Hološkov zápas o konečný tvar

V bratislavskom Dome umenia vo februári odznela výstava akademického maliara Ľudovíta Hološku pod názvom Maľby, kresby, ilustrácie, texty. Dom umenia napriek katastrofálnemu technickému stavu dlhé roky poskytoval výnimočný priestor na prezentáciu tvorby. Minulý čas nepoužívame náhodou, keďže po ukončení tejto výstavy má nasledovať celková rekonštrukcia s ambíciou stať sa po Košiciach ďalšou slovenskou Kunsthalle.

02.04.2014 14:00
Ľudovít Hološka, Skicáre Foto:
Výstava Ľudovíta Hološku v bratislavskom Dome umenia.
debata

Svojím charakterom bol Dom umenia určený pre tých, ktorí svojou celoživotnou tvorbou mohli prezentovať kultúrnej verejnosti významné výtvarné a estetické hodnoty. K týmto autorom bez výhrad patrí aj Ľudovít Hološka.

Ako je už na Slovensku nepísaným zvykom, nenašiel sa v čase trvania výstavy ani jeden významný teoretik alebo historik umenia, ktorý by napísal o tejto výstave do niektorého z denníkov alebo odborných časopisov hlbšie hodnotiace stanovisko. Preto považujem návrat k tejto výstave a celkovo k Hološkovej tvorbe za stále aktuálny a potrebný.

Za ideologickou líniou

Výtvarný jazyk Ľudovíta Hološku sa formoval od začiatku 60. rokov 20. storočia najprv na aranžérskom oddelení Školy umeleckého priemyslu v Bratislave. Po ukončení strednej školy pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení, kde prešiel ateliérmi Ladislava Čemického, Jána Mudrocha a Vincenta Hložníka.

Obidve školy absolvoval v čase krátkeho politického a kultúrneho oteplenia a otvorenia sa československej kultúry svetu. To bol nielen pre autora, ale pre celú v tom čase formujúcu sa komunitu umelcov dôležitý stimul utvárania životných a umeleckých názorov a postojov. Nevieme, akým smerom by sa vyvíjala tvorba autora, ak by v šesťdesiatom ôsmom roku neobsadili Československo „spriatelené armády“ Varšavskej zmluvy a akým spôsobom by sa včlenila do kontextu nádejne sa vyvíjajúceho slovenského výtvarného umenia. Môžeme hodnotiť len stav, ktorý reálne nastal.

Sedemdesiate roky a prvá polovica 80. rokov boli strnulým obdobím normalizačnej stagnácie a prehlbujúcej sa sociálnej a kultúrnej krízy.

V čase delenia umelcov na tých režimom povolených a nepovolených bolo výnimočnou udalosťou navštíviť oficiálnu výtvarnú výstavu a uzrieť niečo, čo zaujalo svojbytnou autorskou výpoveďou a viac alebo menej prekračovalo prísnu ideologickú líniu určovanú vodcami komunistickej strany. Jedným z mála, ktorému sa to z času na čas podarilo, bol aj Ľudovít Hološka.

Jedinečnosť výpovede autora neznamená, že tvorí mimo akéhokoľvek historického sociálno-kultúrneho kontextu. V genéze tvorby Hološku nachádzame spleť výtvarných či literárnych inšpirácií. Z dejín moderného výtvarného umenia ho ovplyvnili najmä bytostní maliari, akými boli napríklad Georges Seurat, Vincent van Gogh, Paul Cézanne, Henri Matisse, Georges Rouault, Pablo Picasso, Mark Rothko, Francis Bacon atď.

Škvrny a body. Farba

V druhej polovici 19. storočia prišiel impresionizmus a neoimpresio­nizmus, aj pod vplyvom nových fyzikálnych poznatkov o zrakovom vnímaní elektromagnetického vlnenia, s inovatívnym spôsobom maľby. Pre túto maľbu bola podstatná atomizácia maliarskej faktúry na súbor škvŕn alebo bodov. Vďaka tomu mohli autori týchto umeleckých štýlov vytvárať špecifickú obrazovú ilúziu reality, budovanú juxtapozíciou farebných škvŕn či bodov a princípom farebnej komplementárnosti. Táto technika maľby umožňovala zvýrazniť vizuálnu senzibilitu vnímania sýtosti alebo svetlosti a z toho vyplývajúcej svietivosti alebo tlmenosti každého maliarskeho tónu.

