Milota Havránková: Stvorila ma fotografia

V Česku máte k polstoročiu tvorby výstavu, ktorá sa volá Nasledujúca strana (Next page). Je to bilancia alebo vykročenie novým smerom?

Jedno aj druhé. Bilancujem, ale najmä – uvažujem o celkovej situácii vo fotke. V tejto oblasti je kríza, každý o nej hovorí, ale nie je to ozajstná kríza. Pocit krízy vyplýva z toho, že dnes každý fotí a kvalita akoby sa strácala v množstve. A druhá vec je, že ľudia si už dnes fotografiu ani nezväčšujú, iba si ju nafotia a potom si ju púšťajú na monitore. Fotka je ten obraz. Čoraz viac sa uplatňuje ako bezdotykové umenie.

Fotka teda akoby reálne neexistovala? Stráca s hmotnosťou aj moc?

Naopak, silnie. Výstavou v Prahe som jej vzdala poctu. Poctu môjmu prvému fotoaparátu. Bol to Praktisix a ja som mu udelila – ako dobrému kamarátovi – tri ceny za to, čo pre mňa v živote znamenal. Udelila som mu tri odliatky, ktoré som sama urobila – sadrový, strieborný a zlatý. Fotografia ma totiž naučila rozmýšľať a vďaka fotografii som sa stala tým, čím som. Prežila som päťdesiat rokov s fotkou, zažila som jej rôzne štádiá a menila som sa spolu s ňou. Fotografia mala a stále má moc – veď keď bola objavená, ľudia si mysleli, že cez ňu pochopia zmysel života.

Ponúkla možnosť zvečniť okamih. Myslíte, že ešte majú ľudia takúto túžbu?

Ľudia stále zachytávajú zážitok, ale na druhej strane tým, že tak veľa fotia – nefotia už zážitky, ale zhmotňujú akúsi svoju predstavu o tom, čo zažili. Keď potom pozerajú fotky, prežívajú len to, čo si vybrali. Na výstave som tú obmedzenosť vyjadrila tým, že som nafotila moje deti, ako držia do sadry odliate fotoaparáty, ale nemôžu nimi fotiť. Znamená to, že sme sa ocitli v dobe, keď síce vo veľkom zhmotňujeme zážitky do obrazu, ale na druhej strane sa nám vytráca skutočný zážitok, pocit, ktorý by sme chceli znova prežívať, ale nedá sa to. Nie nadarmo Indiáni vykrikovali: Nefoť nás, lebo stratíme dušu! Niečo také sa nám deje. Fotíme, fotíme, ale dušu to nemá.

Niet času precítiť ani vlastné zážitky?

Ľudia v tej rýchlosti akoby prestali prežívať sami seba – prežívajú všetko cez nejaký obraz. Obraz sa stal zrazu veľmi dôležitý a dominantný. Preto si myslím, že fotografia je na jednej strane akoby na konci, ale na druhej strane je úplne na začiatku. Začína byť najdôležitejšia v dorozumievaní, v komunikácii. Ľuďom veľmi dlho trvalo, kým si vymysleli reč, vytvorili si jazyk a teraz sa dostáva k slovu nová reč obrazov fotografie, ktoré budú vyslovovať rôzne obsahy. Preto je dôležité, kto za aparátom stojí, či ľudia rozmýšľajú, keď majú v ruke fotoaparát. Je to totiž aj veľmi nebezpečný prostriedok na zneužívanie ľudí.

Pražská výstava je neďaleko Karlovho mosta a Divadla na zábradlí, v bývalej koniarni. K čomu vás inšpiroval taký zaujímavý priestor uprostred veľkomesta?

Dala som tam desať veľkých fotografií o vyprázdnenosti. Som veľmi vizuálna a všetko chcem vyjadriť obrazom. Chcem, aby ľudia pochopili cez obraz a nemuselo sa k tomu veľmi filozofovať. Aby pocit vyšiel z obrazu. Na výstave je napríklad zväčšenina fotografie čistého bieleho taniera na bielom. Na tanieri hrá iba svetielko. Alebo tam mám vyfotených študentov v rade pod svetlami pri ceste. Svetlá svietia, ale – je deň. Sú to symbolické príbehy, ktoré vypovedajú o schopnosti fotografie stať sa dorozumievacím prostriedkom.

Predtým nebola?

