čosi znamenala. Toto humanisticky poňaté dielo sa stalo oslavou úspechu krajiny, na ktorom sa vo všeobecnosti podieľali aj prisťahovalci.
Na obraze sa uprostred ovácií totiž šťastne usmievajú traja dobre stavaní športoví reprezentanti s rozličnou farbou pleti, ktorí majú na sebe iba kopačky a podkolienky vo farbách francúzskej trikolóry. Vyvolalo to v prudérnej časti verejnosti až hysterické reakcie.
Návštevník vie, čo ho čaká
„My ako spoločnosť nie sme zvyknutí na nahého muža,“ vyjadril sa k protestom pre agentúru Reuters hovorca múzea Klaus Pokorny. „Je to problém našej kultúry, čiastočne postavený na náboženskej báze.“
Foto: Andreas Gruenwald/Bildit/Leopoldmuseum, Wien
Keď po nociach začal ktosi obtrhávať plagáty pozývajúce na výstavu naháčov a množili sa výstražné telefonáty, že v mene záchrany detí pred nemravnosťou vyjdú do ulíc s kefami, štetcami a farbami, aby reklamné pútače premaľovali, vedenie súkromnej galérie kompromisne nechalo „chúlostivé miesta“ futbalistov prelepiť červeným pásom a pred prvou sálou zavesili ceduľu: Niektoré obrazy na výstave Nahí muži nie sú vhodné pre deti do 16 rokov. Nezamedzili im však prístup do budovy. Umelecké exponáty od samých známych, serióznych autorov vybrali tak, aby nevyvolávali podozrenia z propagácie sexizmu či porna.
„Výstava má jasný názov: toto je výstava o nahých mužoch,“ zdôraznil pre tlač riaditeľ Leopoldovho múzea Tobias Natter, „každý, kto ju príde navštíviť, vie, čo ho tu čaká.“ Dokazuje to už pred schodišťom do múzea obria skulptúra rakúskej fotografky Ilse Haiderovej s názvom Mr. Big. Pri ležérne ležiacom holom mládencovi, ktorý sa opiera o lakeť, sa nechávajú návštevníci odfotografovať. Pretože Pán Veľký má jednotlivé údy od seba oddelené, aby dielo pôsobilo trojrozmerne, stal sa obľúbenou preliezačkou pre detváky zo širokého okolia. Varovanie konzervatívcov sa tak u rodičov minulo účinku.
Ďaleko od dokonalosti
Od 19. októbra sem chodí denne vyše tisíc ľudí všetkých vekových kategórií, ale najmä mládež a ženy od 25 do 30 rokov. Tie reagujú na jednotlivé exponáty omnoho uvoľnenejšie ako muži, ktorí sa občas ukradomky pozrú na svoje telo. Prichádzajú sem celé rodiny i s deťmi, dokonca – napriek pokusom o zákaz – aj školské exkurzie.
Foto: Andreas Gruenwald/Bildit/ Leopold Museum, Wien
„Nahota je celkom prirodzená. Ženské holé telá sa stali súčasťou nielen umenia, ale aj každodenného života. Prečo by mužské akty mali byť naďalej tabu?“ oponuje jedna z návštevníčok a pýta sa: „Že by sa v niektorých domácnostiach muži sprchovali v plavkách?“ „Zvykli sme vídať nahotu žien, pretože sa používajú ako objekty túžby v reklamách, no holí muži nebývajú na televíznych obrazovkách často,“ napísal redaktor denníka Die Presse Erich Kocina.
Na túto tému sa spustila aj odborná diskusia. Na rozdiel od ženského aktu, ktorý vyjadruje krásu, nehu, zmyselnosť a erotickú túžbu, s tým mužským to vraj bolo vždy zložitejšie. Autori v týchto prípadoch najprv podľahli tendencii idealisticky symbolizovať odvahu, vytrvalosť a hrdinstvo. Po nástupe výtvarnej moderny však začali signalizovať aj vnútorný život modelov – mužov či samých seba: tvrdosť, provokatívnu silu až agresivitu, ale aj mužskú márnivosť, melanchóliu a osobné zlyhania, odhaľujú vlastnú telesnú i duševnú kondíciu, čím robia mužov zraniteľnejšími.