Obidva smery tak otvorili pre moderné výtvarné umenie jednu z jeho najdôležitejších tém, ktorou sa stala farba ako dominantný vyjadrovací prostriedok maľby. Téma významotvornej sily farby a média maľby napokon vyvrcholila aj pod vplyvom vedeckých poznatkov tvarovej psychológie v druhej polovici 20. storočia v neokonštruk­tivistických výtvarných štýloch. V nich abstraktná maliarska faktúra nadobudla v spojitosti s farbou, s obrazovým rámom či maliarskou textúrou obrazového podkladu už čistý samoreferenčný štrukturálny význam.

Napodiv, napriek dominancii tém inšpirovaných realitou, všetky uvedené aspekty významovosti maľby, farby, faktúry, textúry, štruktúry či obrazového rámu môžeme nájsť aj v genéze tvorby Hološku.

Tematickou súčasťou jeho obrazov sa stal každodenný život, ale v protiklade k ikonografii každodennosti, s ktorou pracoval v 60. rokoch 20. storočia pop-art alebo nový realizmus, neboli ním moderné civilizačné symboly veľkoobchodu, reklamy, masmédií a gýča. Stalo sa ním v prvom rade prostredie a život dediny a jej okolia, ktoré autor poznal a dennodenne zažíval.

Dvojité kódovanie

Veľká časť Hološkových obrazov obsahuje v sebe dvojité kódovanie. Prvou významovou rovinou jeho obrazov je viac alebo menej abstrahovaný znak, tematicky ešte stále vychádzajúci z reality. Námety alebo motívy tohto znaku sú čerpané najmä z prostredia Záhoria. Dodávajú jeho dielam rôzne profánne, poetické, intímne alebo pitoreskné obsahy. Druhá významová rovina konceptuálne prekračuje znak odkazujúci k realite a nahrádza ho samoreferenčným znakom čistej abstraktnej formy, v ktorej dominuje niekedy lineárna a inokedy maliarska faktúra.

Dômyselná interaktívna hra autora s obrazovou formou má však aj iné varianty. V niektorých dielach poukáže na vzťah jemnej achromatickej podmaľby k sýtym a často voči sebe komplementárnym farebným plochám (Študentka, 1981). Inokedy geometricky konštruovaný tvar figúry sa stane podkladom na vytvorenie nekonvenčného tvaru obrazu. Osobitnou kapitolou je Hološkovo operovanie s pravidelným rastrom bodov v kombinácii s farebnými plochami a farebnými podkladmi (cyklus obrazov Baltik, 1991–1993) alebo v kombinácii s obrysovými líniami figúr (Zbieranie zemiakov II, 1988).

V Hološkových dielach dochádza k častému kom­binovaniu obrysovej alebo štrukturálnej línie so súborom farebných plôch. Línia v jeho obrazoch konštruuje, ilustruje, naznačuje, znakovo vymedzuje, štylizuje, abstrahuje, vytvára ilúziu priestoru atď. Farebné plochy buď zmysluplne dopĺňajú prvotný lineárny príbeh obrazu, alebo tvoria jeho špecifický významový kontrapunkt. Podobne ako u Henriho Matissa a predstaviteľov maľby farebných plôch, tesne vedľa seba uložené chromatické a achromatické plochy Hološkových obrazov spôsobujú v oku diváka ilúziu jemnej priestorovosti.

Podstatným celoživotným prvkom autorovej tvorby sú obrazové cykly, v ktorých hľadá rôzne maliarske a kompozičné možnosti spracovania danej témy. Koncom 60. a začiatkom 70. rokov tvorí napríklad cyklus obrazov pod názvom Chodba (1969). V ňom sa prostredníctvom monochromatickej maľby usiluje zachytiť svetlo v okne na konci tmavej chodby. Centrálna kompozícia svojou vertikálnosťou, ktorej súčasťou je svetlo v okne a jemný svetelný odraz okna na podlahe, pôsobí existenciálne a spirituálne. Konečným vyústením tohto cyklu sú dva kosoštvorcové formáty obrazov, v ktorých realistický motív nadobúda čistú abstraktnú formu.

Podobný proces transformácie od konkrétneho motívu k abstraktnej forme zvolil Hološka aj v cykle Autoportrét (1961–1970). Zatiaľ čo prvý z menovaných cyklov hľadá spirituálnu a existenciálnu inšpiráciu u Georga Rouaulta, druhý odkazuje k atavisticko-existenciálnemu jazyku Francisa Bacona.

