Zatiaľ čo Andy Warhol začal plošne portrétovať známe tváre, napríklad Marilyn Monroe, alebo povyšovať bežné konzervy na objekty hodné umeleckej pozornosti, Ora Ito siahol po dnešných snobských špičkách a trocha si z nich aj vystrelil. Vystrelil však zároveň aj seba na obežnú dráhu slávy.
Ako štartovacia raketa mu poslúžili celebritné značky ako Louis Vuitton alebo Apple. Samozvane sa medzi ne zamiešal svojimi vynikajúcimi nápadmi, ktoré zverejnil na internete. Každému sa takýto pirátsky kúsok nemusí prepiecť, skôr ho označia za falzifikátora, ale zázračné dieťa z Marseille malo šťastie: Ora Ito presvedčil veľkým talentom, ale mal aj iné potrebné predpoklady – pochádzal zo známej francúzskej rodiny, mal osobný pôvab, a najmä zmysel pre humor, ktorým si získal sympatie. S jeho vtipom sa nedalo bojovať, firmy ho akceptovali a nemusia ľutovať. Dnes sa ich názvy omieľajú v každom článku o Ora Itovi – a tých nie je málo. Umelec sa už osamostatnil a je hviezdou prvého rangu.
Žiadny Japonec, ale výmyselník
Minulý týždeň bol Ora Ito po prvý raz v Bratislave – zásluhou architektky Tatiany Kollárovej, ktorá v mene priateľov z profesie, združených v neformálnej Clubovke, pravidelne pozýva do Bratislavy osobnosti svetovej architektúry, dizajnu a umenia. Ora Itu vraj pozývala od roku 2007. Konečne sa to podarilo. Mladý muž sa prihovoril architektom prednáškou, pozrel si Bratislavu – vraj nafotil asi 500 záberov! – a stretol sa s novinármi.
Času bolo málo, bol unavený, chorý, ale – prišiel! A znova musel opakovať, ako to bolo, keď vyprovokoval pozornosť dizajnérskeho sveta návrhom kabelky podobnej na tie značky Louis Vuitton. Ľudia to radi počúvajú, lebo je to ako rozprávka. Ako to teda bolo? Začnime od mena – znie ako zaklínadlo – Ora Ito, Ora Ito, Ora Ito. Samozrejme, aj to je dizajn – vymyslel si ho, hoci vychádzal zo svojho pôvodného mena Ito Morabito.
Budúci dizajnér sa narodil v Marseille 3. apríla 1977. Jeho otec bol známy klenotník Pascal Morabito a jeho strýkom zasa architekt Yves Bayard. Svet tvorivosti poznal teda Ora Ito od detstva a zostalo v ňom zo všetkého niečo – aj zmysel pre detail, pre filigránsku prácu šperkára – navrhuje tiež klenoty – aj priestorové cítenie architekta – navrhol aj parížsky hotel. Sám začal kedysi študovať na dizajnérskej škole, ale sám seba akosi predbehol a školu už potom nepotreboval. Mal dobré nápady a hral sa s nimi.
Okolo dvadsiatky spontánne vymyslel návrh tašky v duchu značky Vuitton (vyzerala ako aktovka na chrbát), prenosné puzdro na notebook Apple a zavesil tieto veci na svoju stránku. Niektorí ľudia si ich chceli hneď kúpiť, a tak vznikol okolo Ora Itu, vtedy ešte zrejme Morabitu, rozruch. Prajný článok vo francúzskom časopise dizajnéra predstavil a uviedol na pravú mieru aj jeho žart s falzifikátmi známych značiek. Svet umenia aj biznisu Ora Itu prijal ako enfant terrible, nezbedné dieťa, ktoré však vie, čo chce. A to sa aj potvrdilo.
Ora Ito upozorňuje na seba zaujímavým dizajnom a celkovým pôsobením svojej osobnosti. V Paríži napríklad neďaleko Louvru navrhol hotel, ktorý je mimoriadne útulný. Ora Ito sa neprestáva totiž hrať – aj v tomto hoteli sa baví s farbami, s oblinami, všetko je príjemné a sýte. Návštevníkom dokonca dáva možnosť vybrať si izbu podľa obľúbenej farby. Veľký dôraz kladie na detail, na svietidlá, maskuje vypínače, aby nešpatili stenu. Používa príjemné materiály, vytvára stienky. Ora Ito má svoj rukopis, ktorý by sa dal nazvať vrúcnym, ľudským. Aj malé predmety, ktoré vyšli z jeho dielne, či už sú to hodinky, slúchadlá, rôzne rámiky, lampy, fľaše, ale aj nábytok – všetko je milo zaoblené, tvarovo čisté, jednoduché, ale zároveň naplnené nápadom. Nie je to bezduché, ako niektoré minimalistické tendencie, ktoré veci až príliš zjednodušia. V návrhoch Oru Ita je jeho temperament, povaha, jeho kultúrnosť.
