Keď si človek vyhľadá na internete vašu tvorbu, dominujú diela zo série Svet kulturistov. Zobrazujú zväčša deti s neprirodzene vyvinutými svalmi. Ako ste sa dostali k tejto téme?
So sériou Svet kulturistov som začal ešte v roku 2008. Nezobrazuje reálny svet, ale môj vlastný, imaginárny. Prvé snímky som nafotil v Európe, niektoré aj v Prahe, a potom som odišiel tvoriť do Afriky. Zobrazovaním ľudí na rôznych kontinentoch som chcel dokázať, že v mojej mysli tento svet naozaj existuje v celej svojej hĺbke.
Ako majú diváci tieto diela vnímať? Reprezentujú kult tela dnešnej doby?
Ide v nich o viac ako len o kult tela. Vždy ma priťahovali ľudia, ktorí so sebou robili extrémne veci. Vyznávači množstva piercingov, tetovaní, ale aj kulturisti dokážu spraviť so svojimi telami niekedy až neuveriteľné veci. Priťahujú ma, hoci sám by som tak nechcel vyzerať. Zamýšľal som sa nad nimi a moja druhá myšlienka patrila moci, lebo tento svet je najmä o nej. Rozmýšľal som, ako tieto dve veci prepojiť a napadol mi tento spôsob.
Akou mocou či silou by ste chceli disponovať vy?
Chcel by som mať v sebe viac ženskej sily. Myslím, že dnes je čím ďalej tým dôležitejšia. Svet už nie je až tak o fyzickej sile, ale skôr o ženskom zmýšľaní a správaní sa. Muži idú neraz na doraz, na hranicu. Ženy vedia dosiahnuť svoje aj bez agresivity.
Ako vyberáte adeptov na fotenie? Hľadáte v nich niečo silné?
Hľadám ich pomocou kastingu. Chlapca som si vyberal v jednej africkej škole, takže som mal k dispozícii dosť adeptov, asi štyria-piati sa mi ozaj páčili. Pri mužoch som zas hľadal tých s veľkými svalmi. Vo finále ide o kombináciu dvoch obrázkov. Nehľadal som teda deti, ktoré by boli extra svalnaté, o to mi nešlo. Chcem vytvoriť dielo, ktoré vzbudí určitú emóciu a zároveň diváka znepokojí. Nechcel som spraviť len „obyčajný“ krásny obrázok. Myslím, že to je priveľmi jednoduché.
Má však byť cieľom umenia vyrušiť človeka z pokoja?
Myslím, že áno. Rád ľudí znepokojujem. Aj keď sám idem do galérie, čakám od vystavených diel, že ma nejakým spôsobom vyrušia. Vtedy sa ma umenie dotkne. Ak si len poviem, to je krásne, nie je to pre mňa dostatočne silný podnet.
Čo všetko je na dielach zo série Svet kulturistov upravované?
Robím kombináciu z oboch obrázkov, ale všetko je fotografované na rovnakom mieste. Svaly nie sú dorábané umelo, sú skutočné. Rovnako aj styling. Zisťoval som, čo nosia mladí chlapci v danej krajine a potom som dal oblečenie ušiť vo veľkosti pre dospelého, aby všetko bolo uveriteľné. V tomto prípade som hlavu kombinoval s existujúcou fotografiou. Chlapca som však fotil presne v tej istej pozícii.
Foto: Kurt Stallaert
Je zložitejšia samotná príprava záberu alebo postprodukcia?
Upravovanie nebolo veľmi zložité, pretože robota na pľace bola veľmi kvalitná. Vtedy sa pri upravovaní netreba veľmi namáhať. Všetko však musí presne sedieť, lebo len vtedy divák obrázku uverí a dostanete od neho potrebnú emóciu.
Ako dlho rozmýšľate nad záberom, kým ho reálne stvoríte?
Dlho. Nepracujem tak, že mi niečo napadne a hneď to cvaknem. Musím čakať na samotnú myšlienku, vybrať miesto fotenia, spraviť kasting… Určite nejde o momentky.
A čo pri iných sériách?
Takto nepracujem vo všeobecnosti. Rád vytváram svoj vlastný svet. Jeho príprava a zhmotnenie pred objektívom trvá dlhšie. Pri momentkách ide o iný prístup – zachytávate, čo existuje, realitu. Sám mám veľmi rád tvorbu niektorých umelcov, ktorí takto pracujú, ale pre mňa to nie je. Priťahuje ma tvorba vlastnej scenérie a obrazu.
