Vavrovej tajomné krásny sú zahĺbené do snov

Posledná večera. Okolo stola nesedia však len muži. Spoločnosť im robí krásna žena. V jej zamyslenej tvári sa zračí smútok. Azda za mužom, ktorého postava s hlavou v dlaniach vystupuje spoza jej chrbta. Obraz s biblickým námetom Posledná večera otvára výstavu Kataríny Vavrovej v Mirbachovom paláci Galérie mesta Bratislavy. Autorka ju nadpísala názvom Vyznanie môjmu otcovi.

20.07.2013 14:00
web VAVRVOVA Foto:
Z výstavy Vyznanie môjmu otcovi
debata

„Výstava je mojím vyznaním ockovi za to, že ma nasmeroval k umeniu, ktoré ma stále veľmi baví. A všetko ma naučil. Bol vynikajúci umelec, legenda kresleného humoru,“ uviedla Katarína Vavrová. Aj kolekciu svojich dvadsiatich šiestich obrazov doplnila štyrmi obrázkami klaunov Milana Vavru, ktorého životnú púť preťala „tá s kosou“ pred dvoma rokmi. Nositelia červených nosov majú na jeho obrazoch úsmev na tvári. Na rozdiel od Smutného klauna jeho dcéry Kataríny Vavrovej, ktorého úsmev sa utopil v záplave smútku.

Reprezentantka generácie umelcov, ktorí vstúpili na výtvarnú scénu začiatkom deväťdesiatych rokov, bola žiačkou Albína Brunovského. Svojou tvorbou sa ku škole veľkého umelca otvorene hlási. „Vôbec sa za to nehanbím, že ma stále veľmi inšpiruje. Po formálnej stránke je ťažké sa od neho odpútať, ale po obsahovej ani nie. Som žena, mám iné pocity,“ spomenula laureátka Ceny Martina Benku a mnohých ďalších ocenení aj z desiatok medzinárodných súťaží.

Z výtvarných metafor a symbolov komponuje zložité štruktúry posolstiev o stave vlastnej duše aj o svojom vnímaní života. Nielen Vavrovej grafiky, ktorými sa preslávila, ale aj jej obrazy pripomínajú zároveň fantastické sny, plné poetickej imaginatívnosti. Všetky jej správy o stave sveta vyzývajú na zamyslenie a provokujú zvedavosť. „Ale nemám rada definíciu, že moje diela sú ženské. Ani celkom nerozumiem, čo tým ľudia myslia,“ bráni sa renomovaná výtvarníčka pochvalám typu: je to krásne ženské.

Ticho v srdci, Ranné vtáča, Dlhá cesta za láskou, Život je sen, Zakliati… Hrdinkami Vavrovej vizuálnych príbehov sú ženy. Pôvabné, krehké, akoby vypadli o obrazov renesančných majstrov. „Bezbranne schúlené do ulity mlčania i smelo sa týčiace ako gotické katedrály, priťahujúce pohľady. Fascinuje až renesančná krása melancholických a príťažlivých madon 21. storočia, zahĺbených do svojich snov,“ uviedla kurátorka Danica Lovišková.

Príbeh obrazu Sestry z holíčskeho zámku pulzuje minulosťou. „Moja mamina, ktorá mi o tom rozprávala, bývala v holíčskom zámku aj so sestrou cez vojnu. Ich otec tam bol školník. Na zámku to vraj bolo tajomné a krásne, ale aj sa báli. Inšpirácie často hľadám v podobných rozprávaniach alebo vo vlastných zážitkoch,“ vysvetlila grafička a maliarka.

Výstavou Vyznanie svojmu otcovi pozýva návštevníka, aby vstúpil do jej obrazov, ponoril sa do ich tajomstiev a rozvíjal dialóg s autorkou aj jej víziami. V Galérii mesta Bratislavy bude výstava Kataríny Vavrovej do 1. septembra.

debata chyba