Miroslav Cipár: Maľujem len to, čo nevidím

13.02.2014 09:00
Miroslav Cipár
Všestranný umelec Miroslav Cipár má v týchto dňoch v Bratislave rozsiahlu retrospektívnu výstavu. Autor: ,

Miroslav Cipár má práve v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy veľkú výstavu, ktorá potrvá až do 2. marca. Je to príležitosť pobudnúť medzi maľbami, ktoré tvoria intímnejšiu – ale o to naliehavejšiu - časť Cipárovej tvorby.

Všestranný umelec je známy aj ako grafik, autor ilustrácií, značiek, sôch, dizajnu, špecifickú podobu dal mnohým knihám. Bol pri zrode a realizácii viacerých kultúrnych projektov, napríklad Bienále ilustrácií Bratislava (BIB), ale významnú úlohu zohral aj v prelomovom roku 1989, keď bol jedným zo zakladateľov VPN a aktérov nežnej revolúcie. Dnes je najšťastnejší vo svojom ateliéri a s manželkou Vilmou, ktorá je skoro taká populárna ako on.

Vaša retrospektívna výstava je naozaj veľkolepá. Ako dlho sa chystala? Maľovali ste niečo v poslednej chvíli?
Najprv sa mi príliš nepáčilo, že mám mať retrospektívnu výstavu. Uprednostňujem živé aktuálne prehliadky. Retrospektívy bývajú obyčajne po smrti, a to by už mala robiť nejaká galéria, už sa sumarizuje, už nie sú rezervy. Príprava tejto výstavy trvala dosť dlho, rozhodnutie padlo asi rok a pol predtým, ale hľadal sa vhodný priestor. Priestory v Pálffyho paláci na Panskej ulici v Bratislave neboli disponované na takú výstavu. Nevyhovovalo osvetlenie, tapety, tlmený svetelný jas. Vystavovalo sa tu staré umenie z hornouhorskej oblasti, zaujímavé viac pre znalcov histórie než pre súčasných návštevníkov. Všetko bolo zaprášené, unavené. Podarilo sa však priestor zrekonštruovať – vďaka veľkorysým sponzorom, ale aj manažérovi výstavy, zberateľovi Janovi Kukalovi a vďaka súhlasu riaditeľa GMB Ivana Jančára, ktorý sa stal kurátorom a autorom monografie. Oni konali, ja som iba odobroval, čo bolo pre mňa dosť pohodlné. Stále som teda ešte maľoval a maľoval, a tak sa na výstavu napokon dostalo asi 25 aktuálnych obrazov. Inak, sú to veci zo súkromného majetku, od zberateľov a z galérií.

Výstava sa otvárala koncom novembra a bude trvať do začiatku marca. Nebude vám rozruch okolo vás po skončení chýbať?
Často mám na výstave stretnutia, prechádzam sa po nej s priateľmi a známymi, ktorí prejavia záujem, absolvoval som aj stretnutie s verejnosťou a bude ešte derniéra. Priebeh výstavy je príjemný, ale na druhej strane ma odrádza od sústavnej práce a keďže sústavná práca mi prináša uspokojenie, a teraz ho nemám, tak som nepokojný, nevrlý, nie som v poriadku. Práca ma naozaj uspokojuje a teraz mi chýba. Zvyknem žartovať, že keď prídem z ateliéru, pochválim sa žene: "Musím ti povedať, že mám dosť veľký potenciál, a dokonca niekedy mám dojem, že som talentovaný.“ Je to humor, ale človek sa asi musí stále o sebe presviedčať.