Kde hľadáte inšpiráciu?
V každodennom živote. Rád zobrazujem realistické miesta a obyčajné situácie. Inšpiráciu nachádzam hoci aj na ulici. Predstavujem si, čo by som na realite zmenil, ako by som ju upravil podľa seba.
Hovorí sa, že pre umelca môže byť skvelou inšpiráciou aj láska. Je to tak?
Pri niektorých obrázkoch určite. Aj keď… ja zväčša oddeľujem city od svojho profesionálneho života. Lásku potrebujeme k životu, je jeho veľmi dôležitou súčasťou. Ale keď sa pozriem na svoje práce, neraz už ani neviem, v akej nálade či rozpoložení som bol pri ich vzniku. Keď tvorím, práca ma celkom pohlcuje a nemyslím na nič iné. Musím sa sústrediť naplno. Preto ma city až tak neovplyvňujú.
Podľa vašich diel usudzujem, že vás baví najmä fotografovanie ľudí…
Áno, ľudia ma inšpirujú najviac. Nikdy nerobím zátišia. Z nich som oveľa viac nervózny ako z fotenia ľudí.
Zamýšľate sa nad svojimi modelmi? Zaujímate sa, akí sú, aké majú osudy?
Nad tým, akí sú v skutočnosti, veľmi nepremýšľam. Skôr ma zaujíma, ako budú vyzerať na fotografii. Moja tvorba nie je o nich ako o osobnostiach. To by bolo celkom iné.
Portréty vás teda nelákajú?
Áno, ale tie pre mňa nie sú umením. Nezobrazujem na nich svoj vlastný svet. Sú len reflexiou niečoho reálneho, a preto napríklad nemyslím, že je to tvorba vhodná na výstavu.
A čo kupci vašich diel – tí vás zaujímajú? Máte možnosť stretnúť sa s nimi?
Väčšinou ich stretnem osobne, aj keď nie vždy sa to podarí. Rád sa s nimi spoznávam, vidím, akí sú a zisťujem, prečo sa im moje diela páčia. Práca je mojou vášňou, takže je krásne mať dobré reakcie. Ale aj zlé, koniec koncov.
Podriadite sa niekedy kritike a zmeníte niečo na svojej tvorbe?
To nie. Niekedy samozrejme zmením svoj názor, ale nie pre to, čo ľudia hovoria. V takom prípade by som už nerobil svoju vlastnú tvorbu. Ak sa ľuďom nepáči a nerozumejú jej, mám smolu, ale tak to je. A ak si ju obľúbili, skvelé. Ale nikdy nepracujem podľa toho, čo by sa niekomu mohlo páčiť a čo nie. Doteraz moje veci majú úspech, takže sa teším.
No predsa len, prebleskne vám niekedy hlavou už počas tvorby: toto sa bude dobre predávať? Viete odhadnúť záujem kupcov?
Asi je to proti obchodnému aspektu umenia, ale nikdy takto nerozmýšľam. Skôr sa pýtam sám seba, či moja myšlienka bude dobre vyzerať aj na fotografii a či budem na konci ja sám s projektom spokojný. To je mojím cieľom. Nie obrovský predaj. Ten ma nezaujíma. Keď som začínal so sériou Bodybuilders World (Svet kulturistov), nikdy by som nepomyslel, že diela z nej si budú ľudia kupovať. Chcel som ju spraviť, lebo som to tak cítil. Nakoniec sa páčia mne a zároveň ich ľudia kupujú – a tak je to najlepšie.
Čo je pre vás väčší kompliment – keď sú diela silné, ale ľudia ich možno až tak nekupujú, alebo keď sú ochotní za ne zaplatiť a kúpiť si ich?
Najväčší kompliment je, keď si ľudia zavesia môj obraz u seba doma. To je ešte väčší kompliment, ako mať obrovský bilbord na ulici. Nič nie je osobnejšie, ako dostať sa takto k ľuďom domov a z ničoho nemám väčší pocit uspokojenia.
Živíte sa aj ako reklamný fotograf. Je táto tvorba pre vás skôr zdrojom obživy, alebo v nej nachádzate aj určité zaľúbenie?
