"Môj tatko vždy kreslil a ja som mal cez neho ku kresleniu vzťah. Chcel som tvoriť, pomýšľal som aj na dizajn, ale napokon som sa rozhodol pre architektúru, hoci – keď som prišiel na školu, netušil som, čo to znamená. Až spätne som pochopil, čo mi tá škola dala a som tomu rád. V rôznych obdobiach som si tam vždy niečo nové vyskúšal. Takýto prístup mám aj k tomu, čo ma zaujíma zo zahraničnej, či domácej architektúry. Mám už, síce krátku, ale predsa len pracovnú skúsenosť a začínam vidieť, že kreatívne prístupy k témam, ktoré sú samozrejmé počas štúdia, v reálnom živote ustupujú časovej tiesni. Architekti si ich len veľmi slabo dovoľujú pretláčať do svojich návrhov. V praxi ide o to, aby sa už rysovalo, aby sa už pracovalo! Často sa veľa vecí musí aj meniť a preto si myslím, že v podstate ktokoľvek, kto si trúfne ten risk a urobí niečo osobné – a bez strachu si to v architektúre vyskúša – si zaslúži pozornosť.
Viac ma oslovujú zahraniční architekti než domáci, ale to je asi dané aj tým, že tam je kapitál a keď si niekto dovolí stavať niečo odvážne v Dubaji, tak má na to iné podmienky ako tu. Nie som presvedčený, že v dnešnej dobe by architekt mal tvorbu vnímať tak ako v minulosti, keď najskôr študoval a neskôr pracoval u svojho pedagóga v ateliéri. Mal byť akoby zrkadlom svojho učiteľa a v jeho ďalšej tvorbe bolo tento vplyv silno cítiť. Ja si radšej vytiahnem elementy zo všetkých strán a vytvorím niečo vlastné, čo nemusí byť zaťažené uvažovaním niekoho iného. Možno urobím chybu, možno urobím niečo zlé, ale aspoň to urobím zo svojej hlavy. Neviem, či to je dobré, či zlé, ale uvedomil som si, že nie je konkrétny architekt, ktorého by som bral ako vzor. Chcem byť v práci individuálny.
Zaujíma ma tiež verejný priestor, preto som si pri svojej diplomovej práci všímal, ako sa samospráva v Petržalke zaoberá napríklad existenciou zničených a ošarpaných terás pri niektorých domoch. Sú také veľké, že by na nich mohla stáť detská škôlka! Zistil som, že sú tam nevyrovnané majetkové vzťahy okolo pozemkov, že sa aj desať rokoch čaká na nejakú finančnú fúziu a zatiaľ sa nič nedá robiť. Zdalo by sa, že je veľmi jednoduché ten verejný priestor obmeniť, ale nie je to tak. Skôr je možné – pod rúškom noci a tmy – urobiť malý (instantný) zásah: dať na to prázdne miesto dve lavičky a pergolu a priestor začne hneď inak fungovať. A byrokracii bude trvať tak dlho, kým to prídu zatrhnúť, že to tam skrátka zostane.“
Mrázik sa vo svojej diplomovej práci zameral na nevyužité prieluky v panelovej zástavbe Petržalky a vytvára pre ne novú náplň na princípe parazitických architektúr. Do prieluk medzi panelovými domami zavesil zakrivené štruktúry ktoré dávajú veľa možností využitia.
