Zberateľove otázniky

Začiatok cesty každého – naslovovzatého a nie slovo problematizujúceho – zberateľa výtvarného umenia spoľahlivo určuje akosť jeho záujmu o umenie. Na konci cesty ho predstavuje verejnosti jeho zbierka a za tou veľmi často spoznávame osobnosť. V renesancii povedzme osobnosť florentského aristokratického mecenáša, v baroku zasa antverpského súkenníka či benátskeho lodiara, včera a dnes vlastne kdekoho majetnejšieho. V démonicko-obludnej podobe napríklad Občana Kanea Orsona Wellesa. Pravda, k najrešpektovanejším zbierkam patria tie, ktoré vytvorili samotní umelci. Príkladom za ostatné môžu byť zbierky obrazov a grafík Rembrandta van Rijna z Leidenu či objektov a obrazov Jana Švankmajera z Prahy, alebo grafík a tlačí Rudolfa Filu z Příbrami.

17.12.2013 14:04
naceradsky Foto:
Jiří Načeradský: Po koupeli (1987, olej na preglejke)
debata

Dobrodružná povaha a potešenie z príbehov

Na Slovensku sú zberatelia a ich súkromné zbierky – predovšetkým moderného umenia – nezriedka využívané pre rôzne aktivity vo verejnom priestore. Pravda, ide o záležitosti ostatného štvrťstoročia a rovnaké obdobie zároveň limituje vkusovú hranicu zberateľského záujmu o práce súčasného umenia. Samozrejme, viacerí zo zberateľov si našli cestu aj k umeniu mladších umelcov, hovoríme však o väčšinovom vkuse slovenských zberateľov a galeristov.

Nazdávam sa, že aj na domácej scéne čo ako lenivý takzvaný umeleckohistorický diskurz si začína pomaly uvedomovať vážnosť zmien spočívajúcich aspoň v náznakovo popísaných skutočnostiach. Totiž samotná existencia kvalitných súkromných zbierok bude mať čoraz väčšiu účasť na rôznych korektúrach takzvaného kanonizovaného náhľadu na slovenské moderné a postmoderné výtvarné umenie.

Ale čím a kým kanonizovaný náhľad? Donedávna inštitúciami zriadenými štátnym aparátom a jemu podriadenými, čiže celkom prakticky štyridsať rokov „kanonizovanými“ inštitúciami podriadenými komunistickej moci, ktorá cenzorskými praktikami presadzovala ideologické kritériá pri „tvorbe“ onoho náhľadu. Napokon v zbierkovom fonde i praxi niektorých štátnych galérií by sme zrátali horko-ťažko na prstoch jednej ruky prípadné zásadné hodnotové zmeny. Ak k tomu prirátame v istom zmysle „trendovú“ novinku s vydávaním knižných publikácií reprezentujúcich a propagujúcich i monografické témy súkromných zbierok, potom tu máme ďalšie (možné) prehĺbenie spoločenskej rozpravy a teda aj zmeny korigujúce nasvietenie tak či onak problematického kanonizovaného pohľadu na cesty a príbehy nášho výtvarného umenia. Našťastie medzi prvé závažnejšie publikácie tohto druhu patria knihy, ktoré vznikli v súvislosti so zberateľskými aktivitami Ivana Melicherčíka.

Ivan Melicherčík (1944) je novinár, absolvent štúdia žurnalistiky na bratislavskej FFUK a na pražskej FFKU. Neviem, či podľahol zberateľskej vášni z túžby spoznávať výtvarné umenie takrečeno intímnym kontaktom, alebo je to ušľachtilý sprievodný prejav jeho cestovateľských záľub. Viem však, že za jeho nemalými zbierkovými fondmi stojí dobrodružná povaha a potešenie z príbehov, ktoré sa namotávajú na pomyselnú cievku jeho – ako ju sám nazval – zmluvy s diablom.

Načeradský v zbierke Melicherčíka

Ivan Melicherčík bol u nás prvolezcom v zverejňovaní tematických súborov svojich zbierok, ktoré sprevádzal obsiahlymi katalógmi, ale aj knižnými publikáciami. Najnovšie monografiou Jiří Načeradský v zbierke Ivana Melicherčíka. Knihu uvádzajú kratšie texty Ivana Melicherčíka, galeristu Petra Macha a akési ódické vyznanie maliara Jiřího Načeradského, pochopiteľne, že vyznanie tomu, kto rozmnožuje svoju zbierku „obratnou rukou stvořenou k úžasu znalců a pro radost nám“. Nasledujúce strany a dvojstrany s reprodukciami Načeradského obrazov a kresieb i desiatok dokumentárnych fotografií v čosi vyše dvestostranovej knihe nám dobre predstavia výtvarné dielo, ale aj zopár výrazných zmien v knižnej stratégii jeho prezentácie.