Proces a výsledok

Už v týchto dvoch počiatočných cykloch poukazuje autor na úsilie o systematickosť a metodickosť hľadania obrazovej formy, pričom konečný znak ho vedie k poznaniu, že podstatnejší je pre neho tvorivý proces, ako výsledok umeleckého hľadania a nachádzania. Systematickosť a metodickosť sú v jeho tvorbe v úzkej komplementárnosti s bytostným, niekedy až expresívnym zápasom o konečný tvar obrazu. Vďaka tomu nepodlieha mámeniu prísneho formalizmu, ktorý dospel v 20. storočí až k chladným, autorského rukopisu zbaveným abstraktným artefaktom.

V prvej polovici 70. rokov 20. storočia sa postupne odkláňa od práce s monochromatic­kosťou a urputne hľadá spôsob, ako konštruovať svoje obrazy prostredníctvom prá­ce nielen s lokálnou farebnosťou, ale po inšpirácii postimpresionizmom aj s farebnou komplementárnosťou zobrazovaných motívov (cyklus Ovocie, 1973, cyklus Zemiaky, 1972). Maliarske experimenty pritom dopĺňa v skiciach, štúdiách a denníkoch o textové komentáre, pripomínajúce Goghove listy bratovi Theovi.

Po ovocí a zemiakoch sa ďalšími témami v tomto období stanú aj žánre krajiny, portrétu a autoportrétu. Okrem Vincenta van Gogha (Maliar, 1975) má v nich na Hološku zrejmý vplyv aj Georges Seurat (Na strnisku, 1973) alebo Paul Cézanne (Mladá žena, 1975, Grétka, 1975). K ďalším dominantným cyklom autora patrila napríklad séria obrazov s motívom hudobníkov (Klarinetista, 1971, Čelistka, 1982, Dychovka IV, 1986, Hra na čelo, 2002) alebo cyklus venovaný pracujúcemu človeku (Žena v poli, 1990, Murár, 1976–1988, Nahadzovanie štrku, 1976).

K cyklom, ktoré sa vymykali v 90. rokoch 20. storočia svojím tematickým zameraním tradičným námetom a motívom Hološkových obrazov, patrila séria pod názvom Baltik (1991–1993). More mu umožnilo maximálne abstraktne štylizovať obrazovú kompozíciu, ktorá formou pozostávajúcou z horizontálne vrstvených farebných plôch odkazuje na meditatívne maľby Marka Rothka alebo maľby ostrých hrán Kennetha Nolanda.

K najintímnejšiemu autorskému cyklu, ktorý rozvíja od 90. rokov až po prvé desaťročie druhého tisícročia, patrí séria ženských aktov. V ňom ženská figúra má podobu lineárneho fragmentárneho znaku, niekedy doplneného o jemné farebné plochy, ktoré skôr naznačujú, ako naozaj modelujú jeho ilúziu priestorovosti (Zelený akt II, 1996, Fragment II, 2001).

Viacero zmienených tematických cyklov autor z času na čas dopĺňa o ďalšie obrazové varianty, čím naznačuje, že tvoria otvorený systém, ktorý môže byť hypoteticky ukončený len autorovou smrťou.

Dlh voči maliarovi

Ľudovít Hološka oslávil minulý rok sedemdesiatku. V tomto veku je už možné rekapitulovať. Autor na výstave prezentoval svoje základné celoživotné umelecké zacielenia. Okrem médií obrazu, maľby a kresby, ktoré doplnil o súbor skicárov a denníkov, jeho ďalšou dôležitou celoživotnou aktivitou bolo aj ilustrovanie kníh a knižné publikovanie textov venovaných rôznym aspektom umenia a medailónom vybraného okruhu umelcov.

Čo by sa dalo ťažko prostredníctvom výstavy prezentovať, ale čomu venoval Hološka veľkú časť svojho života, bola pedagogická činnosť na rôznych typoch škôl s pedagogickým a esteticko-výtvarným zameraním.

Len tento výpočet aktivít poukazuje na bohatý a činorodý život, ktorý ešte nie je zďaleka zavŕšený a z hľadiska slovenských dejín výtvarného umenia zatiaľ ani historikmi a teoretikmi umenia adekvátne zhodnotený.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Dom umenia #maliar #Kunsthalle #Ľudovít Hološka