Ťažko predpokladať, že by sa z domácej „praxe“ Slováci húfne hrnuli pozerať na rakúsku „teóriu“. Viedenská výstava, ktorá pozostáva z fotografických materiálov, štúdií a dobových rekvizít z kamenných pomníkov slovenskej totalitnej minulosti, je napriek tomu pozoruhodným javom. Jej kurátormi sú rakúsky profesor Adolph Stiller a vedúca oddelenia architektúry na Ústave stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied Henrieta Moravčíková. Výstava samotná je však súčasťou širšieho zámeru – výstavného cyklu, ktorý si posvieti na vzťah architektúry a totalitných režimov aj v iných krajinách – napríklad v Maďarsku a Českej republike.
Gro výstavy tvorí sedmička prípadových štúdií konkrétnych objektov – je medzi nimi notoricky známa pyramidálna budova Slovenského rozhlasu, petržalská „betónová džungľa“, modelové socialistické mesto Nová Dubnica aj bratislavská pobočka Národnej banky Československej (dnes Generálna prokuratúra), ktorá má spomedzi týchto budov ako jediná štatút chránenej pamiatky. Henrieta Moravčíková vraví, že objekty na výstavu vyberali najmä na základe ich reprezentatívnej hodnoty. „Hľadali sme diela príznačné pre všetky nedemokratické režimy. No chcela som aj, aby nereprezentovali len samotnú ideológiu, ale aj najlepšie architektonické ambície,“ vraví Moravčíková a dodáva, že vzťah ideológie a architektúry je dlhodobým zdrojom napínavej diskusie.
Tej sme napokon svedkami aj v rámci našich každodenných životov. Pomníky totality neraz ostávajú akýmsi horúcim zemiakom, s ktorým sa spoločnosť a mestá vysporiadavajú len problematicky. Nie nadarmo návštevníkovi viedenskej výstavy ako prvá udrie do očí práve veľkoplošná fotografia zo slávnostného otvorenia bratislavského Námestia slobody – ako trefne poznamenáva Adolph Stiller, davy na nej stoja akoby na pohrebe, zatiaľ čo na ne prísne dozerá gigantické súsošie komunistických vodcov. „Pôvodne sme na túto výstavu chceli dopraviť aj kamennú hlavu Klementa Gottwalda, ktorá odpočíva v jednom archíve, má však viac ako štyri tony,“ vraví Moravčíková.
O osude stavieb, ktoré aj napriek pohnutým okolnostiam svojho vzniku zohrávajú v dejinách slovenskej architektúry nezastupiteľnú úlohu, si rozhodnú Slováci sami. No pozrieť sa na to, ako ich vnímajú v zahraničí ľudia nezaťažení našou historickou skúsenosťou, určite nie je na škodu.