Foto: Robert Hüttner
Aké bolo stretnutie s jednou z hrdiniek Šmotlákovej fotografie?
Veľmi dojemné. Po mnohých rokoch mala v expozícii možnosť konfrontovať sa s fotografiami, ktoré vznikli koncom 50. rokov. Keď sme sa jej pýtali na oblúk medzi fotografiami a súčasnosťou, povedala: Život strašne rýchlo ubehne.
Súdne procesy, popravy, aj také boli 50. roky. Výstava však o tom veľa nehovorí.
Spolu s kolegom Aurelom Hrabušickým sme chceli zaradiť do expozície aj súdne procesy alebo perzekúcie. Zdalo sa nám dôležité priniesť sondu aj do témy, ktorá formuje našu kolektívnu pamäť. Keďže som pracovala s archívom TASR, očakávala som, že vyberiem najmä reportáže, ktoré sa týkali Novomeského a Husáka, ale nič také sa tam nenachádza. Kedysi to bola Československá tlačová kancelária, hľadala som preto aj v Prahe, ale ani tam sa tieto ťažiskové procesy nenachádzajú. Domnievame sa, že po smrti Gottwalda a Stalina už moc akoby nemala záujem zanechávať svedectvá o politických procesoch.
Foto: SNG
Dvojica pionierov na schodisku Pionierskeho paláca zahĺbená do knihy, dvojica sústružníkov čítajúca Prácu, továrne, baníci…
Výstava má dve línie. Zastúpená je agentúrna fotografia a budovateľské témy sú prevažne z archívov TASR. Agentúra posielala fotografov priamo na konkrétne podujatia, z ktorých mali urobiť reportáže, ako napríklad zo sejby a žatvy v rámci poľnohospodárstva, alebo pohľady do fabrík… Tu sa najčastejšie stretávame s inscenovanou fotografiou, ako napríklad čítanie ideologicky správnej literatúry, resp. novín Pravda a Práca pred dennou zmenou. Veľmi často fotografovali prvomájové manifestácie ako deklarovanie más, ktoré podporujú vodcov a nastolenú ideológiu. Tento systém fungoval najmä v prvej polovici 50. rokov.
Aj Martin Martinček fotografoval práce na poli. Jeho traktorista zostupuje zo stroja a s úsmevom hľadí na mladú krásku. Bola to daň režimu?
Na fotografii sa objavuje aj druhá línia. Nie je len o žatve, ale aj o rodiacom sa vzťahu dvoch mladých ľudí. Ale vystavili sme aj Martinčekovu fotografiu Odovzdávanie kontingentu. Išlo o poľnohospodárske plodiny, ktoré sa museli štátu odovzdávať. Často štát nastavil vysoké limity a nízke ceny. A Martinčekovi sa v raných 50. rokoch podarilo na fotografii zachytiť nie budovateľský pátos, ale zachmúrené tváre ľudí, ktorí majú existenčné problémy.
Budovateľským témam sa autori venovali dobrovoľne?
Nevyhýbali sa im ani renomovaní fotografi. Nerobili ich však prvoplánovo, ale často zaznamenávali realitu v dvojzmyselnosti. Alebo pri komponovaní vychádzali z medzivojnového konštruktivizmu či modernej fotografie. Napríklad Karol Kállay fotografoval portréty baníkov, nie sú to však vizionárske pohľady do diaľky, ale veľmi humanistické portréty ľudí, ktorí tvrdo pracujú. Niekedy je ťažké rozlíšiť, či je fotografia zasiahnutá socialistickým realizmom, alebo je aj tematicky odklonená od dobových kontextov smerom na vidiek, k vrchárom. Sú to témy typicky slovenské, ktoré môžu nadväzovať tematicky aj na medzivojnovú fotografiu.
Aké teda boli 50. roky v dokumentárnej fotografii?
Veľmi rôznorodé. Začínajú sa potemneným obdobím, ktoré sa snažilo ukázať víziu lepšej spoločnosti, čomu sa podriaďovali aj viacerí oficiálni i neoficiálni fotografi. Na agentúrnej fotografii nebolo možné hľadať dvojzmyselnosti, neagentúrna už mala možnosti dvojitého čítania obrazu, keď sa napríklad zobrazovali továrne presvietené sakrálnym svetlom. Postupne, najmä v druhej polovici 50. rokov sa upúšťa od ideologickej podmienenosti a zobrazujú sa aj motívy súvisiace so životným štýlom, s kúpaliskami, s pretekmi na motorkách, ale aj prvými veľtrhmi. Kým v prvej polovici desaťročia chodili mladí ľudia v teplákoch a montérkach na brigády, na jeho konci sa špliechali dievčatá v bikinách na pláži. Začali sa pod ideologickým diktátom, na konci už cítiť uvoľnenie a radosť zo života.