Nie natoľko ako teraz. Dnes sa všetko skracuje. SMS napríklad nahrádzajú dlhšie listy a fotka tiež často povie viac a hutnejšie než slovo, než veľa slov.

Pociťujete to aj vo vašej profesionálnej praxi? Vidno to napríklad v tom, ako sa formulujú objednávky?

Už sa to prejavuje aj na profesionálnej úrovni. Na Západe sa začali rôzne vedecké nadácie a inštitúcie prihovárať ľuďom cez fotky. Hľadajú spôsob, aby im verejnosť lepšie rozumela. Dostala som napríklad výzvu z Austrálie, aby som nafotografovala najstaršiu tamojšiu nadáciu zaoberajúcou sa nukleárnou fyzikou. Mala som predstaviť a priblížiť jej zakladateľa a členov. Nemali to byť „nástenkové“ fotky, mali o tých ľuďoch niečo viac povedať. Nejako originálne. Musela som urobiť koncepciu, scenár, ako to nafotím, čo vymyslím.

Svedčí to o očakávaniach z ich strany. Naplnili ste ich?

Chcela som ich fotiť v austrálskej prírode v oblekoch, v ktorých chodia na konferencie, s motýlikmi a pri tom sa tam budú pohybovať austrálske zvieratá. Opýtali sme sa najstaršieho člena nadácie, čomu sa venuje vo voľnom čase v súkromí. On, že je poľovník a rybár. Tak som si povedala, že by tam mohli byť s udicami, akoby niečo chytali. Navrhli sme, aby sa okolo nich pohybovali krokodíly. Niektorí sa toho zľakli – vraj krokodíl je veľmi hlúpe zviera, ale presadila som si to. Nie je to konfrontácia mozgov, zviera je súčasť prírody, ale človek sa musí stále snažiť, prekonávať. Nad prírodou nikdy nevyhráme, ale môžeme sa pokúšať z nej vyťažiť ľudskou múdrosťou. Nakoniec to schválili a mám tam ísť. Potvrdzuje to, že dnes sa z fotografie stáva dôležitý jazyk, lebo rácio išlo veľmi dopredu. Niekedy akoby bol systém dôležitejší než samotný človek a fotografia to môže zmeniť. Dnes nestačí len vedieť čítať a písať, ale treba rozumieť aj fotografickému obrazu.

Fotografia môže komunikáciu naozaj zjednodušiť. Napríklad rôzne návody či recepty sa už šíria ako fotky a je to veľmi zrozumiteľné. Bude sa to rozvíjať do zložitejších podôb? Ako skutočná reč?

Určite. Sme niekde na začiatku…

Čo bola pre vás fotka a fotoaparát, keď ste začínali vy?

Ja som bola antitvor, všetko som chápala nejako inak, než sa to práve nosilo. S odstupom času to vidím. Pomáhalo mi, že som učila. Študenti sa ma pýtali a ja som im chcela odpovedať veľmi presne a zrozumiteľne. Tak som si všetko aj pre seba formulovala. Fotka bola vo veľkom vývoji. Tak som ju vnímala. Stále som tušila niečo nové.

Aj po príchode digitálnej techniky?

Keď som začala učiť na VŠVU, všetci mladí chceli fotiť digitálom, lebo bol nový. Musela som sa tomu prispôsobiť, ale ja som už bola inde. Milovala som médium fotky, rozoberala som ho a vždy som chápala, kam speje. Fotografia je fenomenálne umenie, ktoré sa dotýka všetkých odborov. A dnes ešte viac. Akoby sme prekročili etapu individuality a ideme do etapy komunikácie. Veď sa aj hovorí, že tisícročie s jednotkou na začiatku bolo o individualite a dvojka je o komunikácii. V tom je tá novosť.

Ešte stále učíte – viete, ako chcú fotiť dnešní mladí?

Cítia, že fotografia sa stane bezdotykovým umením. Nebudeme sa jej musieť dotýkať, bude existovať virtuálny svet, v ktorom narastie – ako stále opakujem – význam obrazu. Preto je stále dôležitejšia etika vo fotografii. Ide o to, kto fotografiu robí a ako rozmýšľa. Pokiaľ za ňou budú stáť ľudia eticky a racionálne pripravení, môže fotografia pomôcť životu. Myslím si, že mladí to vedia.

Aj dnes sa fotografia zneužíva a stávalo sa to aj v minulosti. Technika však dáva čoraz viac možností – možno fotografiu skresľovať, neoprávnene šíriť, fotografia môže zneužívať svoju moc. Zaoberali ste sa tým, že fotografia je aj nebezpečné médium? Alebo to pri inscenovanej fotografii, ktorú ste robili, nehrozí?

