Doménikos Theotokópulos nebol ani Španiel, ani oddaný katolík, ani mystik, a predsa ho dnes vnímame ako najväčšmi španielskeho maliara obdobia po zavŕšení reconquisty, ktorého dielo vznikalo v tom istom čase, ako sa z historickej nutnosti zrodil Cervantesov „rytier smutnej postavy“. Rovnako ako Dona Quijota, málokto si zmýli El Grecove predĺžené postavy a bizarnú svetelnosť, v ktorej sa spájajú byzantské tradície s tradíciami západného maliarstva.
Španielsky historik Salvador de Madariaga tvrdil, že na rozdiel od iných západných literatúr a umenia tvoria španielske umenie často veľké individuality, ktoré je ťažké zaradiť do vývinových kánonov a neraz preto bývajú menej zrozumiteľní. „Grék z Toleda“ – El Greco – bol za svojho života priveľmi „iný“, než aby si vyslúžil všeobecné uznanie, a na dlho upadol do zabudnutia. Znovuobjavený pre svet bol nie náhodou na sklonku 19. storočia, keď sa Španielsko, opätovne z historickej nutnosti, začalo naplno obracať k svojim veľkým individualitám a svojej tradícii „boja proti veterným mlynom“ ako tej najvyššej krásy, ktorá vznikla z bolestivého rozkolu jeho nezmieriteľných dejín.
El Greco je zaiste jedno z prvých mien, ktoré človeku prídu na um, ak sa reč zvrtne na španielske výtvarné umenie, ale aj jedno z najdiskutovanejších, pokiaľ ide o jeho zaradenie do gréckeho kultúrneho dedičstva. Aj zásluhou jeho umeleckého pôsobenia medzi dvoma odlišnými kultúrnymi okruhmi, ktoré vyrástli na pozostatkoch Rímskej ríše – Byzancie a Západu – sú život a dielo El Greca mimoriadne komplexné, individualistické a sotva zaraditeľné do niektorého zo súdobých umeleckých prúdov. Osobitosť jeho tvorby vyplýva ešte z jednej charakteristiky: pôvodu a pôsobenia v tých častiach Európy, ktoré si aj zásluhou svojej geografickej periférnosti dokázali uchovať prapôvodné prejavy prepojenia dávnych východných kultúr so Západom.
Výstava, ktorá sa v Tolede koná pri príležitosti 400. výročia maliarovej smrti, je vôbec prvou na pôde mesta, do ktorého doputoval v roku 1577 ako 36-ročný a zostal v ňom pôsobiť až do svojej smrti 7. apríla 1614. Na šiestich výstavných miestach môžu návštevníci mesta vidieť viac ako sto El Grecových diel pochádzajúcich zo zbierok v 29 mestách po celom svete. Podľa kurátora Fernanda Maríasa a koordinátorky Casildy Ybarra sa výstava sústredí najmä na obdobie tvorby maliara pred jeho príchodom do Španielska a na jeho portrétne a votívne umenie.
Takmer paralelne s výstavou vyšiel vo vydavateľstve Nerea El Grecov nový životopis z pera jej kurátora a odborníka na El Grecovu tvorbu Maríasa, pod názvom El Greco. Príbeh výnimočného umelca (El Greco. Historia de un Pintor Extravagante, 2013).
Kto bol ten Grék, ktorý sa stal jednou z najvyhranenejších postáv španielskej renesancie a ktorého objavenie rozhodujúcou mierou ovplyvnilo kubizmus a expresionizmus 20. storočia?
Z Kréty do Talianska
Narodil sa v Kandii, dnešnom Héraklione na Kréte, kolíske najstarších antických kultúr, okolo roku 1541. V tom čase bola Kréta súčasťou Benátskej republiky, Kandia pomerne významným centrom umeleckých aktivít čerpajúcich z východných, ako aj západných kultúr a podľa talianskeho vzoru tu existoval aj maliarsky cech.
Doménikos Theotokópulos pochádzal z pomerne zámožnej rodiny a v krétskej škole postbyzantského umenia začal študovať ikonomaľbu. Medzi jeho životopiscami sa často zvádzajú spory, či sa hlásil k rímskokatolíckemu alebo ortodoxnému kresťanstvu, pričom pravdaže často závisí od toho, či životopisec pochádza zo Španielska, alebo z Grécka. Tak, ako je viac-menej isté, že po príchode do Talianska, podobne ako iní ortodoxní imigranti, konvertoval ku katolicizmu, je zrejmé aj to, že budúci El Greco sa narodil do ortodoxnej rodiny a svoju väzbu na rodnú krajinu potvrdzoval aj tým, že obrazy signoval iniciálkami svojho gréckeho mena: D.T. Jeho umelecké vzdelanie a štýl formovala ikonografická a umelecká tradícia Byzancie a neskôr, po odchode do Benátok a do Ríma, renesančná talianska škola.
