Slovenská nová vlna: Mušketieri imaginácie

Ľahkosť, radosť, energia a odzbrojujúca bezprostrednosť vyžarujú z fotografických príbehov a experimentov na výstave Slovenská nová vlna, ktorá mapuje iniciačnú fázu slovensko-českého fenoménu s humorom, citom a nadhľadom, umocneným časovým odstupom tridsiatich rokov.

03.03.2014 14:22
Martin Štrba: Medzifáza evolúcie, 1986 Foto:
Martin Štrba: Medzifáza evolúcie, 1986
debata

Prierez tvorbou ôsmich slovenských fotografov, ktorí si prišli cibriť svoje osobité videnie sveta v 80. rokoch na FAMU, otvára nový Dom fotografie Galérie hlavného mesta Prahy.

A treba povedať, že voľba otváracej výstavy v novom českom svätostánku fotografie, ktorý je napriek nekonečným prieťahom a protivenstvám konečne na svete, bola trefou do čierneho. Výstavu môžete navštíviť až do 16. marca.

Svieži vánok z východu

Len čo sa milovník umeleckých zážitkov konečne prederie nakupujúcimi i len tak bezcieľne putujúcimi davmi ľudí na pražskej Revolučnej triede, vymaní sa z ubíjajúceho hluku áut, so šťastím uhne pred exkrementmi holubov, prekĺzne medzi dotieravými chápadlami reklamných pútačov, uskočí pred električkou, udýchane vystúpa po schodišti a zvedavo otvorí masívne drevené dvere, ocitne sa – zrazu tak trochu zaskočený – v úplne inom svete.

Z fotografií, z tých krátkych zhustených obrazových príbehov, anekdotických i ľúbostných, detsky rozprávkových i dospelo halucinogénnych sála čosi nesmierne lákavé a zároveň osudové a znepokojujúce, i keď dosiaľ nevinne prirodzené, hravé, s láskou vymýšľané a so zadržiavaným smiechom inscenované, alebo len tak náhodne, samozrejme a nenútene zachytené objektívom v priestore a čase. Akoby nefotografovať, nehrať, nemieriť mušketami fotoaparátov presne do čierneho, do skrytej podstaty priestoru a okamihu ani nebolo možné. Fotenie ako hra, prirodzené sebavyjadrenie, koncept i posadnutosť, vytúžené a nevyhnutné, ako práca, hra i ako milovanie a snenie.

Tváre ako plátna, kanavy, na ktorých štruktúre vznikajú nové dimenzie, telá zbavené šiat a levitujúce nad chaosom ateliérov a stiesnených izbičiek študentských internátov, elektrické výboje prinášajúce svedectvo o tajomných svetoch za zrkadlom. Obdivuhodne tichá, priezračne číra, oslobodená atmosféra, vibrujúca vzrušením a okúzlením životom, umocnená opravdivosťou a nenútenosťou, korenená študentskou recesiou a šibalstvom, ukotvená v reálnom čase a priestore provokujúcom, scudzujúcom a zľahčujúcom absurdným humorom, osvieži dušu labužníka umenia tak, ako zadnú časť hokejistu vyčerpaného po prehratom zápase oblaží v kabíne relaxačná masáž.

Odzbrojujúca priamočiarosť, akási nekontrolovateľná výbušnosť a rýdza energia, nezasiahnutá intelektuálne prekombinovanými konštrukciami, módnymi efektmi, zemitosť a miazga, o ktorých pražská umelecká smotánka pred tridsiatimi rokmi udivene štebotala ako o sviežom vánku spoza rieky Moravy, dosiaľ z fotografií nevyprchala. Dnes, v iných spoločenských, politických i umeleckých súvislostiach, ale v rovnako kamennom, odosobnenom, uponáhľanom, preľudnenom a do špiku kostí scivilizovanom meste s nádhernou architektúrou a slávnou minulosťou, ale i s umŕtvenou vnútornou prázdnotou a všedne šedivou súčasnosťou, vyvoláva nové, nemenej prekvapujúce pocity, impulzy a otázky.