Od začiatku som si uvedomovala, že ak mám fotoaparát v ruke, je to, akoby som držala zbraň. Už vtedy som si urobila fotky s pančuchou na hlave – ako mávajú zločinci. Chcela som vyjadriť, že sa sama bojím, ako silno môžem veci fotografiou ovplyvniť. Veď fotku ľudia objavili vtedy, keď sa objavilo naraz veľa vynálezov, ale jedine fotografia nebola objavená na to, aby sa s ňou vyrábalo, aby sme sa na nej odviezli. Mala vznešenejšie poslanie. Napríklad – reprodukovať život. Ľudia si myslia, že fotkou môžu zastaviť alebo až vrátiť "skutočnosť“. Ale dne už vieme, že to nie je skutočnosť. Každý máme pred sebou život a vyberáme si z neho. Pri fotke ide o výber. A to si vyžaduje zodpovednosť. Vedela som to.

Vás hneď zaujalo absurdne prázdne súkromné parkovisko pred našou redakciou, vraj si ho prídete odfotiť. Podľa čoho si vyberáte námety fotografií?

Šokovalo ma to totálne prázdne parkovisko dnes, keď je všade plno áut. Vždy podvedome o niečom rozmýšľam – spomínala som tú tému vyprázdnenosti – a zrazu to nájdem na ulici vo vizuálnej podobe. Hodí sa mi to, nafotím to a potom to dokážem zaradiť, kam potrebujem.

Aký máte fotoaparát?

Kúpila som si ten pre mňa najlepší Nikon, aký existuje, aby som mohla vo veľkej kvalite zväčšovať. Niekedy mi stačia aj malinké fotky, ale niekedy potrebujem veľký formát – ako pre pražskú výstavu.

Stratili ste niekedy fotoaparát?

No samozrejme. Chodila som fotiť s kufrom, kde som mala rôzne objektívy, a raz po návrate som ho pred naším domom položila na múrik. Vyniesla som všetky svetlá a iné pomôcky, no kufor som tam zabudla. Keď som ho ráno hľadala, aby som išla vyvolať filmy, zrazu som zistila, že kufrík nemám. Nebol ani na múriku. Poprosila som domovníčku, aby mi pomohla hľadať, obehala celý barak a jedna pani jej povedala, že niečo o tom kufríku vie, že jej muž ho našiel, ale vydá ho len sám. Tak som musela do večera čakať a ten deň bol pre mňa peklo!

Koľko máte aparátov, keby niečo?

Dnes už neriešim, či budem fotiť telefónom, alebo fotoaparátom. Pre mňa je dôležité, aby som zachytila to, čo mi momentálne ide hlavou a aj ten telefón je pri tom dobrý pomocník. Môžem sa prípadne potom na miesto vrátiť, ale on mi myšlienku zaznamená.

Ako vyzerá váš archív? Zrejme je to aj veľa papierových fotiek a kníh…

To je jedna katastrofa. Ja žijem intenzívne, všetko ma zaujíma, do všetkého strkám nos, či je to móda, či architektúra, všetko som skúšala a v tej rýchlosti nebol čas robiť si archív. Vždy som hádzala veci do škatúľ a teraz, keď ich potrebujem zbilancovať – a je aj záujem, aby som ich zbilancovala – je to hrozne ťažké! A je to pre mňa zároveň dôležité, lebo kunsthistorici ma často nevedeli pochopiť a zaradiť (známa som sa stala vlastne cez novinové rozhovory a cez fotografie v časopise Echo, kde som mala absolútnu voľnosť a kde som všetko, čo sa tam dialo a hovorilo, nasávala) – nezapadám do ničoho, takže musím sa v tom archíve prehrabať len sama a určiť si veci, ktoré boli kľúčové.

Ktoré obdobia považujete za svoje najlepšie?

