Radovan Čerevka: Reflektujem svet spravodajstva

Ako víťaz ste získali šesťtýždňový pobyt v New Yorku, už ste tam niekedy boli?
Nie, o to viac sa z ceny teším. Chcel by som navštíviť mekku súčasných umelcov alebo fanúšikov súčasného umenia ako napríklad Múzeum moderného umenia. Ale ešte si budem musieť naštudovať miesta, ktoré by som chcel vidieť. Dúfam, že aj pracovne mi rezidenčný pobyt v New Yorku niečo dá, chcel by som tam aj niečo vytvoriť.

Kam investujete tých 2 600 eur, ktoré ste vyhrali?
Inštalácia Krajina trvalej slobody, ktorú som pre finále súťaže urobil, stála len o pár desiatok eur menej. Preto už nemám starosti, ako peniaze z výhry utratiť.

Prečo ste sa vôbec prihlásili do súťaže?
Je to najprestížnejšia súťaž pre mladých výtvarníkov na Slovensku. A má aj visegrádsky charakter, keďže podobná súťaž je aj v ďalších postkomunistických štátoch. Väčšinu finalistov v jej doterajšej histórii registrujem ako veľmi kvalitných umelcov. Účasť vo finále bola pre nich potvrdením ich snáh a úrovne, ktorú dosahovali aj v medzinárodnom kontexte.

Do štvorlístka finalistov ste sa dostali aj pred ôsmimi rokmi, ale nevyhrali ste. Neotriaslo to vaším rozhodnutím prihlásiť sa znovu?
Nie som jediný, kto sa viackrát prihlásil a aj sa viackrát ocitol vo finále. Je viacero výtvarníkov etablovaných na česko-slovenskej a európskej scéne, ktorí tú cenu nikdy nevyhrali, napríklad Erik Binder alebo Dušan Záhoranský. A pritom by si ju určite zaslúžili. Aj oceňovanie je relatívne, závisí od kompromisu v rámci subjektívnych preferencií členov tej-ktorej komisie. Skúsil som to proste v inom čase s portfóliom, ktoré som mal zaplnené novými dielami. Dal som do toho všetko a som šťastný, že to teraz vyšlo.

Témou vašich inštalácií sú vojnové konflikty. Prečo zaostrujete práve na tento problém?
Nie som sám. Je mnoho mužov, ktorí majú záľubu v militarizme alebo dajme tomu v štúdiu histórie druhej svetovej vojny. So mnou sa to ťahá už od detstva, respektíve som sa s tým stále potreboval vyrovnávať či už edukatívne, alebo stavaním modelov a vždy som sledoval nejaké situácie cez médiá a, samozrejme, filmy, ktoré som zbieral. Niektoré z vecí, ktoré som robil, možno nazvať aktivizmom – spolupracoval som s Amnesty International alebo Greenpeace. To boli iné typy výpovedí s jednoznačným posolstvom.

V inštalácii, ktorá vám vyniesla víťazstvo, ste spracovali vojnu v Afganistane.
Povedal som si, že budem reflektovať svet spravodajstva a produkty, ktoré neprestajne chrlí. A tie najvypuklejšie, najtragickejšie, s najvyššou emotívnou hodnotou sú konflikty, ktoré sa nás tu v Európe nedotýkajú, ale sú súčasťou širšieho kontextu. A myslím si, že má svoje opodstatnenie reflektovať to aj z tohto geografického miesta. Žijeme v pokojnej Európe, tá je však cez médiá previazaná so vzdialenými udalosťami. Snažím sa pohľad na problém – aj za cenu, že niekedy môže byť pohľadom v krivom zrkadle – umelecky spracovávať cez dostupné zdroje.

Ste členom skupiny Kassaboys. Na čo dnes potrebujú mladí výtvarníci spoločnú platformu?
Nie je to nič vykalkulované. Skupina je postavená na starom priateľstve a spoločných črtách tvorby. S Tomášom Makarom a Petrom Vrábľom sme začali spolupracovať už v čase, keď sme sa ešte za skupinu neoznačovali. Vznikla celkom prirodzene, v roku 2006 sme robili sériu reportáží pre reláciu Umenie 2006 a na báze voľných videí sme sa dostali k ďalším realizáciám.

Tvorba v umeleckej skupine je predsa len iná, ako keď je človek sám zatvorený v ateliéri.
Podávame si nápad ako štafetu. Niekto niečo vymyslí a očakáva, čo vyprodukujú jeho kolegovia. Niekedy sa môže tento tvorivý proces skončiť aj hádkou, ale aj to je konštruktívne – aby vec dopadla čo najlepšie. Jednoducho musíte robiť príjemné kompromisy.

Ako sa dnes žije mladým výtvarníkom?
Musím povedať, že dosť ťažko. A nejde o žiadne nariekane, je to holý fakt. Najohrozenejšou skupinou sú tvorcovia trojdimenzionálnych diel. Je to časovo, finančne i priestorovo najnáročnejšie z médií. Mnohí talentovaní sochári s tým prestali, lebo by ich to zruinovalo. Keďže súkromný trh s umením na Slovensku preferuje viac-menej maľbu, inštitúcie, ako sú múzea a galérie, by mali viac stimulovať priestorovú tvorbu vytváraním podmienok a nakupovaním špičkových diel do zbierok. Čerešničkou na torte je všeobecne známy fakt, že výtvarníci na Slovensku, ale aj v Česku vystavujú väčšinou zadarmo aj v inštitúciách, ktoré majú na tieto výstavy viazané prostriedky zo štátneho rozpočtu.