Podľa vyjadrenia profesorky dejín na Univerzite úžitkových umení vo Viedni Daniely Hammerovej-Tugendhatovej pre rakúsku televíziu tento zlom v nazeraní na maskulínnych modelov vo výtvarníctve, ale aj na tradičné zmýšľanie mužov ako takých začiatkom 20. storočia spôsobili historické fakty. Industrializácia vyústila do toho, že individuálna pracovná sila už nebola taká rozhodujúce ako v prípade roľníkov či remeselníkov. Aj postavenie muža v rodine už prestávalo byť jednoznačne dominantné.
Foto: Leopoldmuseum Wien
Ženy, ktoré sa tiež zapájali do pracovných procesov, sa dožadovali primeraného spoločenského statusu. Všetky tieto premeny neskôr urýchlila prvá svetová vojna a následný rozpad veľkých monarchií v Európe.
Umelci už maľovali samých seba aj nahých, aby tak zvýraznili kontrast medzi svojím verejným poslaním (v oficiálnom oblečení) a súkromím (v nahote). Krivky ich tela mali ďaleko od dokonalosti postáv antických hrdinov, ale to už nebolo vôbec dôležité.
Figové listy
Vyše 300 diel takmer z celej Európy a USA usporiadatelia rozčlenili do troch sekcií: od klasicizmu na konci 18. storočia po nástup moderny okolo roku 1900. Po ňom nasledujú dve obdobia – do konca druhej svetovej vojny a od roku 1945 dodnes. Výstava poukazuje na rozličné prístupy a premeny v názoroch na umelecké zobrazenie odhaleného mužského tela. A že to ani v dávnej minulosti nebolo mimoriadne, znázorňuje prológ s piatimi veľkými sochami. Medzi nimi má čestné miesto vôbec najstarší exponát – socha egyptského sudcu Snofrunera približne z roku 2400 pred naším letopočtom. Na ňu nadväzuje renesančná kópia rímskeho originálu Mladíka z Magdalensbergu (16. storočie), dielo Augusta Rodina Doba bronzová (1876), Torzo (1930) rakúskeho sochára českého pôvodu Fritza Wotrubu či Bez mena (2011) od jeho krajana Heima Zoberinga.
V antickom Grécku nielen atlétov, ktorí pretekali na verejnosti bez úboru, ale aj bohov a hrdinov kreslili na keramike „sporo odetých“. Kresťanskí umelci na doráňanom Kristovi stvárňovali predovšetkým utrpenie, ktoré podstúpil, ale pri zobrazovaní svätého Sebastiána prestreleného mnohými šípmi nepotláčali ani telesnú mužnosť tohto prenasledovaného dôstojníka cisára Diokleciána.
Foto: Andreas Gruenwald/Bildit/Leopold Museum, Wien
Vo Florencii v 16. storočí dala cirkev takýto obraz od Francesca Bartolomea odstrániť, lebo myšlienky modliacich sa žien sa údajne pričasto poberali iným smerom, ako sa vyžadovalo. A to napriek tomu, že renesancia bola v tomto ohľade zhovievavejšia. Vo Vatikáne sa našli pokrytci, čo nechali isté partie tela oboch pohlaví na sochách, freskách a obrazoch „zdokonaliť“ smiešnymi doplnkami, ako boli figové listy, mušle či ratolesti stromov a kríkov. Aj najslávnejšieho nudistu na svete – Michelangelovho Davida na florentskom Piazza della Signoria vyzdobili podobným spôsobom.
Klimt, Schiele, Gerstl
Rovnako v druhej polovici 19. storočia postupovali úradníci v londýnskej galérii po návšteve kráľovnej Viktórie, ktorú šokovala nahota vtesaná do mramoru. Ešte aj v roku 1898 spomínaného Gustava Klimta donútili, aby poopravil plagát propagujúci nový výtvarný smer secesia s Tézeom zabíjajúcim Minotaura. Teraz si obe verzie, tú cudnú i „nemorálnu“, môžu prezrieť návštevníci Leopoldovho múzea.
Takže prinajmenšom v našich zemepisných šírkach jedinečná výstava sa nezaobišla ani bez jubilujúceho maliara a jeho generačných druhov a žiakov. Napríklad rakúski expresionisti Richard Gerstl a Egon Schiele.