Tanec na Le Corbusierovej terase
Toto leto sa Ora Ito dočkal veľkej udalosti – vo francúzskom prístavnom meste Marseille sprístupnili terasu na streche slávneho obytného domu, ktorý ešte v roku 1947 navrhol a realizoval architekt Le Corbusier. Terasu tohto domu teraz odkúpil práve Ora Ito, postavil na ňom konštrukciu a vytvoril tak miesto na prezentáciu moderného výtvarného umenia.
Terasu budoval inšpirovaný priestorom MOMA Múzea moderného umenia v New Yorku. Bola to preňho dvojnásobná radosť – mohol niečo urobiť pre svoje rodné mesto aj pre Le Corbusiera. (Inšpiráciu týmto architektom cítiť napríklad aj v atmosfére hotela, ktorý navrhoval.) Tento marseillský dom, ktorý sa nazýva aj stroj na bývanie, je významným objektom svetovej architektúry.
Le Corbusier vytvoril vtedy na objednávku štátu projekt domu – mesta, v ktorom by sa dalo žiť úsporne, ale pohodlne. Le Corbusier bol známy tým, že pri svojich drsných projektoch (z hľadiska materiálu) veľmi myslel na človeka. Aj byty v tomto dome nie sú veľké, ale majú plno zvláštností, takže obyvateľ sa necíti ako v nejakej "králikárni“, ale stále vie, že architekt s ním počítal a chcel, aby sa doma cítil dobre. Byty sú to dvojpodlažné, s malými spálňami a veľkou svetlou obývačkou. Obe podlažia sú prepojené úzkymi schodíkmi, ktoré sú súčasťou interiéru. Všetko je v byte natlačené na malom priestore, ale je to šikovne vymyslené. Nikto nikomu nezavadzia.
Vo filme o tomto dome hovoria obyvatelia a veľmi si ho pochvaľujú. Medzi jednotlivými miestnosťami, ktoré sa cez deň dajú prepojiť veľkými dverami, sa dá v noci zatiahnuť aj stienka, ktorá tlmí zvuky. V tomto dome Le Corbusier navrhol tiež obchody, služby, jasle, školu, hotel aj miesto na oddych, či ako to on nazval, námestie – terasu na rovnej streche domu. A to je práve aj to miesto, ktoré teraz Ora Ito obnovil a dal mu novú náplň.
Le Corbusier zamýšľal terasu ako miesto oddychu pre obyvateľov domu – je tam aj bazén, aj podmienky na telocvik, je tam krásny výhľad. Teraz k tomu pribudlo nové poslanie – budú tu kultúrne akcie a výtvarné podujatia. Prvou výstavou bola expozícia Xaviera Veilhana. Na internete sa dá pozrieť video z otvorenia tejto terasy. Na strechu prišli ľudia, prišiel tam starosta mesta a je tam aj Ora Ito. Vidíme celý priestor, modrú vodu v bazéne, zaujímavú sochu samotného architekta Le Corbusiera, pavilón na výstavy. Na slávnosti je výborná nálada, po príhovoroch sa začína veselica, ľudia sa bavia, tešia, vyhráva muzika všetci tancujú…
Le Corbusier by mal asi radosť, keby to videl. Zrejme by Ora Itu potľapkal po pleci, dobre si to urobil, chlapče. Je to určité zadosťučinenie, lebo Le Corbusierovi sa už dostalo aj kritiky za jeho projekty kolektívneho bývania. Už názov "stroj na bývanie“ neznie príliš vábne. A zaváňa to ľavičiarskou mentalitou. Nič však nie je iba čierno-biele. Tento dom je naplnený pozitívnou energiou a jeho prax vyvracia neprajnícke teórie. V rôznych obdobiach života má človek rôzne predstavy o svojom bývaní a keď chce bývať činžiaku, ktorý šetrí čas i peniaze, tak je ten Le Corbusierov ideálny: na každom kroku nájomník cíti, že architekt ho mal rád.
V tom je Ora Ito podobný. Vyžaruje skromnosť a prirodzenosť, je v ňom cítiť nehysterické nadšenie. Preto sa mu darí svoje sny realizovať. Nie je to žiaden mystický Don Quijote, skôr vecný Janko Hraško (je podobne útly), ktorý všetko dokáže. Svedčí o tom i množstvo cien, ktoré už dostal – napríklad aj za návrh showroomu pre značku Toyota, dizajnérskeho Oscara za obal dostal zasa za návrh plechovky na pivo Heineken a má aj množstvo významných klientov – navrhuje pre najväčšie svetové značky, ako je Adidas (flakón na parfum), Nike, Artemide, Gorenje, Kenzo, Balantines, L'Oreal a mnohé ďalšie. Skrátka – ide mu to.
