„Nemôžem žiť, ak celý svoj čas nevenujem umeniu,“ zdôrazňoval. Svojimi láskami, rozmarmi, mukami, opovrhovaním, vzburami aj pýchou živil Pablo Picasso svoju tvorbu celý život. Vo veku, keď sa iné deti hrávali s guľkami, rodák z Malagy (narodil sa 25. októbra 1881) už maľoval.
„Moje prvé kresby by nikdy neboli mohli ukázať na výstave detských kresieb. Chýbala mi nešikovnosť dieťaťa, jeho naivnosť. Ako sedemročný som robil akademické kresby, ktorých minuciózna presnosť ma ľakala,“ spomínal Pablo Picasso.
Po štúdiách na Akadémii umenia v Barcelone, odišiel v roku 1900 do Paríža. Jeho obrazy z tých čias hovorili o biede, osamelosti a smútku. Belasé obdobie vystriedalo ružové, ktorému dominovali komedianti, akrobati, harlekýni a cirkusové výjavy. Po roztržke s otcom začal v roku 1901 používať meno matky. José Ruiz Blasco totiž tvrdil, že z jeho syna nikdy nič nebude.
„Malý, čierny, zavalitý, nepokojný, znepokojujúci, s tmavými hlbokými prenikavými neobyčajnými očami. Nemotorné pohyby, ženská ruka, zle oblečený, zanedbaný. Hustá čierna a lesklá štica pretína inteligentné a zanovité čelo. Vyzeral ako polobohém, polorobotník, pridlhé vlasy mu siahali až po golier obnoseného kabátca,“ tak opísala Picassa jeho prvá družka Ferdinanda Oliviérová. V tom období, očarený černošskou plastikou, namaľoval Slečny z Avignonu. Obraz vyvolal veľký rozruch. Mnohí teoretici pochybovali o maliarovom duševnom zdraví. Zrodil sa kubizmus.
„Nikto nie je schopný vysvetliť moje obrazy, ja sám ich neviem vysvetliť. Hľadať zmysel kubistického obrazu je chybou. Veď ani spevu vtákov nerozumieme. Na svete je toľko vecí, ktoré akceptujeme, i keď ich nevieme vysvetliť. Kiežby ľudia pochopili, že umelec tvorí z vnútornej potreby, ktorú si sám nevie vysvetliť. Myslím si, že ľudia by mali prestať s hľadaním vysvetlení, radšej by mali spontánne vnímať, čo zobrazuje,“ hlásal Picasso v kubistickom období. Len čo zbadal, že má nasledovníkov, pustil sa inou cestou.
Ženami obletovaný maliar mal štyri deti: Paula, Maiu, Clauda a Palomu. V čase, keď boli jeho synovia a dcéry malé, často ich maľoval. S rovnakou vášňou maľoval svoje milenky. V polovici 50. rokov sa presťahoval do vily vo Vallauris pri Cannes, kde mal aj keramickú dielňu. Na pobreží Stredozemného mora prežil takmer dve desaťročia. Maľoval vraj aj deň pred smrťou.
„Nemaľujem to, čo vidím, maľujem to, na čo myslím,“ vysvetľoval Pablo Picasso. Génius, ktorý sa nerodí v každom storočí. Jeho osud sa dočkal literárneho, filmového aj divadelného spracovania. V jednom z veľkých palácov v strede Paríža je Múzeum Pabla Picassa.