Tono Stano: Ať žijou naše ruce, 1983 Foto: Tono Stano
Tono Stano: Ať žijou naše ruce, 1983 Tono Stano: Ať žijou naše ruce, 1983

Osem tónov do oktávy

Čo to je, toto? Kde som sa to ocitol? Je to naozaj tá nová galéria v centre Prahy a výstava slovenských fotografií alebo nejaký svojrázny happening, prepletenec žánrov, pulzujúca mozaika obrazov? Je to melancholický výlet do zabudnutých čias 80. rokov, svedectvo bláznivej a blúzniacej doby zachytenej na fotografii, recesistická fraška alebo absurdné divadlo?

Tu sa z diptychu autoportrétov samopašne škľabí Tono Stano, provokatívne pózujúci s kapustou a petržlenom, naproti Rudo Prekop – desaťkrát inak, a predsa každý raz rovnako – vykúka z malých dokladových fotografií na cestovnom pase, občianke, indexe alebo električenke, ledabolo nalepených na hárok papiera, o kus ďalej experimentuje s elektrickými výbojmi na dlaniach vlastných rúk iluzionista Kamil Varga a inscenované postavičky živých, z proporcií vyslobodených bábok Mira Švolíka – pripomínajúce oživené vystrihovánky z papiera – tvoria fantazijné obrazce alebo sa vznášajú navzdory gravitácii, Vasil Stanko sa na svojich Autoportrétoch s krajinou zjavuje ako nepatrná postavička v kompozícii tých najnepravdepo­dobnejších zákutí a scenérií, Peter Župník šibalsky kúzli so zahmlenými tvarmi komínov na streche náprotivného domu a mení ich na rozhojdaný parník v mori našej obrazotvornosti, Martin Štrba desí citlivejších návštevníkov napoly hororovou, napoly jarmočnou postavou bezhlavého muža so sekáčikom na mäso v ruke, dadaistické kompozície Jana Pavlíka nás vťahujú do mimobežného sveta jeho pomyselného zlovestného Ernesta.

A všade okolo, nech už náš ostýchavý pohľad uhýba, čo mu sily stačia, vibruje elektrizujúce erotično. A keď už by sa žiadostivý návštevník lačne ponoril do takto vydráždených fantázií, keď už sa mu začína zdať, že rozrazil bránu do tej správnej dimenzie, prenikol pod kožu bytostiam, ktorými je zaľudnená a takmer im podľahol, zakaždým sa objaví drobná schválnosť, provokácia, lapajstvo, ledabolý nedorobok, somárske uši na fotke, nápis načmáraný naprieč, zámerne scudzujúci celý konštrukt.

A je to práve tento neopísateľný, ale o to intenzívnejší nadhľad, úškľabok alebo úsmev, ktorý stmeľuje celý ten ohňostroj tvorivých výbojov dohromady, zlaďuje celý ten rozjarený študentský kolotočový orchester do jednej tóniny a evokuje fenomén známy ako Slovenská nová vlna v jeho rozporuplnosti i celistvosti.

Fotím, teda som

Čím to je, že si tridsať rokov staré fotografie ôsmich slovenských študentov v Prahe, mnohé z nich vytvorené len tak mimochodom, pre vlastné potešenie, ako školské cvičenia na zadané témy alebo ironické parafrázy na ne, uchovávajú živé kúzlo? Že napriek prepracovanej kompozícii vyžarujú číru energiu porovnateľnú s autenticitou výtvorov insitných umelcov?

Odpoveď spočíva práve v sile bezprostrednosti, ktorá stavia prirodzenú túžbu po fotografovaní, stláčaní spúšte, zachytávaní kúzla najobyčajnejších vecí na roveň základných životných potrieb, povyšuje študentskú vášeň na umenie a umenie na neodmysliteľnú súčasť života. Kurátorom výstavy – Slovenke Lucii L. Fišerovej a Čechovi Tomášovi Pospěchovi – sa totiž podarilo zaostriť na najranejšie obdobie tvorby ôsmich slovenských fotografov, vrátiť sa proti prúdu dnes slávnych majstrov odboru k čírym a zurčiacim prameňom ich tvorby, vybrať málo známe, nikdy nevystavované a na vystavovanie pôvodne neurčené diela 80. rokov, náčrty, študentské pokusy, obrazové denníky a záznamníky, dosiaľ neopozerané, zárodočné korene budúcich fotografov. To im umožnilo upustiť od tradičného predstavovania jednotlivých osobností a ich konfrontácie.

