V Galérii mesta Bratislavy, na druhom a treťom poschodí Pálffyho paláca, mu nedávno otvorili výstavu, ktorá predstavuje vyše 130 Laluhových plátien, kresieb i akvarelov, niektoré z nich doteraz pre verejnosť neznáme. Pri smutnej príležitosti galéria výstavu predĺžila a tí, ktorí sa chcú o maliarovom majstrovstve presvedčiť na vlastné oči, si ju môžu pozrieť ešte v pondelok 11. novembra.
Formy uzavreté v siluetách
„Milan Laluha v maľbe počína si v určitom zmysle ako kováč, ktorý žeraví a vykúva farebné platne kovov, najradšej a najčastejšie železo do červena. Z nich vyrezáva veľké formy, povedomé siluety pripomínajúce nám, ktorí poznáme domácich laluhových predkov v maliarstve, postavy rodných dedinčanov, mohutných chlapov v halenách a širákoch, dedinské ženy s hlavami zakrútenými sviatočne do bielych plachtičiek. Veľké formy uzavreté v siluetách ako v kovanej mreži postupne sa zjednodušujú, zobecňujú,“ napísal v roku 1972 o Laluhovej tvorbe básnik Milan Rúfus, ktorý Laluhovi venoval aj niekoľko básní.
Milan Laluha sa narodil v Tekovských Lužanoch a vyrastal v Dolnej Mičinej na strednom Slovensku. Dolnú Mičinú označoval za svoje duševné rodisko a dedina samotná aj okolitá príroda boli pre neho najčastejším námetom. Laluha študoval na učiteľskom gymnáziu v Lučenci a už tu sa prejavil jeho výtvarný talent – maľoval kulisy pre bábkové divadlo. Nasledovalo štúdium na Vysokej škole múzických umení (1950 – 1955) pod vedením Petra Matejku, Ľudovíta Fullu, Bedricha Hoffstädtera a Dezidera Millyho.
Vplyv na jeho tvorbu mal aj Fullov vtedajší asistent Ernest Zmeták. Jeho vplyv bol podľa Laluhovej biografie určujúcim pre jeho ďalšiu tvorbu, ktorú ovplyvnili aj raný kubizmus, taliansky futurizmus či tvorba Vincenta van Gogh alebo Ferdinanda Légera. A na škole sa stretáva aj s budúcimi členmi Skupiny Mikuláša Galandu, ktorú v roku 1957 spoluzakladal.
Na jednej základni
„Skupina nevznikla len organizačným opatrením. Vznikla z vnútornej potreby navzájom si blízkych výtvarníkov, ktorí sa v procese hľadania vlastného výtvarného výrazu stretli v estetických názoroch na jednej základni. Uvedomele a cieľavedome chceme vo svojej práci nadväzovať na dielo M. Galandu, Ľ. Fullu, M. Bazovského a C. Majerníka, lebo oni predstavujú najlepšie prúdy moderného, a pritom hlboko slovenského a ľudského výtvarného umenia,“ píše sa v úvodnom texte katalógu prvej výstavy Galandovcov v roku 1957 v Žiline.
Do skupiny patrili napríklad Vladimír Kompánek, Rudolf Krivoš či Milan Paštéka, neskôr sa k nim pridáva aj Andrej Rudavský. Skupina mala niekoľko spoločných výstav, normalizácia však jej činnosť ukončila. Hoci niektorí jej predstavitelia tvrdia, že Galandovci ako celok sú viac výtvorom galeristov, teoretikov a obchodníkov než programovým spojením.
Pripomína to aj teoretik Juraj Mojžiš vo svojej monografii, ktorá vyšla k Laluhovej poslednej výstave (Mojžiš je jej kurátorom) a obsahuje reprodukcie všetkých vyše 130 prezentovaných diel. Spoločným znakom galandovcov bolo spájanie slovenských a európskych východísk. Nadväzovali na slovenskú modernu a v európskej hľadali inšpiráciu. Išlo o „napätie medzi štylizovaným ľudovým prejavom a kultivovanou formotvorbou … o vzťah ,neumelého' s magickým nábojom a kultivovaného s vnútorným poriadkom,“ uvádza Mojžiš vo svojej štúdii Galandovci 1.
V 70. rokoch mal Laluha nepísaný zákaz verejných výstav (nedodržiaval sa však striktne). V roku 1972 ho vylúčili zo Slovenského zväzu výtvarných umelcov, samostatne začal opäť vystavovať v roku 1984 a jeho diela videli nielen na Slovensku, ale aj na výstavách v Berlíne, Paríži, Londýne, Ženeve, Ríme, vo Florencii, v Káhire, Osake či v Sao Paule.
Za svoju tvorbu získal viacero ocenení, medzi nimi napríklad Cenu Osvalda Liciniho na XXXIII. bienále v Benátkach (1966). V roku 2011 získal štátne vyznamenanie – Rad Ľudovíta Štúra II. triedy za celoživotné mimoriadne zásluhy o rozvoj umenia a kultúry, osobitne v oblasti umeleckej tvorby.
„Dôležité maliarske zápisy slovenskej krajiny môžeme pomenovať pojmami: monument, balada, úzkosť človeka na ceste. A ešte aj tým, čo namaľoval Milan Laluha. Laluha namaľoval ľudskú podobu slovenskej krajiny a namaľoval ju ,doslovne'. Krajinu ľudí a z ľudu,“ píše o Laluhovej tvorbe Juraj Mojžiš. Laluha namaľoval aj množstvo autoportrétov, portrétov a v jeho tvorbe nechýbajú akty.
„Dielo Milana Laluhu je samo osebe zázrak. Už v roku 1957 si vytvoril zásobník tvarov od kubistických cez geometrické až po abstrakciu. Neopakoval, Laluha varioval. Stal sa maliarom variácií,“ tvrdí Juraj Mojžiš. "U Laluhu vzťah medzi motívom a jeho variantmi môžeme pomenovať aj ako nekonečnú neurčitosť určitého.“
A Laluhovu najnovšiu monografiu otvára umelcovým citátom: "Mňa osobne zaujíma úzky problém a vystačil by mi na tri životy, nie na jeden.
S použitím Juraj Mojžiš – Milan Laluha: Objavil som motív, Vydavateľstvo Krása, 2013