Čo bolo pre vás objavom?
Výnimočná osobnosť Ladislava Csádera. Pôsobil ako grafický dizajnér a popri tom fotografoval. Pokúsili sme sa ukázať z Csádera divákom čo najviac, aj preto má v expozícii vyhradenú vlastnú stenu. Určite je to Anton Šmotlák, v 50. rokoch pracoval pre viaceré časopisy, neskôr sa vyprofiloval ako divadelný fotograf. Rád sa prechádzal po meste a bezprostredne zaznamenával život. Jeho momentky zachytávajúce rôzne situácie sú v 50. rokoch ojedinelé a sú veľkým oživením výstavy. Osobne mám veľmi rada Juraja Šajmoviča, ktorý má v sebe zvláštnu hĺbku. Jeho krajiny sú silne emocionálne a divák má pocit, že reprezentujú emóciu spoločnosti.
Foto: SNG
Najstaršie portrétne fotografie na Slovensku predstavuje výstava Zrkadlo s pamäťou. Netrvalo dagerotypii dlho, kým sa dostala na Slovensko?
Viacerí viedenskí vedci boli účastníkmi slávnostného vyhlásenia patentu dagerotypie v Paríži v roku 1839, veľmi rýchlo sa teda technológia rozšírila do strednej Európy. Veľmi k tomu prispel aj Jozef Maximilián Petzval, ktorý už v prvom polroku 1840 skonštruoval špeciálne šošovky, ktoré sa používali takmer celé 19. storočie. U nás je rozšírenie dagerotypie, najstaršej fotografickej techniky vôbec, viazané najmä na druhú polovicu 40. rokov 19. storočia.
Kde ste našli kapitálny úlovok?
V Národnej knižnici v Martine. Tam sa nachádzajú dagerotypie, ktoré zobrazujú slávne osobnosti slovenskej histórie, a človek sa môže pozrieť do tváre Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana, Svetozára Hurbana Vajanského alebo Aničky Jurkovičovej, ktorá bola prvou herečkou na Slovensku a intelektuálkou súčasne. Považujeme to za jadro výstavy. Vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach sme našli krásne dagerotypie z ateliéru Imricha Emanuela Rotha, ktorý mal snahu povýšiť fotografiu z jednoduchého záznamu na umelecké dielo. Mal maliarske vzdelanie, takže portrétovaní sú zakomponovaní do záberov z maliarskych predlôh. A jemne kolorované. Mal záujem dať do života aj farebnú fotografiu, tá však prišla na scénu až začiatkom 20. storočia.
Sú dagerotypie takými šperkmi, ako ste ich nainštalovali v Historickom múzeu na Bratislavskom hrade?
Sú výnimočné. Už aj tým, že divák sa musí trochu potrápiť, aby zhliadol portrétovaného. Dagerotypia je aplikovaná na vysoko leštenú doštičku, ktorá pôsobí ako zrkadlo. Keď si ho pod určitým uhlom nakloníme, raz nám farby preskočia do svetlej a raz do tmavej polohy, takže človek musí naozaj pracovať, aby videl reálne črty portrétovaného. Šperkom je aj samotná adjustáž platničky s portrétom. V 40. rokoch 19. storočia naozaj išlo o vzácnosť, takže dagerotypie boli uskladňované v rôznych zamatových tkaninách, tepaných rámikoch, špeciálnych kazetách pre potešenie blízkych.
Bola dagerotypia drahá záležitosť?
Na fotografiách sú zaznamenaní ľudia majetní a zorientovaní v moderných výdobytkoch, čo vtedy nebolo bežné. Ku koncu 40. rokov 19. storočia však už existuje technológia postavená na negatíve a pozitíve a vtedy celý proces zlacnel. Bol prístupný pre široké vrstvy a začínajú sa zakladať rodinné albumy. V 19. storočí ľudia zbierali portréty svojich blízkych, lebo cestovanie ešte nebolo bežnou záležitosťou. Viac si písali a posielali svoje podobenky, ako sa im hovorilo v minulosti.
Ako ste prišli na názov Zrkadlo s pamäťou pre výstavu, ktorú možno navštíviť ešte do nedele?
Od raných počiatkov fotografie sa ustaľovali pojmy. Jedným z pomenovaní bolo aj zrkadlo s pamäťou. Akoby ten technický obraz bol pamäťou na niekoho blízkeho. Pamäť teda v kombinácii so zrkadlom, keďže ide o vysoko leštenú doštičku, je veľmi metaforický názov.