Jano Pavlík: Bez názvu, 1982-1987 Foto: Jano Pavlík
Jano Pavlík: Bez názvu, 1982-1987 Jano Pavlík: Bez názvu, 1982-1987

Slovenskí mušketieri v Prahe

Fišerová a Pospěch sa dostali priamo na dreň fenoménu, ktorý predstavoval jednu z prvých lastovičiek fotografickej postmoderny v Československu. Šlo im o podchytenie spoločných rysov inak názorovo rôznorodých autorov, o zdôraznenie podstaty, ktorú okrem ľahkosti a bezprostrednosti dokresľuje posadnutosť vytvárať úplne nový obrazný svet inscenácií reality, živá imaginácia, multimediálne zásahy a nevšedné pokorovanie žánrových hraníc.

Kurátorskej dvojici sa okrem toho podarilo zachrániť tak z prachu zabudnutia ešte ďalšiu zaujímavú skutočnosť, a tou je prienik (alebo, naopak, popretie prieniku) slovenského a českého. Hoci totiž Rudo Prekop, Vasil Stanko, Tono Stano, Martin Štrba, Miro Švolík, Kamil Varga, Peter Župník a dnes už nežijúci Jano Pavlík žili, študovali a tvorili prevažne v Prahe a fotili prostredie študentských internátov, žižkovských dvorov alebo elektrickú poéziu nočných svetiel veľkomesta, v prístupe a chápaní reality a tvorby zostali sami sebou, ostro odlišní, nezasiahnutí a nezatiahnutí do teoretických koncepcií svojej doby – slovenskí mušketieri imaginácie v narcistnej a do krvi scivilizovanej duchovnej púšti snobského veľkomesta.

Za Janom Pavlíkom

Zatiaľ čo zo siedmich slovenských spolužiakov z pražskej FAMU sú uznávaní fotografi, jeden z nich, Jano „Giano“ Pavlík už nie je medzi nami. I on zdieľal a uctieval hravosť a imagináciu so svojimi kolegami, inšpiroval sa divadlom a happeningom, svoje fotografie dokresľoval fixkou a sprevádzal svojráznymi komentármi.

Imaginácia ho však, na rozdiel od ostatných, zaviedla do temných labyrintov existenciálnej bezvýchodiskovosti. Na jeho fotografiách sa objavujú ploty, cez ktoré sa nedá preliezť, zlé sny a pocity viny, kvôli ktorým si – s dávkou čierneho humoru – sadá na svoje súkromné elektrické kreslo. Na jeho kompozícii s názvom Môj priateľ Janko Oknaj vidíme napríklad tvár zahalenú pančuchou, hľadiacu z okna do bezútešného, odosobneného sídliska. Pre „Giana“ sa Praha nestala radostnou inšpiráciou, ale prízračným preludom, vyhnanstvom z detského raja na vzdialenom východnom Slovensku, kde sa v roku 1963 narodil. Jeho poslednou umeleckou inscenáciou reality, zúfalým happeningom dovedeným ad absurdum bola vlastná samovražda.

Tragický osud depresívneho ironika Jana Pavlíka dodáva ojedinelému umeleckému experimentu, akým bola pražská Slovenská nová vlna, tragický rozmer, ktorý však zároveň potvrdzuje absolútnu vernosť presvedčeniu a pravdivosť ako zásadné princípy ich života a tvorby a pečatí ich krvou.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Praha #fotografie #výstava #slovenská nová vlna
Čítajte Pravdu bez reklamy

Svižnejší web a články bez rušenia. Žiadne reklamy iba za 1,50 € mesačne.

Pravda bez reklamy