Od odchodu z rodnej Kréty sa El Greco cielene usiloval zachovať a obhájiť vlastný maliarsky štýl a nezapadnúť do žiadnej z dominantných škôl, a to najmä tak, že na spracovanie tradičných náboženských tém ustavične hľadal neobvyklé interpretácie a výtvarný štýl. Preňho také charakteristické štíhle, predĺžené postavy a chromatická kompozícia obrazu vznikli pod priamym vplyvom diela Tintoretta a Tiziana a od benátskych renesančných majstrov sa naučil aj kompozíciám v krajinách zaliatych výrazným svetlom, ktoré v sebe akoby implikovalo temnotu, z ktorej prichádza.
El Grecov oveľa starší priateľ, chorvátsky miniaturista Giulio Clovio (Juraj Julije Klovič) v jednom zo zachovaných listov spomína, že „El Greco aj za slnečných dní zvykol maľovať v tmavej izbe, pretože podľa neho denné svetlo ruší svetlo vnútorné“. Neskôr, po odchode do Ríma, sa El Greco nechal ovplyvniť manierizmom – jeho tvorba nadobúdala prvky abstrakcie, rozbité perspektívy, prehnane dlhé línie postáv boli čoraz pokrútenejšie a hadovitejšie a výrazné svetlo ešte neprirodzenejšie a – v kontraste s temnotou – azda paradoxne aj presnejšie poukazujúce na realitu.
Paradox Michelangelo
Španielsko, kde sa El Greco napokon usadil, bolo po zavŕšení reconquisty, nastolenia kastílskej katolíckej monarchie a počiatku dobývania Ameriky krajinou paradoxov par excellence. Možno však zásadným paradoxom, nevyhnutným pre podobu El Grecovho diela tak, ako ho poznáme, bol Michelangelo, ktorého vplyv nedával po El Grecovom príchode do Ríma veľa priestoru na iné umelecké prístupy. V duchu svojej krétskej „inakosti“ a tvrdohlavej vôle presadiť vlastný rukopis bol El Greco odhodlaný zosadiť zosnulého velikána z trónu a otvorene zavrhol Michelangelov Posledný súd v Sixtínskej kaplnke. Dokonca sa ponúkol, že ho premaľuje podľa nových, striktnejších katolíckych pravidiel. Neskôr sa vraj na Michelangelovu adresu vyjadril, že „to bol dobrák, ale maľovať nevedel“.
No napriek navonok deklamovanému El Greco Michelangelovmu vplyvu, ktorý zavrhoval, nedokázal odolať. Neskôr, keď na svojej olejomaľbe Vyháňanie kupcov z chrámu z roku 1600 vyobrazil podobizne Michelangela, Clovia, Tiziana a Rafaela, nielen vzdal hold svojim učiteľom, ale vyjadril aj potrebu prekonať majstrov tým, že z nich bude ako umelec vychádzať. Zberateľ umenia Giulio Mancini zaradil v 17. storočí El Greca medzi tých maliarov, ktorí tým alebo oným spôsobom nanovo uviedli Michelangelove postupy do neskoršieho maliarskeho umenia.
Katolícka Kastília
Keď v roku 1577 prišiel Doménikos Theotokópulos do Španielska, Toledo, niekdajšie centrum arabskej a židovskej vzdelanosti, ako aj sídlo arcibiskupa, bolo náboženským centrom nového Španielska zjednoteného pod vládou katolíckej Kastílie. No zároveň aj mesto „s neistou budúcnosťou“, pretože kráľovský dvor sa presťahoval do Madridu. El Greco nemal v pláne usadiť sa v Tolede, pretože sa pokúšal predovšetkým získať priazeň Filipa II. a stať sa maliarom španielskeho kráľovského dvora. Nikdy sa mu nepodarilo naplniť svoj sen namaľovať nový kráľovský palác El Escorial, pretože Filip II. sa pre El Grecov štýl nenadchol. Zato v Tolede sa stal uznávaným maliarom na objednávku cirkvi a jeho diela sa čoskoro stali súčasťou všetkých významných kostolov mesta a jeho okolia. V tom tkvie azda ďalší paradox jeho života a tvorby – El Greco, ktorý sa profiloval predovšetkým ako portrétny maliar, sa stal maliarom náboženských motívov.
