Juraj Mojžiš je aj autorom textov v sprievodnej, veľkoryso koncipovanej publikácii s rovnakým názvom. V nej hneď na úvod ozrejmuje, že názov celého výstavného podujatia je výrokom a osobným stanoviskom samotného umelca. Čitateľovi tak naznačí nielen osobnejšie naladenie knižky, ale najmä poukáže na iný uhol pohľadu na umelca a jeho tvorbu, ktorý verejnosti ponúka Galéria Nedbalka.
Juraj Mojžiš predstavuje vo svojom texte vybrané obrazy Milana Paštéku v interpretačných súvislostiach. Ponúka osudy diel a ich tvorcu s nuansami, aké vie do rozprávania dodať iba pamätník. Zo štandardnej výbavy monografických štúdií nechýba naznačenie inšpiračných zdrojov maliara (Paul Cézanne, Constant Permeke a i.), ďalej vytýčenie základných bodov Paštékovho osobnostného rastu (od tvorivých začiatkov a umeleckého dozrievania po kľúčovú pozíciu v Skupine Mikuláša Galandu; cez experimentovanie s novou figuráciou a nástup „nedopovedaných“ obrazov v žiarivých farbách, s neurčitým priestorom i figúrami; až po postupný, ale definitívny rozchod maliara s figuratívnosťou, ktoré vyvrcholilo do povýšenia matérie farby na námet obrazu). Záver dopĺňa biografický prehľad s archívnymi fotografiami.
Okrem tohto Juraj Mojžiš exponuje aj nový pohľad na umelca a jeho tvorbu a mapuje „dobré aj zlé“, čo legende Milana Paštéku „uštedril osud“. Vyvracia, alebo skôr sa pokúša uviesť na pravú mieru označenie umelca za „aristokrata mlčania“, hoci súhlasí, že ticho bolo jeho veľkou umeleckou témou. Paštékov možno trochu prehliadaný mimoobrazový prehovor Mojžiš znovu nazvučuje, keď uvádza do pozornosti viacero „chytľavých vlastných formulácií“ maliara, ktorými sám zadefinovával princípy svojej poetiky. Mojžiš na mnohých miestach cituje úryvky z publikovaných rozhovorov, článkov, výrokov, korešpondencie a poukazuje na Paštékovu lásku k filozofii, priateľstvá s filozofmi i na jeho prekladateľskú činnosť (J. F. Lyotard).
Korpus kvalitnej výstavy a formálne dokonalej publikácie má predstaviť „nové nasvietenie“, nie však kritické stanovisko ku „kanonizovanému výkladu umeleckého odkazu Milana Paštéku“. Vskutku tu ide o „premyslený pokus o zdôvodnenie odlišných či spresňujúcich pohľadov“.