Všetko, čo robím vo svojom živote, robím rád, inak by som sa tomu nevenoval. Fotografovanie je pre mňa vášňou aj reklamu robím s pôžitkom. Keby som začal fotografovať len pre peniaze, moja kariéra by upadala. Z mojej práce by viac nebolo cítiť vášeň a ľudia by nereagovali na snímky tak, ako by mali. To by bol koniec. Myslím, že som celkom dobrý v odovzdávaní posolstiev ľuďom prostredníctvom reklamy, ale musím tak robiť svojím spôsobom. Ak ma niekto požiada, aby som len odfotil snímku technicky bez toho, aby som do nej dal niečo vlastné, nemá to cenu.
Foto: Kurt Stallaert
Nikdy ste nezobrali zákazku len pre lukratívnu odmenu?
Kedysi som to možno raz, dvakrát spravil. Ale nikdy som z toho nemal dobrý pocit. A mne v tomto ohľade nejde o peniaze. Ide o život, o môj vlastný pocit. Ak dostanete množstvo peňazí za prácu, z ktorej nemáte dobrý pocit, aký to má zmysel?
Nájdu sa umelci, ktorí by s tým nemali až taký problém.
Ja tak nechcem žiť. Potrebujem určitú slobodu. Myslím, že tá je dôležitá pre každého človeka.
Fotíte módu, ale aj autá – z čoho máte väčšiu radosť?
Nikto nechce každý deň jesť rybu, takže to rád striedam. Veľa záleží na samotnom klientovi. Čím je úloha kreatívnejšia, tým viac ma baví.
Niektorí fotografi sa vracajú ku klasickému fotoaparátu. Láka to aj vás?
Začínal som s analógovým fotoaparátom a filmom, ale aj digitál považujem len za ďalší film. Čo môžem zachytiť digitálne, je rovnaké, ba možno ešte lepšie, ako keď fotím klasickým fotoaparátom. Samozrejme, pocit je iný. Ale ja nechcem mať filmový pocit, keď fotografujem digitálne. To by nedávalo zmysel, vtedy by som fotil na film. Aj v minulosti ľudia pracovali na upravovaní svojich snímok, ale v tmavej komore. Postprodukcia na počítači sa pre mňa veľmi neodlišuje, akurát je komfortnejšia. V zásade ide o veľmi podobnú vec – hru s farbami, emóciami. Dôležitý je výsledok, a nie spôsob, akým sa k nemu dostanete. Momentálne teda nemá pre mňa zmysel ísť späť k analógu. Ale jedného dňa možno zmením názor a budem zase fotiť ním. Nemyslím si však, že každá evolúcia je zlá. Vývoj k digitálnym fotoaparátom priniesol aj veľa dobrého.
A čo fotoaparáty v mobilných telefónoch? Každý dnes fotí všetko – nedegradujú úroveň fotografie?
Ja mám rád fotoaparáty v mobilných telefónoch. Aj nimi môžete spraviť peknú fotografiu. Sám mám jednu na pozadí svojho telefónu. Nemyslím si, že ide o degradáciu fotografie. Opäť ide len o výsledok – a ak je dobrý, nezáleží na tom, aký fotoaparát ste použili.
Kurt Stallaert
Narodil sa v roku 1969 v Belgicku. Počas svojej kariéry reklamného fotografa vytvoril kampane pre značky ako Sisley, Renault, Fiat, Playstation, WWF, Diesel, IKEA či Deutsche Bank. Neúnavné hľadanie autenticky silného výrazu v profesionálnej práci ho prirodzene priviedlo k umeleckej fotografii a najnovšie si zamiloval aj video a film. V roku 2008 Kurt Stallaert prekvapil belgickú umeleckú scénu pozoruhodnou sériou fotografií s názvom Svet kulturistov (2007 – 2012), ktorá pôsobí zároveň príťažlivo i hrozivo: svalnatí muži, ženy a deti sú zobrazení v imaginárnom svete. Pri práci nad touto sériou precestoval celý svet. Pohrával sa s hranicami medzi realistickou a surrealistickou fotografiou a čoskoro začal objavovať možnosti pohyblivého obrazu. V roku 2012 začal experimentovať s vysokorýchlostným sériovým fotografovaním a vytvoril diela, ktoré sám nazýva moving stills, ktoré prekračujú hranice medzi fotografiou a filmom.
