Ak bolo na začiatku "len“ sklamanie zo zmeny kurzu, v ktorom množstvo, zvlášť mladých ľudí, videlo svoju lepšiu životnú perspektívu, postupne sa protesty obracali voči skorumpovanej vláde, bábkam v rukách domácich oligarchov či zahraničných záujmov. Protestujúcich nezaujíma, kto si ako podelil sféry vplyvu, túžia po lepšom živote pre seba. Tak ako nás, ktorí sme protestovali pred dvadsiatimi piatimi rokmi na našich námestiach, nezaujímali Jaltské či iné veľmocenské dohody. Rozpad imperiálneho kolosu na hlinených nohách je pre nich vo svetle miliónov mŕtvych dvadsiateho storočia len epizóda a rozhodne nie tragédia. Ukrajinskí umelci nemohli nebyť od začiatku v centre udalostí, zvlášť na kyjevskom Majdane.
A my teraz máme možnosť vidieť fotografie, maľby, videá či umelecké objekty používané protestujúcimi, vytvorené viac ako tromi desiatkami umelcov a umeleckých zoskupení. Je to iná tvár revolúcie, akú nám vo svojich schémach ponúkajú médiá. Je tu viac humoru i recesie. Smiechu cez slzy.
Mladí demonštranti držia ako štíty zrkadlá, v ktorých sa odrážajú ich rovesníci v uniformách a s kovovými štítmi. Inde je pred obrnencami klavír, na ktorom umelec hrá Chopina. Nájdeme tu umenie insitné i práce školených tvorcov. Diela nadčasové i časové. Diela zrozumiteľné len ukrajinským súčasníkom, ale i tie s univerzálnejšou platnosťou. Je to pestrá zmes. Tak ako je pestrý dav demonštrantov. A tak ako ich, aj tieto diela spája zanietenie tvorcov, ktorým sa dejiny sa valia medzi prstami.
To, čo vidíme, je bolestne pôsobivé umenie. Žiaden odvar odvarov a "grantíkovo“ angažované dielka. A nedá sa mi pri tejto príležitosti nespomenúť na slovenskú Cenu Oskara Čepana, ktorej poroty majú zvlášť posledné roky blízko k "aktivistickému“ či "angažovanému“ umeniu. Ak sa ale napríklad ostatné udeľovanie českej obdoby, Ceny Jindřicha Chalupeckého, stretlo s veľkými vášňami a bohatou diskusiou, vrátane hlasov volajúcich po neudelení ceny, tak u nás sa nekonal ani náznak niečoho podobného. A veru mal. Absentujú silné témy i silné spracovanie – hoci oboje nie je zďaleka výlučnou doménou revolučných čias. Ako keby všetky strany, umelci, kritika i diváci rešpektovali nepísanú dohodu a rezignovali na primárnu funkciu takéhoto umenia. Nekritické prostredie umenie spoľahlivo marginalizuje.
Logo výstavy je v ukrajinských národných farbách, ako inak. Veľká žltá kvapka na modrom pozadí. Ale to, čo ponúka, celkom určite nie je kvapkou v mori (vojnovej) propagandy, v ktorom sa topíme. My už vieme, ako príbeh odvtedy pokračuje. Dnešné udalosti nie sú nepodobné tým spred 75 rokov. I rétorika o jednom národe je navlas rovnaká. Kto by si chcel pozrieť, aký odkaz nám tie zanechali (okrem iného) – a to v podobe preosiatej umelecko-historickým sitom – môže zájsť i do neďalekého Dolného Belvedéru na výstavu Viedeň-Berlín.