Nemám presné body. Je to skryté v mojej energii. Vrcholky cítim tam, kde som sa sama cítila naplno, keď som mohla naplno reagovať a mala som plný ohlas. Niekedy to boli aj výstavy – napríklad v osemdesiatych rokoch, keď som mala veľkú výstavu vo Vroclave. Vtedy som už vnímala prechod od analógu k digitálu a vyjadrila som to tak, že som si dala nafúkať meteorologické balóny, na ktoré som napísala svoje meno. Akoby som chcela to posolstvo o zmene niekde vyslať. Už vtedy som natočila film a nevedela som, že to je vlastne performance, že performujem vlastné pocity v rámci fotografie. Vlastne to neboli fotky, ale film, ktorý som tam premietala na guľu. Bola som tým niekde vpredu a keď prišlo obdobie performance vo veľkom – video, multimédiá – ja som to síce u študentov podporovala, ale už som bola zasa niekde inde. To už bolo pre mňa pasé.

Začali ste sa venovať napríklad móde ako umeniu. Je ešte móda nejako prítomná vo vašej tvorbe?

Vtedy kolegovia výtvarníci nevedeli pochopiť, že sa venujem móde. Bolo to pre nich niečo nízke, ale ja som práve tam videla priestor pre tvorbu. A dnes je to tak, že som v komisiách pre módu, lebo – nie sú ľudia! Píšem oponentúry, posudzujem. Dnes už totiž mladí ľudia robia módu ako umenie, móda sa dostala do úplne inej roviny, ale ja som to chápala a robila už v rokoch 1980 – 1990. Ale keď prišla výzva, keď som mohla robiť módu tak, že sa na mne postaví značka, tak som to zrazu zamietla, lebo som sa cítila slobodná duchom, a to sa s tým nezlučovalo. Mohla som na tom zbohatnúť, ale povedala som nie, nechcem sa dostať do komerčného tlaku a začala som robiť zasa niečo úplne iné.

Učili ste dnes už známych fotografov, ako je napríklad Tono Stano, Miro Švolík, Martin Štrba. Hlásia sa k vám?

Nedávno mali v Galérii mesta Prahy výstavu a na nej vítali knižku o svojej tvorbe Slovenská nová vlna, ktorú som im krstila. Prečítala som si texty v knižke. Títo fotografi dozreli v osemdesiatych rokoch a tzv. inscenovaná fotografia sa v knihe datuje od nich.

Vy ste pred štúdiom na FAMU pracovali na Kolibe ako fotografka. Pomohla vám táto skúsenosť práve pri inscenovanej fotografii?

Ja som, samozrejme, nevedela, že to je inscenovaná fotografia. Vo filmovom prostredí sa mi veľmi páčilo, bola som tam fotografkou a chodila som za kulisy, videla som všetko možné, a to vytváralo v mojej hlave rôzne fantázie. Na FAMU potom bola tiež výborná atmosféra, bol tam Forman, Kundera, Chytilová, filmová nová vlna, ale na druhej strane nám premietali surrealistické filmy, a to bola pre mňa sila. Videla som, že Bergmann vkladá do filmu svoj pocit, ktorý práve prežíva. Hercov si nevyberá na hranie, ale aby do nich vložil svoj pocit. Kvôli tomu som aj ja chcela robiť réžiu, našla som si medzi režisérmi kamarátov, ale potom prišiel rok 1968, všetci kamaráti emigrovali a tvrdili, že tu sa už nič nebude dať robiť.

Vrátili ste sa k fotke – poskytla vám určitú slobodu?

Uvedomila som si, že môžem fotiť príbeh a že ten príbeh bude môj život. Vlastne som si povedala, že môj život bude príbeh, ktorý nafotím. Začala som fotiť mojich rodinných príslušníkov – starú mamu, rodičov, kamarátov, ale nikdy nie cudzích ľudí. Postavila som príbuzných pred bielu stenu a vkladala som do nich môj pocit. Čiže moje prvé fotografie, ktoré vznikli na FAMU, boli surrealisticky ladené. Akoby som si vyberala hercov, ktorí budú hrať v mojom budúcom filme – príbehu.

Ako ste do ľudí vkladali svoj pocit?

Príklad: V druhom ročníku som sa vydala a môjho muža Ivana som nafotila s našou mačkou – ako ju škrtí. Mal na hlave pančuchu a škrtil. Chcela som tak vyjadriť jeho povahu: on si všetko plánoval, všetko chcel – bol architekt – aj násilím vtesnať do určitej konštrukcie. Všetko chcel ovplyvniť. Bol silný a aj mňa chcel vykonštruovať, čo sa nedalo. Tak som vizuálne vyjadrila, čo som cítila. Rada som fotila moju starú mamu, bola dobrý model, na nej som si mohla všetko vyskúšať. Mala krásne veľké ruky, dominantné na fotografiách.