Máte teraz pocit prázdnin? Ako prežívate obdobie oddychu, prípravu na nový výkon?
Také voľno, to je vždy oddych pred nejakým šturmom. Relax, ktorý pripravuje novú energiu. Keď mám nápad, nedostanem ho z hlavy. Pripomína sa nielen ako povinnosť, ale aj ako prísľub: tá možnosť realizovať ho je taká sladká! Viem už, ako to spraviť, a čo viac treba? Nič, len chvíľu sa tomu venovať. A ten proces je príjemný. Niekedy je to, samozrejme, aj inak, niekedy zámer kladie odpor. Človek sa dostane do tvorivých problémov, niekedy si autor aj zúfa. Ako hovoril nebohý Janko Lebiš – na samý koniec je ešte možnosť, že vytiahneš šuplík, v ktorom je revolver. Je to žart, ale muky bývajú veľké…

Ako prichádza nápad? Dá sa privolať nasilu?
Presvedčil som sa o jednej veci, a to je aj recept ako privolávať nápady: Myšlienky sa nerodia v hlave, ako sa ľudia domnievajú, ale rodia sa počas práce. Práca obrodzuje. Lautréamont povedal, že zo všetkých činností, ktorým sa človek venuje, najmenej nudná je práca. To je tak úžasne presné! Kto spozná potešenie z práce, potom už nehľadá iné. To nás učili aj rodičia, naučil nás to život, máme to v génoch. Veríme tomu.

Máte veľa nápadov? Robíte jednu vec a už myslíte na inú?
Myslím na desiatky vecí. Ja si kreslím a mám toľko možností, že neviem, ktorej sa skôr chytiť. Však to je aj jeden z mojich problémov! Často preskakujem, ako keď sa prerušuje rozhovor. Preskočím na inú tému, pretože som nedočkavý, som plný zvedavosti, na čo by som prišiel, keby som skúsil niečo iné. Takže, s tým majú u mňa problém aj kunsthistorici, ktorí sa čudujú: Veď každá jeho vec je iná? Ako je to možné? Ja odpovedám – veď tak sa píšu aj básničky, sú rôzne a potom sú v jednej knižke. Oni by chceli, aby som bol ako Laluha, všetko v jednom štýle, aby s tým nemali starosť, aby nemuseli všetko separátne analyzovať. Ja tvrdím, že pokiaľ som schopný rozpoznať, že som svojprávny, tak sám najlepšie viem, aké to je. Ostatní mi môžu lichotiť a nemajú pravdu, iní môžu zasa kritizovať a nemajú pravdu, lebo len ja viem, ako to je naozaj. Ale áno – je to jeden z mojich problémov – neviem, čo skôr chytiť do rúk.

Stretávate sa aj s ľuďmi, ktorí nerozumejú vašim obrazom?
Stalo sa mi to v roku 2002, keď som mal výstavu v galérii Nova. Vystavoval som moje pokusy o farebné akordy: kládol som farebné záťahy (plochy) vedľa seba a hľadal som vzťah – ako sa farby k sebe správajú. O toto sa bežne pokúšajú mnohí umelci. Zdalo sa mi, že do takej malej galérie sa výskum hodí, že to bude fajn, že si to vyskúšam. Jedného dňa som na výstave našiel list: Vážený pán Cipár, vždy sme s radosťou čakali na vaše výstavy, ale to, čo ste teraz vystavili, to je taká hovadina, to je taká somarina! To nie je dôstojné, to vás nectí, písal mi istý človek. Vážne som sa nad listom zamyslel a začal som písať odpoveď. Chcel som mu vysvetliť, že to je nedorozumenie, ale nakoniec som si povedal: Do čerta s tebou, človeče, nehovor mi do toho! Čiže – to uspôsobenie človeka, ktorý ide na výstavu, môže byť rozličné. Stretol som napríklad na výstave – nie mojej – známeho z kultúrnych kruhov a ten sa rozčuľoval na autora: "Ako je možné, že niekto takto maľuje?! Myslí to vážne?“ Obracal sa aj na mňa. Bol to vzdelaný človek, u ktorého by som predpokladal aspoň okrajové vzdelanie aj vo výtvarnom umení, a on sa pohoršoval. Tak čo s ním? Treba sa naň vykašľať. Taký človek prichádza predpojatý, s ním sa už nedá viesť rozhovor.

