Tento tvorivý princíp je obsiahnutý aj v dvoch obrazových cykloch prezentovaných do 6. apríla v bratislavskej Galérii 19. V porovnaní s tvorbou zo sedemdesiatych až deväťdesiatych rokov 20. storočia nachádzame v nich však niektoré nové formálne a významové posolstvá.
Napríklad základným východiskom série obrazov Saguaro (2003) a Peak Experience: Saguaro (2013) je rovnaký motív. Prvý a rozmerovo menší z nich ho spracúva médiom čiernobielej fotografie s dvoma navzájom prekrývajúcimi sa vizuálnymi rovinami. Prvou rovinou je reálna krajina s kríkmi a kaktusmi. Druhou je centrálne do tejto krajiny včlenený jej fiktívny, médiom maľby vytvorený obraz, ktorý okrem kríkov a kaktusu v sebe skrýva aj alúziu asociujúcu ženský prsník. Ústredným motívom tohto diela sa tak stáva významový vzťah medzi arizonským kaktusom Saguaro a alúziou pripomínajúcou ženský prsník.
Druhý, rozmerovo podstatne väčší obraz obsahuje ten istý motív krajiny s kríkmi a kaktusom. Rozdiel je len v tom, že pozitív pôvodnej čiernobielej fotografie je maliarsky zmenený na jej negatív. Pričom alúzia ženského prsníka je v ňom obohatená prostredníctvom hnedookrového maliarskeho nástreku o zašifrovanú kontúru sediaceho ženského aktu. Obraz nám provokatívne evokuje významové posolstvo Berniniho barokového súsošia Videnie svätej Terézie. V zhode s ním Fischer vyzýva diváka pri jeho vnímaní k prežitiu extatického spirituálneho zážitku rovnajúcemu sa prežívaniu vrcholnej erotickej slasti.
Zatiaľ čo v prvom cykle obrazov je divácky zážitok spätý so vzťahom reality a ilúzie, prírody a erotiky, druhý cyklus obrazov skrýva v sebe rébus zašifrovaný do dvoch iných významových rovín. Vizuálne dominantnou rovinou druhého cyklu obrazov je lyrický príbeh (Na snehu cez nehu, 2008) alebo epický príbeh (Wurmova rozviedka, 2008 – 2009, Borremansovi pozorovatelia, 2008). Pod ním pozorný divák po väčšom sústredení s úžasom uzrie druhú, ťažšie vizuálne čitateľnú významovú rovinu, ktorá opäť formou alúzie odkrýva detailný záber na sexuálne spojenie ženy a muža.
Výzva autora uplatnená v prvom cykle obrazov s odkazom na extatické estetické prežívanie artefaktov, ktorý by sa rovnal prežívaniu vrcholnej erotickej slasti, sa tak v druhom cykle obrazov rovná vášnivému sexuálnemu spojeniu ženy a muža.
Fischerova výstava v bratislavskej Galérii 19 v niečom nadväzuje na doterajšiu prácu autora a v niečom ju tvorivo obohacuje. Na jednej strane autor pokračuje v rébusovitom významovom kódovaní svojich diel. Na druhej strane nové univerzum nenachádza Fischer už len v abstraktnom metafyzickom nekonečne, ale aj v konkrétnych príbehoch a kontextoch ľudského sociálno-kultúrneho bytia.