Kráľovský dvor ho odmietol a všetky zákazky, ktoré dostával, prichádzali na objednávku cirkvi. Tento fakt ho navždy spojil aj s Toledom, do života ktorého sa však nikdy celkom nezačlenil. V novej El Grecovej biografii jej autor Fernando Marías uvádza, že to vyplývalo najmä z nedobrých vzťahov s ostatnými toledskými umelcami, ako aj zo skutočnosti, že sa nikdy poriadne nenaučil po španielsky, s Jeronimou de las Cuevas, ktorá bola matkou jeho syna Jorgeho Manuela, sa pravdepodobne nikdy neoženil a rád dával najavo svoj východný, grécky pôvod a inakosť byzantských ortodoxných vplyvov.
Španielom proti svojej vôli
O španielskom umení a literatúre sa zvykne hovoriť, že je umením veľkých individualít a paradoxu, mučivých vnútorných rozporov medzi rozumom a citom, z ktorých vzniká zvláštny, sugestívny pátos a heroická tragika. Hlavnými teoretikmi takejto koncepcie španielskej kultúry sa stali príslušníci Generácie 1898, ktorá si po strate poslednej španielskej zámorskej kolónie – Kuby – a definitívneho zrazenia z výšin veľmocenských snov vytýčila za cieľ Španielsko „europeizovať“, obrátiť ho zo zámoria smerom na Európu, ale predovšetkým na seba a poznanie vlastných rozporov.
Nie je náhoda, že prvá výstava ukážok z diela El Greca bola otvorená v madridskom múzeu Prado v roku 1902, krátko po tom, čo sa španielska intelektuálna elita podujala na tzv. obranu španielstva pred Európou (podľa štúdie Ramira de Maetzu Defensa de la hispanidad). Predstavila tak hodnoty, ktoré aj vďaka dlhé storočia trvajúcej izolovanosti od západoeurópskeho myslenia ostali utajené, ale preto aj uchované pre nadchádzajúce 20. storočie.
Znovuobjavenie El Greca – najšpanielskejšieho španielskeho maliara, ktorý vôbec nebol Španiel, prišlo vedno so šírením slávy klasických literárnych diel, bez ktorých si už dnes sotva vieme predstaviť modernú európsku kultúru. Individuálne a syntetické črty jeho diela sa prostredníctvom novej a silnej vlny španielskych umelcov 20. storočia dostávali do Francúzska, kde sa stali nevyhnutnou súčasťou vzniku moderných európskych umeleckých smerov a avantgárd. Podobne ako sa veľký individualista El Greco nedokázal vzoprieť Michelangelovmu vplyvu, nemohol zabrániť ani tomu, aby sa stal integrálnou súčasťou kultúry, do ktorej sa začleniť vzpieral.
A bez povšimnutia nezostáva ani samotný paradox, že sa z Kréťana Doménikosa Theotokópulosa stal práve španielsky El Greco: pozostatky starovekej krétskej minojskej kultúry zostali živé práve v periférnom Španielsku, ako sa ukázalo, keď vykopávky v Knósse identifikovali pôvod býčích zápasov a v roku 1898, keď od Španielska získala nezávislosť jeho posledná kolónia a krajina sa začala obracať k vlastnej kultúre, získala El Grecova rodná Kréta nezávislosť spod tureckej nadvlády.
A akoby symbolicky, i keď náhodou, otvárala prvú El Grecovu toledskú výstavu pri príležitosti 400. výročia jeho úmrtia španielska kráľovná Sofia, ktorá takisto pochádza z Grécka.
Španielsko si v jubilejnom roku pripomenie maliara celou sériou výstav – najvýznamnejšie sú Grék z Toleda (Museo de Santa Cruz v Tolede a pôvodné miesta, na ktorých dodnes visia El Grecove obrazy, 14. 3. – 14. 6.) a El Greco a moderná maľba (Prado v Madride, 24. 6. – 5. 10.), na ktorej budú vystavené aj diela Maneta, Cézanna, Picassa a kubistov, Kokoschku, Pollocka, Bacona či Giacomettiho.