Obaja zomreli mladí. Prvý, 25-ročný v roku 1908, keď po prekazenom mileneckom vzťahu s Mathilde, manželkou hudobného skladateľa Arnolda Schoenberga, spálil svoje písomnosti i obrazy a vzápätí sa obesil. Pár týždňov predtým Gerstl namaľoval vlastný akt (Autoportrét s paletou), z ktorého priam vyžaruje zúfalstvo a beznádej.
Druhý naposledy vydýchol vo veku 28 rokov v októbri 1918, keď mu na španielsku chrípku zomrela manželka Edith. Ešte stihol načrtnúť niekoľko jej podobizní, ale o tri dni tiež podľahol tejto zákernej epidémii. Na výstave sa Schiele prezentuje autoportrétom Kazateľ (1931), ale v Leopoldovom múzeum má v súčasnosti aj osobitnú expozíciu s ďalšími aktmi.
Z Lincu do Budapešti
Ale vráťme sa v čase. Spomedzi starších, renesančných maliarov treba spomenúť Albrechta Dürera, ktorý aj v tomto predbehol dobu. Namiesto ideálnych krásavcov na začiatku 16. storočia kreslil sám seba. Vystihol sa zrejme veľmi realisticky, až nemilosrdne, lebo už bol v pokročilom veku, navyše po vážnej chorobe, vychudnutý, s visiacou pokožkou na tele. Odborníci odhadujú, že išlo skôr o grafické samoštúdie.
Foto: Andreas Gruenwald/Bildit /Leopold Museum, Wien
Barok reprezentuje na výstave flámsky maliar Peter Paul Rubens. Klasicizmus vychádzal z antiky, preto ani jeho tvorcom neboli krivky nahých mužských tiel cudzie. Najprv sa však sústredili na mýtické a biblické postavy, prípadne na hrdinov zo svojich národných dejín. Z Francúzov je to Joseph-Désiré Court (Hyppolitova smrť, 1828), François-Léon Benouville (Achillov hnev, 1847) a William-Adolphe Bouguereau (Rovnosť pred smrťou, 1848) či švajčiarsko-rakúska maliarka Angelica Kauffmannová s neoklasicistickými olejmi. Koncom 19. storočia heroické motívy vystriedali dovtedy neznáme motívy mužov kúpajúcich sa v prírode bez plaviek, napríklad od Henryho Scotta Tuka, Paula Cézanna a Edvarda Muncha.
Z novších autorov spomenieme francúzskeho básnika a výtvarníka Jeana Cocteaua, troch Američanov: Roberta Mapplethorpa so sexuálne jednoznačnejšie ladenými fotografiami (Kohút a džínsy), jeho kolegu s východoslovenskými koreňmi Andyho Warhola (Hádka, 1982) a „neónového umelca“ Bruce Naumana (Päť pochodujúcich mužov, 1985).
V Leopoldovom múzeu vystavujú aj obrazy nedávno zosnulého rakúskeho sochára a maliara, antifašistu Alfreda Hrdlicku, Švajčiarky Urs Lüthiovej a Rakúšanky Elke Silvie Krystufekovej, ktorej modely atraktívnych mužov si zachovávajú dôstojnosť aj vtedy, keď sú celkom bez šiat.
Zhodou okolností obdobnú výstavu v októbri otvorili aj v najväčšej rakúskej galérii moderného umenia Lentos Art Museum v Linci, kde figurujú mnohé mená autorov spomenutých v článku. Expozíciu z metropoly Horného Rakúska budúci rok v marci presťahujú do budapeštianskeho Ludwigovho múzea.
Ktovie, kedy a či sa niečo podobné usporiada v Bratislave či v budúcom hlavnom meste európskej kultúry v Košiciach. A ktovie, aký by to vyvolalo ohlas. No konzervatívne protesty by sa tak ako vo Viedni, stali tou najlepšou reklamou.
Výstava Nahí muži od roku 1800 po súčasnosť v Leopold Museum v komplexe Museum Quarter v centre Viedne mala trvať do 28. januára, pre veľký záujem ju však predĺžili do 4. marca.