Rozhovor za tri minúty
Oro Ito mal večer prednášku, necíti sa najlepšie, a tak pôvodný termín novinárskych rozhovorov sa oddiali o vyše hodinu. A v ten istý deň odlieta a ešte musí stihnúť obed. Na rozhovory a fotenie zostáva minimum času. Hlavne však, že je tu – v Bratislave a môžeme sa ho opýtať aspoň na niečo.
Je to naozaj na prvý pohľad nenápadný, tichý chlapec, v jednoduchom oblečení, ktorý sa však vie rozžiariť. Najprv ho dostane k dispozícii televízna kamera. Vidno, že je skúsený diskutér, vykladá, usmieva sa, je okolo neho lesk úspešného človeka. Náš rozhovor nasleduje hneď za tým, už bez reflektoru, ale on žiari ďalej. Je to asi profesionálna schopnosť, v skutočnosti ho už zrejme všetky tie otázky otravujú. Stále cestuje po svete, stále sa ho niekto niečo pýta. Miestne tamtamy už avizovali, že je z toho opakovania tých istých otázok, a teda aj odpovedí unavený. Kto by sa mu čudoval.
Sedíme oproti sebe v kresielkach, rozmýšľam, ktorú otázku mu položím ako prvú, aby sa troška prebral. Určite to nebude o taške Vuitton, nech si radšej trocha zafilozofuje. Podarí sa mi, že sa na kresielku zamrví, najmä keď sa ho opýtam, ako dizajnuje sám seba a či to vôbec robí. Musí sa zamyslieť. Možno je otázka len taká zašmodrchaná, ale ja si namýšľam, že nečakaná. Potom už odpovedá. Náš rozhovor prebieha idylicky a cítime, že si rozumieme, zrazu však zaklope ktosi z organizátorov na hodinky na svojej ruke, ktorú medzi nás vloží, a rozhovor musíme náhle ukončiť. Aj tak to bol zážitok, z Ora Itu ako z človeka mám dobrý pocit.
Už som si zbalila diktafón, obliekla si kabát a zrazu sa Ora Ito ocitne sám (!) neďaleko mňa a povie mi Senkjú. Neviem, ako to myslí, ale ja si namýšľam, že to je vyznamenanie, že pochopil, že som s ním chcela viesť rozhovor o inom, než sa ho pýtajú všetci a je mi aj za ten náznak vďačný. Cítim z jeho osobnosti priateľský príval energie. Pristúpim k nemu a pobozkám ho na obe líca. Usmieva sa. Ešte ho povzbudivo a matersky potľapkám po pleci: "Choď Ora Ito, v Bratislave sme si ťa obľúbili. Drž sa a pokračuj v načatej ceste!“
A tu je fragment rozhovoru, ktorý prestal v najlepšom, keď sa začalo hovoriť o Le Corbusierovi, ktorého miluje. Terasu mi ukazoval aj na mobile, chcel o nej hovoriť. To bola jeho obľúbená téma, ale – čas je neúprosný.
Čo je pre dizajnéra dôležitejšie: krása či účelnosť?
Oboje.
A kde začínate vy? Na čo myslíte ako na prvé?
Nedá sa to oddeliť. Samotná účelnosť je krásna.
Sám seba nejako štylizujete, robíte zo seba produkt svojho talentu? Formujete sa podľa svojho vkusu?
Ale to je v podstate úloha rodičov. Výchova…
Myslela som aj povrchnejšie veci – účes, oblečenie…
Nie. Ja som jednoduchý chlapec. A hanblivý. (Kašle).
Všimla som si. A – kedy ide francúzsky chlapec, budúci výtvarník, po prvý raz do Louvru?
Ja som v Louvri už aj vystavoval! Tretieho mája 2001! Po prvý raz som tam bol ako dieťa a teraz chodím do Louvru, alebo aspoň okolo neho každý deň.
Bývate v Paríži?
Priamo vedľa Louvru… Občas som aj v hoteli, ktorý som navrhoval a ktorý je tiež blízko Louvru.
Vaše rodné mesto je však Marseille…
Chodím tam každý víkend. Aj zajtra tam už budem.
V Marseille ste kúpili a zrekonštruovali terasu na známom Le Corbusierovom obytnom dome. Bol to váš sen?
Jeden z mojich snov.
Odkedy ten dom poznáte?
Prvý raz som v ňom bol, keď som mal osem rokov. V tej budove žije tisíc ľudí, je tam reštaurácia, škola, obchody, knižnica, kino. A teraz je na streche konštrukcia, kde budú výstavy. Veľmi sa z toho teším…