A viesť rozhovor je aj vašou ambíciou? Zaujíma vás názor diváka na vaše diela?
Zaujíma ma do istej miery, ale, na druhej strane ma zaujíma aj podstatne. Nemaľujem len pre seba, chcel by som, aby to malo rezonanciu aspoň u jedného-dvoch ľudí, aby povedali: rozumiem tomu, viem, prečo si to urobil. Ale – nečakám, že pôjdu mestom zástupy, ktoré by niesli transparent: Nech žije Cipár!

Na vernisáži to už vyzeralo, že taký transparent niekto vytiahne – bola tam veľmi dobrá, prajná atmosféra. Cítili ste to aj vy?
Niekto z návštevníkov vernisáže mi povedal, že sa mu zdalo, akoby tam boli samí priatelia – nielen moji, ale aj medzi sebou. Rozumeli si. Jedna dáma mi zasa hovorila, že bola na výstave s kamarátkou a odchádzali odtiaľ ako z kostola. Toto prirovnanie sa mi páči – umenie dostáva človeka do vyšších sfér. Je to niečo ako kázanie, zahŕňa človeka do niečoho duchovného…

Na výstave sú krásne farby, divák sa dostáva trocha do eufórie. Aj na vás farba tak pôsobí?
Som prekvapený, že sa farby tak zdôrazňujú. Dokonca Martin Porubjak vtipne napísal, že to bolo farebné obžerstvo. Mnohí farebnosť pripomínajú a ja mám pocit opaku, myslím si, že som zdržanlivý vo farbe. Na niektorých prácach používam len surové materiály, nie je tam žiadna farba, len lokálna farba toho materiálu. Tie veci sú rôzne, ale ľudia reagujú na farby… Budem ich musieť asi menej používať. (Úsmev.)

Vy ste sa toho zľakli! Myslíte si, že my ako diváci zjednodušujeme, zaoberáme sa farbami a nevšimneme si potom poriadne ostatné veci a ich posolstvá?
Nie, nie, len to skúmam. Na jednej strane preferujem nefarebnosť a potom zasa pripustím veľa farby. Z toho asi vznikol ten pocit prevahy farieb.

Miroslav Cipár: Kodifikovaný citát, 2001
Miroslav Cipár: Kodifikovaný citát, 2001 Autor: GMB

Čo sa ľahšie robí – farebný či nefarebný obraz?
Vždy dlho uvažujem o farbách. Rozmýšľam, ako ich premiešať, aby som dostal tón, aký potrebujem. Viacej vlastne miešam farby, než ich používam, ale sú autori, ktorí používajú všetky farby, čo dostať v obchode. Raz sa pýtali Paula Kleeho, prečo sú farby na jeho obraze obmedzené: Pravdepodobne som nemal už v skrinke s farbami tie ostatné, odpovedal. Na farbe až tak maľba nestojí. Picasso povedal, že umelec nie je nikdy bezmocný, lebo aj keby bol uväznený v cele, môže kresliť čo chce, do prachu naslineným prstom. Taká možnosť je vždy. Hovorí sa, že dobrý obraz sa dá urobiť aj lekvárom.

Väčšina projektov sa vám vydarila, ale jeden z rozprávkových snov sa neuskutočnil – takzvaný BIB-land. Myslíte, že ešte má nádej?
Ten sen vznikol z reálnej situácie – na Bienále ilustrácií Bratislava sa dávalo dosť peňazí a tie sa investovali aj do mohutných pútačov, ktoré stáli po meste. Boli veľmi krásne, monumentálne, hýbali sa, robili ich vynikajúci výtvarníci a boli to vždy originálne nápady. Počas BIB-u viali na električkách a stĺpoch zástavky, čiže – bol to vlastne festival. Mne aj kolegom bolo ľúto, keď sa skončilo bienále a všetko zhaslo. Pútače išli do šrotu. Zvažovali sme, že by sa mali robiť z pevnejšieho materiálu, aby ich niekde inštalovali natrvalo. Mysleli sme, že by to mal byť detský park alebo by sa objekty umiestnili na niektoré ihrisko, alebo by sa také ihrisko vytvorilo. A to mal byť ten BIB-land.