A už vtedy ste dostali nálepku experimentátorka, ktorá s vami ide celý život – je to dobre, či zle?

Sama som si to nevedela pomenovať, a tak sa stále hovorilo, že experimentujem. U mňa to však nebolo len skúšanie. Malo to svoj obsah, ktorý som niesla celý život. Nikdy som však nemala obrovskú výstavu, z ktorej by sa to posolstvo dalo prečítať. Celý život som skladala pyramídu, vždy som prihodila kameň. Pyramída sa poskladala aj tým, že som učila. Vždy som – aj vďaka tomu – hľadala presné odpovede.

Zvyknete hovoriť, že nie je dôležitý cieľ, ale cesta. Dá sa na tej ceste aj zablúdiť?

Samozrejme, že sa dá zablúdiť, ale to vo svojom živote neriešim. Povedala som si, že nie je dôležité, aby som bola slávna, ale aby som bola spokojná sama so sebou. A či ľudia budú reagovať na moje umenie, ktoré som chápala ako niečo, čo si dávam sama pre seba do šuplíka – čo mi pomáha. Neviem to presne vysvetliť slovami. Robím to, lebo nemôžem niekedy komunikovať priamo, tak to ide cez fotoaparát. Dostanem to tak zo seba von, ako keď nejaký hudobník dáva do hudby všetko. A potom už nech sa deje, čo sa má diať. Tak sa nedá vlastne zablúdiť.

Nedávno mal premiéru film o talentovanom a predčasne zosnulom Markovi Brezovskom Hrana. Aj vy tam spomínate na tohto hudobníka, ktorý obdivoval vašu dcéru Bibiru. Býval u vás často? Všimli ste si, že mu hrozí nešťastie z drog?

Marek bol u nás veľmi často, lebo sa kamarátil s mojimi deťmi. Keď prišli filmári, že s nimi urobia rozhovor pre film Hrana, ja som len tak stála na boku, lebo sa nakrúcalo v mojom byte. Aj ja som rozhovor dopĺňala a filmári točili. Myslela som si, že ma vystrihnú, ale je to vo filme kompletné. Keď som videla film Hrana, mala som pocit, že tá časť, v ktorej my účinkujeme je pozitívna, v nadhľade. Vtedy, dávno, k nám Marek chodil takmer každý deň, často sa smial, miloval to u nás, lebo bol v tvorivom prostredí, mal moje deti rád. Aj ja som sa s nimi rozprávala, „blbli“ s klavírom. Bol to pre nich tvorivý azyl, lebo vonku ich čakala dezilúzia. Ja som im ten priestor vnútri dopriala.

Báli ste sa vtedy aj o svoje deti? V porevolučnom období prišli drogy náhle a bez varovania.

Ja som deťom dôverovala, aj keď som často riskovala, vedela som, že nepadnú do ničoho. V tej dobe drogy naozaj predávali na každom kroku, bolo to niečo neznáme. Mladí ľudia a hlavne hudobníci napodobňovali všetko, čo prišlo zo zahraničia. Marek bol veľmi mladý, nadaný, vpredu a veľmi zvedavý. Bez zábran chcel všetko vyskúšať a na to doplatil.

Vplývala fotografia na vaše vzťahy?

Samozrejme, že vplývala, lebo na ňu sa dá žiarliť. Ona mi dávala vnútornú slobodu, samostatnosť a ja som ju intenzívne prežívala ako bezprostredný pohľad na svoj život, ktorý nebol nikdy ľahký. Trápila som sa pri niektorých životných krokoch, že som sa zle rozhodla, váhala som, ale dnes, keď sa pozerám z nadhľadu na svoj život – bol aj je nádherný, moje deti ma milujú, mám zázemie, dokázala som všetko ustáť.

Keby ste mali povedať, čo vám najviac chýba z týchto štyroch slov: inšpirácia, sústredenie, cieľ, láska…

Lásku mám od detí a študentov, inšpirácie mám v hlave ešte stále tak veľmi veľa! Som už však v takom veku, že si musím veľmi hľadať čas, aby som sa sústredila.

A čo pre vás dnes znamená slovo cieľ?

Ten cieľ nie je u mňa nikdy naplno vypovedaný, ale myslím si, že smerujem k niečomu, čo by cieľ charakterizovalo asi tak: aby som v starobe, alebo keď budem odchádzať, bola naplnená vlastnou satisfakciou.