Krajina, v ktorej sa nachádzajú niektoré z najvýznamnejších archeologických nálezísk sveta, sa však nemieni uspokojiť len so zveľaďovaním toho, čo sa do dnešných dní zachovalo vnútri jej hraníc. Strategický plán tureckého ministerstva kultúry počíta aj s návratom veľkej časti objektov, ktoré z Turecka za posledné stáročia za najrôznejších okolností zmizli. A slávi už aj prvé úspechy.
Turecký postrach
Prestížne svetové múzeá sú v pozore. Turecké ministerstvo kultúry na čele s Ertugrulom Günayom uviedlo do praxe agresívnu politiku boja za návrat artefaktov pochádzajúcich z Turecka, z ktorých atraktivity mohli dosiaľ slušne profitovať. Krajina na pomedzí Európy a Ázie, ktorá môže byť na svoju bohatú históriu právom hrdá, si začala robiť nároky na dôležité súčasti archeologických zbierok v newyorskom Metropolitnom múzeu, v parížskom Louvri či berlínskom Pergamonskom múzeu.
A že to myslí vážne, je minister Günay ochotný potvrdiť aj činmi – Pergamonskému múzeu napríklad po neochote vrátiť isté mramorové torzo sochy Ankara odmietla zapožičať na pripravovanú výstavu niekoľko umeleckých diel, a to aj napriek tomu, že s požičaním predtým oficiálne súhlasila. Pergamonské múzeum pritom patrí k niekoľkým svetovým inštitúciám, ktoré s Tureckom v jeho snahe spolupracujú – demonštrovalo to aj navrátením sfingy, ktorá pochádzala z pozostatkov slávnej chetitskej ríše.
Podobne dopadlo aj Metropolitné múzeum, ktoré odmieta vrátiť kolekciu sošiek a zlaté misky. Tureckí predstavitelia vyhlasujú, že niet najmenších pochýb, že ide o artefakty z oblasti Anatólie a pohrozili poprednému múzeu žalobou aj prerušením spolupráce tureckých múzeí.
Kultúrne vydieranie?
Múzeá hovoria o kultúrnom vydieraní a všemožne sa bránia. Louvre, ktorý vlastní impozantnú zbierku keramiky z tureckého Izniku, napríklad poukazuje na dohodu UNESCO z roku 1970. Tá potvrdzuje legálnosť vlastníctva kultúrnych statkov nadobudnutých pred týmto dátumom a zakazuje ich vývoz. Louvre podobne ako mnohé ďalšie napadnuté inštitúcie sporné artefakty medzičasom odborne zreštauroval. Priamej komunikácii s agilnými predstaviteľmi Turecka sa však k značnej nevôli Istanbulu diplomaticky vyhýba. „Predstavte si, že by niekto odmontoval mozaikové okno z Notre Dame, aby ho opravil, a teraz by ho odmietal vrátiť,“ odmieta prijať francúzske argumenty Murat Süslü, riaditeľ sekcie múzeí na tureckom ministerstve kultúry.
Mnohé z diel, ktoré Turecko požaduje späť, sa dostali za jeho hranice za rozporných udalostí. Buď boli priamo odcudzené, alebo „len“ potichu vyvezené z krajiny. Vzhľadom na to, že Turecko nemalo vždy najdôslednejší prístup k ochrane svojich početných nálezísk, ani nie je veľkou záhadou, ako k toľkým incidentom mohlo dôjsť.
Orfeus – symbol úspechu
Mnohé múzeá napriek tomu, že k svojim exponátom prišli legálne, s Tureckom spolupracujú. Do krajiny polmesiaca sa tak už vrátili napríklad aj klenoty z bájnej Tróje, ktorými sa pýšilo múzeum univerzity v Pennsylvánii.
Symbolom boja za návrat antických artefaktov do Turecka sa potom stala mozaika zobrazujúca hrdinu Orfea, ktorá pochádza z tureckého mesta Sanliurfa (niekdajšia antická Edesa) a datuje sa do roku 194 pred naším letopočtom. Dalaské múzeum Turecku v snahe predísť konfliktom mozaiku samo ponúklo, a to napriek tomu, že k nej prišlo v roku 1999 na dražbe renomovanej aukčnej spoločnosti Christie's. Mozaika sa za veľkej slávy vrátila do Turecka koncom decembra.
Okolo tureckého boja za artefakty zostáva vo vzduchu visieť nejeden otáznik. Nie je napríklad jasné, ako sa krajina mieni zachovať v prípade tisícov zahraničných artefaktov, ktoré má dodnes sama vo svojich zbierkach.
