Telesnosť a sexualita ako leitmotív

Veľké metalizované farebné vajíčka s diabolskými rohmi. Aj sériu objektov Hatto, ktoré vytvoril Laco Teren v roku 1994, vystavuje Prvé múzeum intermédií v Žiline, zamerané na objekty, inštalácie, videá a videoinštalácie.

09.01.2013 16:00
Laco Teren: Hatto, 1994 Foto:
Laco Teren: Hatto, 1994
debata

V stálej expozícii, ktorú otvorili v Považskej galérii umenia, sa po prvý raz stretli diela Simony Bubánovej, Pavlíny Fichty Čiernej, Denisy Lehockej, Karola Pichlera, Borisa Ondreičku, Laca Terena, Jozefa Šramka a Jany Želibskej. Tvorbu každého z autorov predstavuje jedno dielo.

„Na západe platí úzus, že slovom múzeum sa označuje galéria. Siahla som po tomto názve, pretože v našich podmienkach je zažitý a vyvoláva predstavu niečoho, čo je za vitrínou, čo je strnulé. A pritom vystavujeme diela, ktoré odporujú muzeálnym praktikám alebo strnulosti. Bola to aj skúška, či inštalácie a objekty, ktoré sa momentálne v Prvom múzeu intermédií nachádzajú, tiež nebudú pôsobiť muzeálne. Dúfam, že tak nepôsobia,“ vysvetlila rozpor v názve kurátorka stálej expozície Mira Sikorová-Putišová.

Nie náhodou vzniklo Prvé múzeum intermédií práve v Považskej galérii umenia. Napokon súvisí to s jej históriou. Už dvadsať rokov buduje zbierku postmoderného a konceptuálneho umenia. Impulzom tejto akvizičnej činnosti bolo odborné zameranie Kataríny Rusnákovej, ktorá bola od roku 1992 do roku 1997 riaditeľkou Považskej galérie umenia v Žiline. A jej hlavného kurátora Radislava Matušíka. Dnes obsahuje kolekcia 50 diel, ktoré vznikli po roku 1989. „Dovolím si tvrdiť, že sú to emblematické, učebnicové príklady inštalácie na Slovensku,“ pokračovala kurátorka.

Špecifikom výstavy je tematické zastrešenie. „Leitmotívom prezentácie je telesnosť a latentná sexualita alebo jej expresívnejšia forma. Vyšla mi aj rovnováha medzi mužmi a ženami, takže výstava má aj druhú vrstvu čítania. Jedna časť expozície, kde sú diela Jany Želibskej, Pavlíny Fichty Čiernej, Denisy Lehockej a Jozefa Šramku, je veľmi nežná, introvertná, telesnosť je len v náznakoch. Protipólom je veľmi expresívna, až naratívna tvrdá preexponovaná časť, kde sú diela Laca Terena, Karola Ondreičku, Karola Pichlera a Simony Bubánovej,“ vysvetlila Mira Sikorová-Putišová.

Projekt stálej expozície Prvého múzea intermédií nemá definitívny charakter. V určitých intervaloch sa bude jej obsah obmieňať. Navyše vždy širšie odprezentuje jedného z vystavujúcich autorov. Momentálne je zaostrené na Laca Terena.

„Pre mňa je zaujímavé, že tento autor, ktorý bol veľmi produktívny v deväťdesiatych rokoch v oblasti maľby – a myslím, že aj cez maľbu je najviac známy – má práve realizácie ako Hatto. Bola predstavená na výročnej výstave Sorosovho centra súčasného umenia v Žiline a vyhrala. Separé vystavujeme jeho maľby a kresby z deväťdesiatych rokov,“ spomenula kurátorka.

Prvé múzeum intermédií v Žiline otvorili 30. novembra. Oslovilo už širšie publikum? „Záujem verejnosti je taký istý ako o hociktorú stálu expozíciu. Netrúfam si povedať, že by bol výrazne väčší, ale nie je ani nijako zanedbateľný,“ dodala Mira Sikorová-Putišová.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy