O morálnom, čiže praktickom vplyve umenia

Názov tejto krátkej úvahy parafrázuje tvrdenie z jednej eseje Jorgeho Luisa Borgesa o ďalekosiahlom morálnom - to jest praktickom - vplyve Nietzscheho formulácie večného návratu.V Bratislave už pol roka chodíme okolo ďalekosiahleho morálneho počinu, ktorý na ľudí v meste vplýva prakticky, či už chcú, alebo nie. Reč bude o Galérii Nedbalka.

09.04.2013 05:00
galeria nedbalka, stala expozicia, Foto:
Samotný vznik Galérie Nedbalka a charakter jej stálej expozície sú pozoruhodnou výzvou.
debata

Prešiel som jej štyrmi podlažiami, na ktorých sú vystavené diela, ktoré prezentujú stálu expozíciu venovanú slovenskému modernému výtvarnému umeniu. Tentoraz som sa vyhol aktuálnej krátkodobej výstave v sále na prízemí, zato som si dlho listoval v katalógu stálej expozície a preberám z neho informácie o nezvyčajne rýchlej, ba až raketovej rekonštrukcii budovy, o zbierkovom fundamente Artúra Bartošku a Petra Paška a aj to, že v ich gescii vznikla a od roku 2012 funguje Galéria Nedbalka ako nezisková organizácia. Za dramaturgiu výstavných a publikačných aktivít zodpovedá riaditeľka galérie Katarína Müllerová.

Vo svete vyvolávajúcom nepokoj

Vrátim sa ešte k tvrdeniu, že existencia tejto galérie vo verejnom priestore je ďalekosiahly morálny počin, ktorého praktický vplyv môže byť rovnako ďalekonosný. Prečo? Pretože v zostručnenom výbere divákom ponúka pohľad na slovenskú výtvarnú modernu. Ten pohľad je viac-menej konvenčný a dbá na chronologickú korektnosť. Určite sa nenazdávam, že obmedzenie tradičným by muselo páchať čosi nepatričné. Vhodný výber dôležitých umelcov (re)prezentuje hodnotu vystaveného autora aj v prípade menej známeho diela. V niektorých prípadoch práve ono "menej”, napríklad nezvyčajná miera "nedokončenosti” obrazu, môže diváka znepokojiť a prebudiť v ňom ďalší záujem o toho-ktorého autora. Príkladom za ostatné môžu byť vystavené obrazy Cypriána Majerníka či Petra Matejku.

No zostručnený výber autorov a diel ponúka – či navodzuje (?) – nielen pohľad na slovenskú výtvarnú modernu, ale aj na slovenskú spoločnosť pohľadom výtvarnej moderny, čiže týmto zvláštnym svedectvom o prežívaní spoločenských situácií. V tom svedectve sa darilo raz pohľadom na veľké nádeje, inokedy najmä pohľadom na vnútorné neistoty, strach z nepoznaného. Nazdávam sa, že práve spomenutá dvojpohľadovosť nasvecuje základné problémy slovenskej výtvarnej moderny. Povedzme to aj tak, že časť diel preferuje domov a dedinu ako hlbokú vrastenosť do významovej štruktúry poznaného a uctievaného, teda archetypálneho. Nepochybne s týmto pohľadom sa stotožňuje prevažujúca časť vystavených diel. Iná časť diel vystavených v stálej expozícii zasa prináša existenciálne obnažené pocity žitia v meste ako v sieti znakov v chaotickom pohybe, vo svete vyvolávajúcom nepokoj a stavy úzkosti.

Tento odkaz čítame v dielach predstaviteľov nadrealizmu, vlastne jediného autentického avantgardného gesta slovenskej výtvarnej moderny, ktoré očividne netrpelo povážlivou oneskorenosťou. V Galérii Nedbalka nájdeme zopár excelentných ukážok tejto orientácie na obrazoch Cypriána Majerníka, Endreho Nemesa, ale aj Jakuba Bauernfreunda, Františka Reichentála i na neskorom variante Ležiaceho aktu Jána Mudrocha. Nepochybne aj v pozoruhodnej kolekcii diel Ester Martinčekovej-Šimerovej.

Prišiel ako na zavolanie

Stála expozícia v Galérii Nedbalka je pre každého vážnym príspevkom poznávania domácej kultúry a umenia. Pre zaujatejších znalcov je doslova nástrojom na revíziu či len zlepšenie orientácie v čoraz dôležitejšej sekcii (pomyselného) archívu kultúrnej pamäti. V čase hľadania cestičiek vedúcich z postmodernizmu je možné túto galériu vnímať ako príspevok, ktorý prišiel ako na zavolanie. Jednoducho povedané, v sídelnom meste sa objavil ďalší dôležitý nástroj vizuálnej antropológie. Nedajbože, aby sme prepásli príležitosť – ako to už v kraji býva zvykom – tento nástroj vhodne použiť a využiť.

Už som uviedol, že expozícia ponúka konvenčný pohľad na kanonizované etapy chronologicky vnímaného vývinu slovenskej výtvarnej moderny. No neobchádza – skôr zdôrazňuje – význam autorov, ktorí časť svojich diel vytvorili na našom území. Týmto pohľadom videné ide o tradičný kľúč k veľkému príbehu slovenskej moderny. Povedzme, že ide o kľúč k umeniu konca 19. a začiatku 20. storočia. Otvára sa ním brána k umeniu, ktoré vzniklo pod príkrovom symbolizmu a s priznanými dotykmi s umením impresionistov a ešte viac postimpresionistov. Lenže vo vystavených dielach Dominika Skutezkého, Ladislava Mednyánskeho, Petra Júliusa Kerna a Antona Jaszucha sa pred nami začne odvíjať značne modifikovaný príbeh slovenskej moderny.

Pohľad na krajinu, pohľad na prítomne neprítomného človeka v krajine, na krajinu nasýtenú predtuchami a obavami, na krajinu dravého Dunajca či nepreniknuteľnú krajinu lesných tôní na Mednyánskeho skvelých obrazoch. V nich sa ukotvovalo aj zvláštne pokračovanie v baladickej sociálnej pochmúrnosti a vzápätí zasa baladizujúcej uvravenosti z prsta vyfantazírovanej sociálnej rovnosti vrchárskych proletárov na obrazoch, napríklad, Martina Benku.

Veľký príbeh malých príbehov

Spomenutý veľký príbeh slovenskej výtvarnej moderny kľukato pokračuje dielami dvoch línií. Prvú líniu, nazvime ju líniou dramatickej narácie, vhodne približujú obrazy Miloša Alexandra Bazovského, Júliusa Jakobyho či Edmunda Gwerka. Druhú líniu, povedzme, že líniu lyrickej harmonizácie, reprezentujú v širokej škále obrazy smerujúce od triezveho pohľadu Gustáva Mallého až po naivným optimizmom rozospievaného Jana Hálu. Pravda, túto líniu fundujú najväčšími kvalitami diela Mikuláša Galandu a Ľudovíta Fullu.

Skutočne vítaný protiklad sem vnáša rozprávanie celkom inak skonštruovaných príbehov na obrazoch dovolávajúcich sa umenia v službách surrealistickej revolúcie. Mladí maliari a sochári, spolupracujúci s básnikmi a literátmi nadrealistických zborníkov, však nie sú zväčša prezentovaní žiadnymi autentickými „majsterštukmi“. Napokon tu vo všeobecnosti ide o neveľa diel z notoricky známeho dôvodu, že všetci majstri nadrealisti sa vzápätí stali majstrami sorely a kým sa červene sorely zbavili, pomaly sa končili aj časy druhej avantgardy. O to objavnejšie pôsobí pohľad na Reichentálovu Maliarku pri jazere, Troch kráľov Imricha Weinera-Kráľa a Nemesove obrazy.

V Galérii Nedbalka svedčí o rozbití veľkého príbehu výtvarnej moderny na príbehy malé – priam triumfálne vpochodovanie galandovcov, maliarov a sochárov, ktorí s nebývalou razanciou začali písať nielen pokračovanie príbehu, ale obnovili samotný zmysel slovenskej výtvarnej moderny. Toto ozaj dôstojné nadviazanie však mimovoľne pokračovalo aj autentickým posilnením tradičného mýtu slovenského národa, nepochybne silne romantizujúceho mýtu. Neskôr bude toto pokračovanie vnímané dosť kontrapunkticky, iste kvôli krieseniu mýtu o prinajmenšom tisícročných dejinách slovenského umenia. Napriek tomu vystavené kolekcie Andreja Barčíka, Vladimíra Kompánka, Rudolfa Krivoša, Milana Laluhu, Milana Paštéku a Pavla Tótha – žiaľ, menej už Andreja Rudavského a Ivana Štubňu – prinášajú skvelé príklady, ako bola zadefinovaná doslova nová znaková sústava umenia druhej avantgardy, ale aj príklady vytvárania nových symbolov protestu.

Kolekcie diel príslušníkov Skupiny Mikuláša Galandu majú najbližšie k tradičnej galerijnej prezentácii autora, zastúpeného prierezom tvorby. Dostačujúco kvalitnou kolekciou v prípade Milana Laluhu, Rudolfa Krivoša a Andreja Barčíka, alebo v zúženom prehľade vystavené dielo z niektorej ucelenejšej etapy tvorby Vladimíra Kompánka, Milana Paštéku či Pavla Tótha.

Galandovská tónina i Tatarkovo krédo

Už v 60. rokoch minulého storočia sa stala proklamovaná galandovská vradenosť do tradície slovenskej výtvarnej moderny akýmsi spúšťačom polemiky, v ktorej sa vyplavili popri zjednodušujúcich predstavách kovaných staromilcov aj zjednodušenia v zmysle dejín ustavičného prekonávania nového umenia umením ešte novším. Paradoxné bolo, že sa tak stalo vo chvíľach, keď postmoderna neklopkala, ale tĺkla na dvere.

Just na Slovensku došlo na ohŕňanie nosom nad nespochybniteľnými vrcholmi umenia druhej avantgardy. Zrejme najväčším prínosom akej-takej polemiky bol vstup spisovateľa a esejistu Dominika Tatarku do diskusie o umení galandovcov a v širších súvislostiach aj o vizualite slovenskej výtvarnej moderny. V Tatarkových esejistických textoch totiž znel ozaj frekventovane pojem sloboda prejavu – nielen umeleckého. V prípade galandovského diškurzu Tatarka však písal aj o limitoch slovenského tradicionalizmu a slovenskej moderny.

Diskusia, ktorá prebiehala uprostred 60. rokov 20. storočia, mala potenciu zmeniť uhol nazerania na umenie galandovcov. V tom čase bolo plným právom vnímané ako vyhranené ponímaním človeka vo svete pseudokonkrétna. Tak znelo dobové zadefinovanie situácie občanov – a umelcov zvlášť – žijúcich v našich súradniciach. Vznikali Barčíkove série Terčov, Kompánkova kolekcia jeho najexperimentál­nejších drôtových sôch a pomodorovských reliéfov, vznikali aj Paštékove obrazy razantne odhaľujúce stavy ľudskej úzkosti, ale aj Krivošova tragická fragmentarizácia ľudského tela v zmysle ľudského údelu, aj Rudavského deštruované tváre Vrahov či irónia Múdrosti času. To všetko boli výsostné argumenty nezvyčajne prejavenej existenciálnej úzkosti. A náramne harmonizovali s Tatarkovým krédom aktuálne obohacovaným o galandovskú existenciálnu tóninu. Príbeh galandovcov patrí do onoho veľkého príbehu slovenskej výtvarnej moderny ako jeden z jeho veľkých malých príbehov. Pravda, vo veľkom príbehu je ešte zopár veľkých malých príbehov. Nepochybne na ich čele stojí príbeh Bratislavských Konfrontácií, ostatné sú prevažne príbehy solitérov, ale pozor (!), veľmi kvalitných solitérov. Zatiaľ sa im v Galérii Nedbalka neušla zaslúžená pozornosť.

Najviac to poznačilo prezentáciu tvorby Rudolfa Filu a ostatných príslušníkov okruhu Bratislavských Konfrontácií. Lenže bez integrácie výtvarného jazyka abstrakcie, onej zásadnej zmeny v dejinách moderného výtvarného umenia, príbeh výtvarnej moderny zostane neúplný, neschopný pravdivo a zaujato odpovedať na otázky, ktoré prinášajú zmeny vkusu a vlastne ustavičný pohyb v celom súbore veľkých malých príbehov.

Vplyvný, pretože inšpirujúci

Na začiatku tejto krátkej úvahy som tvrdil, že Galéria Nedbalka má šancu morálne vplývať na kultúrne povedomie ľudí žijúcich v Bratislave i ľudí prechádzajúcich mestom. A s Borgesovou pomocou som tvrdil aj to, že ide o morálny vplyv, a to že je vplyv praktický. Vplyvný, pretože inšpirujúci.

Príkladom za ostatné môže byť úvaha o tom, ako v stálej expozícii Galérie Nedbalka budeme rozpoznateľne čítať príbehy symbolického vyjadrenia nádejí, úzkostí i omylov. Rozprávaním toho veľkého príbehu sú modernistické a avantgardné istoty o poznaní sveta, čiže aj istota ich významu, rovnako aj významu možnej nápravy najrôznejších pochybení. Nazdávam sa však, že práve tie nás privádzajú až na prah postmoderného všerelativizmu, na dramatické pomedzie hlbšieho spoznávania toho, ako sme spolu a každý osve prežívali spoločenské situácie nepokojného storočia. Nepokojného jedného za druhým.

Prechádzka štyrmi podlažiami stálej expozície slovenského moderného výtvarného umenia v Galérii Nedbalka znamenala pre mňa naisto prechádzku umením symbolicky vyjadrujúcim špecifickú ľudskú schopnosť, ktorá umožňuje človeku vytvárať a vytvorenému dávať význam. V tej súvislosti mi napadlo, že Galéria Nedbalka je výzva. Pozoruhodná výzva, ktorá by nemala ujsť pozornosti žiadneho súčasníka, tobôž nie súčasníka kultúrneho.

debata chyba