Autora sme sa opýtali, ako prišiel na krásny názov výstavy Moje víly, moje mrchy: "Boris Filan, básnik a znalec ľudských duší, ma upozornil na môj pokročilý vek. Číslo 69 je podnetom na bilanciu, ale aj znakom pre istú obľúbenú ľúbostnú polohu. Práve toto jeho konštatovanie ma inšpirovalo k zúženému výberu z môjho diela, ktorý teraz tvorí jadro výstavy. Sú to ženy víly i ženy mrchy, ktoré som v živote postretal, zaznamenané vo vážnych i nevážnych situáciách v podobe kresleného humoru, a to od mojich výtvarných prvopočiatkov v šesťdesiatych rokoch minulého storočia až po najnovšie maliarske záznamy, ktoré som vytvoril nedávno na pobyte v Austrálii.“
A – koho je v živote viac? Víl či mŕch? "To sa nedá povedať, že 50 na 50. Víla a mrcha majú jedno a to isté telo. Len v určitej chvíli mrcha je viac vílou, alebo, opačne, za istých okolností sa víla stáva mrchou. Toto ma celý život na ženách fascinovalo, tie úžasné premeny. Samozrejme, je tu ešte žena matka, žena priateľka, žena spasiteľka, žienka domáca… Sú tisíce podôb ženy, ale i v týchto, v každej z nich, drieme sila zázračných víl a neraz i nemilosrdných mŕch. Ja som špecialista na ,nevážne‘ umenie. Veď problémov okolo nás, vo svete či v nás samotných je habadej. Načo tento balast vnášať ešte aj do umenia?! Veľmi by som si prial, aby diváci z mojej výstavy odchádzali s pokojom v duši, s úsmevom nielen na tvári, ale hlavne v srdci.“
Ivan Popovič je všestranný umelec. Kornel Földvári ho svojho času charakterizoval takto: "Už len vymenovaním svojich rôznorodých aktivít by zaľudnil opustený ostrov: karikaturista, ilustrátor, maliar, scenárista, režisér animovaných filmov, dizajnér, autor diel v architektúre (keramika, kameň), ale aj spisovateľ, vášnivý cestovateľ a filmový kronikár vlastných potuliek. Svet vníma akoby cez hľadáčik trikovej kamery, pre záznam prchavých okamihov si vytvoril vlastnú techniku, čosi podobné kaligrafickému obrázkovému písmu“.
Popovič začal uverejňovať poviedky v šesťdesiatych rokoch v Mladej tvorbe, prvú knihu Ezra vydal v roku 1971. Hneď po Ezrovi nasledovala Žena cez palubu. „Táto kniha bola, bohužiaľ, v roku 1972 zošrotovaná. Dodnes neviem, či na vine bola jej erotická stránka, či prekážalo niečo inšie. V roku 1994 mi vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ vyšiel titul Utešiteľ žien, v roku 2000 som vydal Mejdan. Obe knihy sa rýchle vypredali, ale nikto nikdy ich už nechcel vydať znovu. Akoby boli nakazené cholerou alebo týfusom! V roku 2012 som pripravil do tlače nový rukopis, knižku Záhrada pozemských radostí alebo Bordel Sweet. Zatiaľ márne hľadám odvážneho vydavateľa, ktorý by knižku vydal,“ zdôveril sa Popovič.
Čo sa teda ľahšie publikuje či vydáva, obrazy, alebo texty? "Čo neviem nakresliť či namaľovať, to napíšem. V mojom prípade je tu ešte aj film. To dokopy tvorí dosť široké technologické zázemie, aby som nezahynul ani vtedy, keď mi zošrotujú knižku alebo niekde narazím na idiota. Mojím šťastím je aj žánrová oblasť, ktorá ma stále zaujíma a zároveň drží nad vodou. Tá sa tematicky pohybuje v rozpätí od narodenia až po smrť: Ilustroval som desiatky časopisov a kníh pre deti, nakrúcal som pre ne – momentálne so synom Dávidom realizujeme 52-dielny animovaný seriál Mať tak o koliesko viac!, čo je v dejinách slovenského animovaného filmu najrozsiahlejší projekt. Som aj autor monumentálnej kamennej mozaiky v Dome smútku v Chorvátskom Grobe. No a medzitým, chvalabohu, fungujú tie „moje víly a moje mrchy“.
