Kurátorkou výstavy bola architektka Dominika Belanská. Prehliadkou diplomových prác v spolkovej galérii chcela poukázať na obrovský tvorivý potenciál, ktorý je v mladej generácii architektov. Výučba architektúry na Vysokej škole výtvarných umení otvára osobnosť, uvoľňuje myslenie a pôsobí tak na emancipáciu umeleckého vkusu v celej krajine. Projekty boli prekvapujúce a odvážne.
Výstava, ktorú ste s diplomantmi VŠVU pripravili, zaujala verejnosť sviežosťou nápadov. Odkiaľ ste vedeli o ich schopnostiach?
Aj ja som absolventkou tejto školy, na katedre architektonickej tvorby som skončila pred rokom. To, čo sa deje na tejto škole, je mi teda veľmi blízke. Cítila som, že obrovské množstvo práce, ktoré študenti vkladajú do projektov, by sa malo ukázať verejnosti. Preto som sa rozhodla osloviť aktuálnych absolventov a formou výstavy sprostredkovať verejnosti energiu a tvorivý potenciál, ktorý majú. Sú to pre mňa známi ľudia, s niektorými sme sa stretli počas štúdia v jednom ateliéri.
Čo ste u každého vystavujúceho chceli zdôrazniť?
V každom projekte bol nejaký dobrý nápad. Nešlo o vyzdvihnutie jednej práce a potlačenie inej, každý sa ujal inštalácie individuálne a vzhľadom na daný priestor. V Galérii architektúry Spolku architektov Slovenska sadlo tých päť projektov tak akurát. Napríklad súčasťou projektu Andreja Otepku je architektonický storyboard alebo komiks, ktorý sme položili na stôl ako skutočný komiks a návštevníci si ho mohli prezerať posediačky.
Témy zadala škola, alebo si ich architekti našli sami?
Tému diplomového projektu si každý vyberal sám a rozvíjal ju v priebehu dvoch semestrov. Prvý semester bol zameraný na teoretické preskúmanie témy a hľadanie východísk pre druhú časť – praktický projekt. To, že tieto projekty dostali dôkladný teoretický základ, sa prejavilo aj na praktickom spracovaní: mohli uplatniť teóriu a ísť oveľa ďalej, lebo mali veľa načítané, poznali problematiku a kontext a vedeli sa lepšie rozhodovať, ako keby pracovali s menším počtom vstupov.
Je to len inšpirácia, alebo sa môže niečo uplatniť v reálnom živote?
Architektonickú prax chápem širšie – nie je to len projektovanie. Pre mňa je jej súčasťou aj výstava architektúry, aj diskusia o architektúre, aj písanie o architektúre. Ak sa teda bavíme o takomto rozšírenom pojme, tak aj takáto výstava môže byť súčasťou architektúry. Keď diváka pohne k tomu, aby uvažoval (inak) o priestore a o svojej úlohe v jeho tvorbe, môže mať dosah na vnímanie architektúry a architektonickú tvorbu.
Vy ste skončili VŠVU už vlani – aká bola vaša diplomová práca?
Robila som diplomovú prácu na tému Participácia – architektúra ako zdieľaná verejná skúsenosť. Téma participácie – zapojenia užívateľov do tvorby architektúry ma upútala počas štúdia na prednáške architektov zo zoskupení raumlaborberlin a Urban Catalyst z Berlína. Hovorí napríklad o tom, že architekt – poznáme ho ako geniálneho tvorcu, ktorý má všetko pevne v rukách – by mal zostúpiť zo svojho pomyselného piedestálu a prenechať určitú časť tvorby ľuďom. Obyvatelia by mali dostať šancu viac sa podieľať na tvorbe svojho prostredia a vytvoriť si k nemu plnohodnotný vzťah. V praxi sa zárodky participatívneho plánovania už objavujú aj u nás a môžu viesť k veľmi zaujímavým výsledkom. Vznikajú tak kvalitné priestory, ktoré rešpektujú nielen odborné argumenty či vkus architekta, ale aj názory a požiadavky obyvateľov a ďalších zainteresovaných strán.
Vy ste vraj mali nielen zaujímavú teóriu, ale aj praktickú časť diplomovky?
Súčasťou mojej diplomovej práce bol aj praktický experiment – dočasná stavba, ktorú som postavila na jeden mesiac vedľa budovy VŠVU na Drotárskej ulici. Jej kostrou bolo lešenie a slúžila ako experimentálny kampus, ktorý mohli študenti využívať rôznym spôsobom. Mohli sa zapojiť do kreatívneho dotvárania a využívania stavby, obývať ju, organizovať tam udalosti, diskutovať, zabávať sa – a najmä zapojiť sa, stať sa súčasťou spoločného snaženia. Kampus Pártycipuj! sa stal živým miestom stretnutí, kde hrala hudba, kde sa ľudia stretávali. Bol na pozemku školy určenom pre výskum na jeho budúce využitie a študenti z celej katedry sa zaoberali tým, ako má kampus VŠVU vyzerať. Toto bol môj vklad – ľudia mohli kampus skutočne zažiť a slobodne rozhodovať, ako doň prispejú a čo v ňom chcú robiť. Zamýšľaná architektúra sa stala realitou, ktorá sa už deje, nezostala iba na papieri ako projekt.
Foto: Branislav Bibel
Pôsobíte aj v občianskej iniciatíve Námestie pre ľudí – čo tam robíte?
Námestie pre ľudí je občianska iniciatíva, ktorá má za cieľ zlepšovať kvalitu verejných priestorov. Momentálne sa zameriavame na Kamenné námestie v Bratislave. Vybrali sme si jeden priestor, na ktorom testujeme svoju stratégiu: jednoduchými, rýchlymi a finančne nenáročnými zásahmi v spolupráci s lokálnou komunitou chceme priniesť výrazné zlepšenie daného priestoru. Už minulý rok sme začali zapájať ľudí do plánovania zmien. Zisťovali sme, čo ľudia na námestí chcú, čo sa im tam páči, čo sa im nepáči, aké aktivity by uvítali a podobne. Toto leto sme skúsili niektoré z nápadov a podnetov vyskúšať. Uskutočnili sme napríklad akciu Adoptuj si kochlík!, kde sa mohli ľudia starať o rastliny v betónových kvetináčoch na námestí. Tým sa medzi nimi a verejným priestorom vytvoril intenzívny kontakt – v meste zrazu mali akoby kus svojej záhrady, ktorý však skrášľoval námestie pre všetkých okoloidúcich. Tieto fyzické zmeny dopĺňame aj rôznymi aktivitami. Tvorivé dielne, koncerty, komentované prehliadky architektúry, akcie pre deti na určitý čas premieňajú námestie na príjemnejšie miesto… Architekt sa tak stáva sprostredkovateľom zmien, navrhuje stratégiu, hľadá vhodné riešenia v spolupráci s ďalšími ľuďmi. Aj dočasný zásah môže pozitívne ovplyvniť priestor.
Ako napríklad?
Na Kamennom námestí sme postavili napríklad jednoduché pódium z lacných materiálov, ktoré dobre slúži svojmu účelu. Mesto predsa nie je len o tom, že v ňom budeme obdivovať pár architektonických klenotov, ktoré sa podarili. Vnímame, ako mesto funguje ako celok. Chodíme po uliciach, prekonávame vzdialenosti, hľadáme si v ňom obľúbené zákutia. Vystavané prostredie nás neustále obklopuje, vymedzuje náš životný priestor, určuje nám smer. O niečom takom dôležitom by sme mali spolurozhodovať.