Niečo ako Disneyland?
Len na inej úrovni. Keď som bol na štipendiu v Amerike, navštívil som v Bostone dotykové múzeum. Pútač, ktorý upozorňoval na to, že tam je dotykové múzeum, bola obrovská fľaša mlieka – ako socha. Vošiel som dovnútra a len som pozeral, čo to tam je! Videá o drogovej závislosti – ako sa to začína a ako sa to končí. Na jednej dlhej stene, ktorá mala aj tridsať metrov, boli topánky jedného človeka – od detstva až po starobu! Svedectvo o tom, ako ich dral. Bola tam aj miestnosť, v ktorej bolo blato. Do toho blata sa chodili decká čľapkať, vedľa sa mohli osprchovať a očistiť, vysušiť. Boli tam tiež vysvetlené princípy hračiek založených na fyzikálnych úkazoch, ako je napríklad jojo. Alebo – prechádzal som z jedného priestoru do iného, niekde ma sníma kamera a zrazu vidím seba, ako si kráčam oproti. Zaujalo ma aj pomenovanie – nie park zábavy, ale park zábavy a poučenia. My sme tiež chceli, aby to nebola len zábava, ako je Dinsneyland, ale aby to bolo zariadenie poučné.

Brunovský mal robiť strašidelný zámok…
Áno, uvažovali sme o strašidelnom zámku, ktorý namaľuje Albín Brunovský, alebo že tam bude strelnica, ktorú namaľuje Ondro Zimka, alebo chodník, na ktorom budú figúry bratislavských figliarov, od Regiomontanu (patril k najvýznamnejším astronómom predkoperníkovskej éry), cez Schone Náciho až po Ruda Slobodu. Mala by tam byť scéna, kde by sa prezentovali divadelníci, ale mohol by aj divák spievať či recitovať. Tento park interaktivity mal byť niekde pri Dunaji, v priestore od Lida popod mosty, smerom na Ovsište… To boli len také amatérske predstavy, fantázia bez urbanistického prieskumu, ale pre park sa nadchli rôzni zahraniční porotcovia BIB-u. Janine Despines ma zásobovala knihami o zábavných parkoch, ešte ich mám. Existuje projekt na megakasíno pri Jarovciach, také niečo to malo byť, niečo, čo by aj zarábalo. Na kultúru. Raz sa toho možno niekto chytí.

Maľovali ste niekedy manželku Vilmu? Niektorí čakali, že na výstave bude aj jej portrét.
Odpovieme peknou príhodou – raz prišiel jeden mladý človek, ktorý si mal prevziať odo mňa kresby na moju výstavu kdesi v zahraničí. Keď sa rozhliadol po ateliéri, povedal: A vy nemaľujete akty? A ja som mu na to odpovedal – ja maľujem len to, čo nevidím. Samozrejme, keď sme sa s Vilmou spoznali, nakreslil som jej profil, ale to len tak, keď sme niekde sedeli. To je už dávno, čo ma prestala zaujímať podoba človeka, ale o to viac ma zaujíma postava človeka.

V akom zmysle? Telo je dôležitejšie?
Ako téma, ktorou sa dá vyjadrovať. Toto zostalo vo mne hlboko – a pravdepodobne sa to ešte prevalí – lebo som často kreslil postavičky všelijakého druhu (pre deti, dokonca humorné alebo satirické). Stále ešte u mňa funguje potreba definovať tento svoj typ. Aby každý hneď videl: Aha, toto je Cipárov panáčik! Tak ako sa pozná Fullov alebo Brunovského panáčik. Alebo aj Giacomettiho panáčik. Treba vnímať figúru, preto sa nevenujem tvári. Ľudský princíp (ponáška na človeka) funguje aj v abstrakcii. Toho sa nedá zbaviť, je to ako pamäť ruky. Ruka si pamätá: Keď mám prázdnu plochu, a keď si uvedomím, kde začínam, tak je to vždy ten istý bod – vľavo hore, ako keď sa začína písať.

