„Prvýkrát som pripravoval výstavu autorovi, ktorý medzičasom zomrel. Chystali sme ju k jeho stým narodeninám, ktorých sa už nedožil. Aj preto sme ju otvorili až teraz,“ priznal kurátor výstavy Aurel Hrabušický.
Cez stošesťdesiat fotografií vyrozprával príbeh fotografa, ktorý patrí k hlavným predstaviteľom modernej fotografie v 30. a 40. rokoch 20. storočia. „Keď nastúpil na scénu, fotografia už mala za sebou experimentovanie s médiom v štýle avantgardných smerov. Viliam Malík vnímal modernú fotografiu ako hotovú vec, ako súbor prostriedkov, ktoré môže využívať na vlastné zámery. Z mediálneho hľadiska neobjavil nič, ale objavil a zaznamenal veľkú časť Slovenska, ktoré by sme bez jeho fotografií nepoznali. Komplexnosť dokumentaristického svedectva je to, čo na jeho fotografii púta najviac,“ vysvetlil kurátor.
Skôr dokumentarista ako reportér
„Lákala ma ulica… Na ulici sa predávalo, kupovalo, stretali ste nezamestnaných, ale aj čističa topánok pred Carltonom, deti, čo čarbú kriedou na Klariskej ulici, aj zabudnutú ženičku na trhu, čo zaspala nad fazuľkou, lebo po polnoci vstávala, kým došla pešo zo Záhorskej Bystrice do Bratislavy,“ vyznal sa Viliam Malík.
Foto: SNF
S fotografiou sa prvýkrát stretol ako študent obchodnej akadémie na prelome 20. a 30. rokov. Skoro sa presadil vo fotoamatérskom hnutí. V roku 1932 sa stal členom Združenia fotoamatérov YMCA, čo bolo vtedy najvýznamnejšie fotografické zoskupenie na Slovensku. O štyri roky neskôr začal spolupracovať s Československou tlačovou kanceláriou sídliacou v Prahe ako fotoreportér, zaznamenávajúci dianie v Bratislave a okolí. Po vzniku slovenského štátu fotografoval aj pre Slovenskú tlačovú kanceláriu, po dvoch rokoch však spoluprácu ukončil.
„Viliam Malík bol skôr dokumentarista ako reportér. Urobil síce zopár snímok, ktoré sa dajú považovať za jedny z prvých fotoreportáží, ako snímku otvorenia obchodného domu Brouk alebo slávnu fotografiu pltníka prechádzajúceho cez oceľové vráta hydrocentrály, ale to nebola jeho parketa. Jeho parketa bol poctivý dokumentarizmus, teda systematické mapovanie istej témy a návraty k nej v čase,“ povedal Hrabušický. „Malík si uvedomoval, že veci sa menia. Žil v modernej dobe v Bratislave, ktorá aj keď vtedy nebola veľké mesto, prechádzala búrlivými zmenami a on tie zmeny systematicky zaznamenával,“ pokračoval kurátor.
Mediálne dvojdomý autor
Začiatkom 50. rokov sa presťahoval z Bratislavy do Vysokých Tatier, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku. Neskôr našiel nový domov v Trenčianskych Tepliciach, pravidelne sa však vracal do Tatranskej Kotliny, kde mal archív aj fotokomoru. Ako fotograf sa v čase zostreného ideologického dozoru nad kultúrou postupne utiahol do ústrania.
Foto: SNF
„Fotografoval stále, nemal však motiváciu. Vytratila sa potreba a náboj. Netvrdím, že to bolo spôsobené režimom, on ho vítal, ale potom naň ako fotograf doplatil,“ vysvetlil Aurel Hrabušický. Malík tiež nakrúcal dokumenty. „Je tam množstvo rodinných filmov, aj tie sú zaujímavé, lebo na Slovensku nebolo veľa filmárov na prelome 30. a 40. rokov, ktorí mali možnosť filmovať svoju rodinu. Mnohé filmové sekvencie často ďalej nespracovával, ale zaznamenal v nich presne tie isté miesta ako jeho fotografie. Bol mediálny dvojdomý autor a v tom bola jeho veľká potencia. Škoda len, že beh nie veľmi priaznivej histórie ho od filmovania odviedol,“ spomenul kurátor. Na výstave sa premietajú aj Malíkove dokumenty.
Mal osemdesiat, keď sa znova aktívne zapojil do fotografického diania ako pokropený živou vodou. Znova sa vrátil k svojim témam – ulica, žobráci, technika, krajina. Poslednú fotografiu expozície urobil, keď mal deväťdesiatdeväť.
Drobný sivovlasý Malík a fotoaparátom a vysoký mohutný Depardieu. Fotografia Juraja Švarku z roku 2012 je v kolekcii portrétov, pripomínajúcich tvár fotografa, ktorý vniesol do média princípy modernej fotografie, novej vecnosti a medzivojnového civilizmu ako nikto iný na Slovensku.
Tvorivý a životný príbeh Viliama Malíka možno spoznávať v Slovenskej národnej galérii do 14. júla.