Predovšetkým ide o monografiu, čiže o klasické predstavenie diela jedného autora, ale neklasicky z jednej zbierky, ktorá si však trúfa predložiť čitateľovi ucelený obraz, prípadne dielo predstaviť vrcholnými prácami z dôležitých etáp jeho tvorby. Pravda, v tomto momente nastupujú dosť výrazné odlišnosti. Celý sprievodný obrazový materiál ako keby rezignoval – a vlastne aj ignoroval – zvyčajné analytické sondy, rôzne upozorňovanie na konotačné väzby a sústredenejšie sledoval a dokumentoval predovšetkým život konkrétneho diela. Čiže sledoval frekvenciu jeho zastúpenia na výstavách v rôznych galériách a pri iných kultúrnych podujatiach, ako aj publikovanej kritickej reflexie.

Nepochybne to spôsobila zmena perspektívy pohľadu umeleckého historika či esejistu a zberateľa. Jeden zvyčajne prichádza k dielu vysledovať a pochopiť komplex príčin a následkov, popísať ich a ponúknuť hodnotové zaradenie diela. Druhý sa zvyčajne začne zaujímať o dielo vo chvíli jeho – aspoň čiastočnej – kanonizácie, hoci ani onen druhý sa nemusí priečiť hlbšiemu odbornému záujmu. Pravda, v každom prípade sú rozdiely v ponore do priestoru jazyka a imaginácie dosť veľké.

Inšpirujúci most

Aktivity Ivana Melicherčíka však predstavujú inšpirujúci most medzi oboma prístupmi k výtvarnému dielu. Napokon, jeho kniha o maliarovi Jiřím Načeradskom je toho dostatočným dôkazom.

Český autor prácami z polovice šesťdesiatych rokov 20. storočia vstúpil vari najexplicitnejšie do pomyselnej rozpravy o domácu podobu novej figurácie. Nielen všetkých presvedčujúcim využitím maliarskej inšpirácie fotografickým médiom a novo prezentovanou podobou výbušnej expresie. Na Slovensku, pravda, smerovali dotyky s novou figuráciou k podstatne iným príbehom. Dramatickosť ľudskej figúry, ktorú Načeradský zadefinovával znakovou skratkou grotesky a farebnou expresiou, našla u nás dvoch veľkých autorov – Milana Paštéku a Jozefa Jankoviča –, ktorí v kontakte s novou figuráciou v určitom zmysle zavŕšili proces dobovo aktuálneho problému fragmentarizácie ľudskej figúry. Nepochybne, že v nežičlivých podmienkach totality práve takto prejavená nová figurácia mala mimoriadne významný rozmer a výnimočný význam.

Jiří Načeradský

Maliar a grafik Jiří Načeradský (74) je významným predstaviteľom českého moderného maliarstva. Vo svojich dielach sa zameriava na ľudské telo a postavy, ktoré zobrazuje „so zmyslom pre grotesknú nadsázku a svieži prednes“. V rokoch 1957 – 1963 vyštudoval Akadémiu výtvarných umení (AVU) v Prahe u profesora Vlastimila Radu. Samostatne vystavuje od roku 1967. Koncom 60. rokov dva roky študoval a tvoril v Paríži. Počas normalizácie ho ako umelca režim bojkotoval a Načeradský sa živil reštaurovaním fasád historických budov. V roku 1987 sa stal členom voľného umeleckého zoskupenia 12/15 Pozdě, ale přece. Po nežnej revolúcii pôsobil ako vedúci Ateliéru figurálnej a monumentálnej maľby na pražskej AVU a na Fakulte výtvarného umenia VUT v Brne. V roku 1991 ho menovali profesorom. Jeho diela sú zastúpené v zbierkach množstva českých galérií vrátane Národnej galérie, Galérie hl. mesta Prahy, ale aj parížskeho Centre Georges Pompidou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #výtvarné umenie #Jiří Načeradský #Ivan Melicherčík #zberateľ