Vaša manželka Vilma je vám nielen oporou, ale je aj veľmi spoločensky aktívna. Je kamarátska, pomáha ľuďom. Mala dokonca fanklub zložený z vašich priateľov. Nežiarlili ste?
Nie, bolo to veľmi cnostné zoskupenie. My sme sa na tom strašne zabávali. Žiaľ, nedávno zomrel náš kamarát Štefan Šebesta, ktorý bol posledný žijúci člen slávneho fanklubu Vilmy Langovej-Cipárovej. Skončila sa tým jedna éra. Fanklub založili Albín Brunovský, Jano Lebiš, Fedor Kriška a Štefan Šebesta. Všetci sú po smrti, už je tu len juniorská sekcia klubu, to sú mladší chlapci, ktorí stále ešte k nám chodievajú, sú to naši kamaráti.

To je už dávno, čo ma prestala zaujímať podoba...
To je už dávno, čo ma prestala zaujímať podoba človeka, ale o to viac ma zaujíma postava človeka," vraví Miroslav Cipár. Autor: Pravda, Robert Hüttner

Vy máte vôbec veľa priateľov a váš dom bol vždy otvorený pre úprimné debaty a posedenia. Možno je to aj vďaka tomu, že ste s manželkou zohratý pár: U vás vždy bolo akési zázemie pre všetkých. Trvá to?
Áno trvá to, je toho viac, ako keď sme bývali na Michalskej; kruh našich priateľov sa rokmi zväčšil. Niekedy sa cítime ako informačné alebo konzultačné stredisko. Ale vážne – rád sa stretávam s literátmi a maliarmi, okrem toho mám priateľov medzi historikmi, s hudobníkmi zasa robíme záchranné opatrenia na dom Hansi Albrechta na Kapitulskej (skupina výtvarníkov venovala svoje práce na záchranu toho domu). Bratislava je príjemné mesto po kultúrnej stránke. Škoda, že nemáme dosť času, aby sme všetko stihli. Mám však rozhľad v tejto pospolitosti a rád sa cítim súčasťou bratislavskej bohémy.

Pri maľovaní ste možno premýšľali aj o tom, v čom je zmysel života.
Páči sa mi názor – prijal som ho za svoj – že človek sa narodí kvôli tomu, aby sa vyjadril, aby povedal, čo si myslí o svojej existencii. Spôsob môže byť rozličný – od podivenia po sklamanie. Je ale úžasné skúmať, aký je tento svet, dozvedať sa o ňom čím viac, aby naša správa bola čo najkompletnejšia. Z tohto vyplývajú aj také podstatné otázky, ktoré každého zaujímajú: či nás niekto riadi, alebo či sa riadime sami, či nás niekto bude posudzovať, či sme vo vesmíre sami, alebo nie. To je vlastne veľmi optimistické, že sme takto zvedaví. Vedie nás to aj k otázke, čo to je byť dobrý a čo to je byť zlý. To práve svojím životom objavujeme a napĺňame.

Miroslav Cipár
výtvarník

  • Narodil  sa 8. januára 1935 na Semeteši (okres Čadca).
  • Vyštudoval slovenský jazyk a výtvarnú výchovu na Pedagogickej  fakulte  UK v Bratislave
  • Neskôr úspešne absolvoval grafiku a monu­mentálnu maľbu na Vysokej škole výtvarných umení (u profesorov Vincenta Hložníka a Petra  Matejku).
  • Patrí medzi najvšestrannejších slovenských umelcov – venuje sa maľbe, voľnej grafike,  knižnej ilustrácii, dizajnu, monumentálnej aj značkovej tvorbe, robí sochy, divadelné výpravy aj kreslené filmy.
  • Je spoluzakladateľom bratislavského bienále ilustrácií detských kníh (BIB), pracovne pôsobil aj v zahraničí (India).
  • V roku 1989 stál pri zrode VPN a bol jedným z iniciátorov nežnej revolúcie.
  • Získal mnohé ceny, najviac si cení Zlatého orla z festivalu najkrajších kníh sveta v Nice.
  • S manželkou Vilmou žije v Bratislave, má dve deti a štyri vnúčatá.   

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#rozhovor #výtvarník #Miroslav Cipár #Galéria mesta Bratislava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku